Pochádzam z dediny pri Šuranoch, mám sestru a brata. Ako deti vždy sme sa tešili na Vianoce.

Štedrý deň sme pripravovali všetci, my deti sme zdobili stromček a rodičia zasa chystali dobroty v kuchyni. Keď už bolo všetko nachystané poobliekali sme sa sviatočne.

Pred večerou, o pol piatej, sme vyšli na ulicu pred dom. A teraz to príde – prekvapenie, ktoré sa tradovalo v našej dedine. Z celej ulice susedia pálili prskavky a niektorí mali aj vatry. O piatej zazvonili kostolné zvony a pobrali sme sa k večery. Pomodlili sme sa pri rozžiarenom stromčeku a zasadli k slávnostnému stolu. Otec obdaril kúty orechmi, podelil kúsok z každého ovocia, oplátku s medom. Nám deťom urobil medom krížik na čelo, že o polnoci nám ho príde zlízať baranček. Po večery zazvonil zvonček a my sme sa rozbehli ku stromčeku. No pre mňa bol najkrajší darček môj ocino, lebo strávil s nami viac dní. Zabudla som pripomenúť, že pracoval na stavebnom vlaku v Hradci Králové a chodil do práce na týždňovky.

Keď som sa vydala, tak kvôli mojim dvom synom, keď boli v predškolskom veku, sme trávili Vianoce na dedine, aby si aj ony užili pálenie prskaviek, veľmi sa im to páčilo. Ja som si stále pripomínala môjho otca, ktorý už nebol medzi nami, na pekné chvíle strávené s ním.

Marta Révaiová, predsedníčka Klubu SM Nové Zámky

Každé ročné obdobie má svoju vôňu a svoje čaro, je jedinečné. Snáď malú výnimku tvorí obdobie konca jesene a začiatku zimy. Je to práve obdobie príprav na Vianoce a Vianoce samé. Ale poďme pekne po poriadku.

Už ako malé dieťa som šípil, že sa niečo veľké chystá. Rodičia boli naraz akýsi tajnostkárski. Chodili častejšie do obchodu a očakávali, kedy čo do predajne dovezú. Určitým znakom, že sa niečo chystá, bolo objavenie sa pomarančov, mandarínok či banánov v zelovoci. Stálo sa na ne v rade ešte skôr ako ich priviezli. Rovno z obchodu šli do špajzy. To isté sa dialo s figami, ďatľami, búrskymi orieškami. Chodili sme s bratom po špajze, krútili nosmi a vdychovali tie vône. Občas sa nám podarilo ukradnúť si niečo z týchto dobrôt. Boli síce tabu, ale mám veľké tušenie, že rodičia o tom vedeli a nič nepovedali, aby nám nepokazili radosť.

Tá vypukla v predvečer Mikuláša. U nás vždy takto chodil, priam sa prikrádal, lebo ani nevieme, kedy nám do vyčistených topánok strčil balíček plný cukríkov, čokoládok, orieškov a samozrejme tam nechýbalo južné ovocie.

Raz sa mi nepodarilo vyčistiť topánku a našiel som si tam zemiak, kúsok uhlia a varešku. Samozrejme, že som plakal, lebo sa mi všetci smiali. Až pred spaním som pod vankúšom našiel svoj balíček.

Hneď, ako sme objavili pomaranče a mandarínky, sme ich ošúpali a zjedli. Šupky sme tiež spotrebovali. Varilo sa z nich naše „hriate“. Celá kuchyňa i byt voňali po pomarančoch, škorici, klinčekoch. Táto vôňa sa mi viaže na moje útle detstvo. My deti sme ho mali bez alkoholu, dospelých ten alkohol hrial. Túto vôňu som už ako dospelý nikdy nezažil.

Nasledujúce dni sa upratovalo a vrcholom bola Lucia. To muselo vyť vygruntované a pralo sa „veľké prádlo“. U nás to bolo tri dni. Mali sme práčku Skratku. Tá mala osemdesiat litrový „bachor“. Deň pred praním sa bielizeň namočila. Neviem čo to bolo za chémiu, čo sa tam pridala, ale bol to skôr smrad ako vôňa. Na druhý deň sa najskôr pralo biele, potom farebné a naposledy pančucháče, ponožky. V nasledujúci deň sa pláchalo najskôr v teplej, potom v studenej vode, biele veci sa nakoniec škrobili. Vyschnuté sa hladilo, ukladalo do skríň. Trvalo to celý týždeň! Za odmenu sme mali na štedrý deň prezlečené postele. A my sme to naozaj považovali za odmenu.

Po Lucii sme lúskali orechy. Asi tak jeden do seba, druhý do vandlíka. Mleli sme mak. Lámali čokoládu, krájali kandidované ovocie, figy. Jednoducho sme sa chystali na pečenie. Najskôr sa piekli biskupské chlebíky – tých bolo najviac. Veď bolo treba aj za tepla okoštovať, aj na Vianoce, Nový rok i na Tri krále nechať. Bolo ich neúrekom. Nasledovali bratislavské rožky, plnené makom alebo orechmi. Pokračovalo sa makovými a orechovými závinmi. U nás sme ich volali bajgle. Boli úzke a nízke, koľko cesta - toľko plnky. A ich povrch bol mramorovaný, lesklý a nám s bratom žiarili oči a tiekli sliny. Neskôr ich mama kupovala, lebo babrať sa s nimi nemala čas. Zákusky sa u nás „nenosili“. Ani medovníčky. Zásoby pečených vecí zavŕšili vianočné oblátky a trubičky. Tie voňali medom, škoricou. Nezabudnuteľné! Tie sme každý rok dostali od Rétiovcov, našich rodinných priateľov. Tešili sme sa s bratom na omrvinky z nich, často sme oblátky polámali, aby sme ich mohli ešte pred Štedrým dňom zjesť. Trubičky sme si nastokli na prsty a hrýzli a hrýzli, mali sme plné ústa, krochkali sme blahom... Ešte šťastie, že sme mali len po desať prstov, na sviatky by nič neostalo.

Tiež sa doma robili salónky i keď sa dali kúpiť v obchode, aj kolekcie či rôzne čokoládové figúrky. My sme balili do staniolu aj napolitánky, kavenky i čokoládou oblievané keksíky. Svetlo dopadajúce na stromček sa od staniolov odrážalo, takže stromček potom priam žiaril rôznymi farbami.

Samozrejme, že na sviatočnom stole nesmel chýbať kapor. Ako inak – vysmážaný. Priam ako vystrihnuté z detektívky – sanitárka z lekárne chodila do predajne – „ryby“, a vyzvedala, kedy dovezú kapry. Dobré vzťahy medzi lekárňou a predavačkami v rybe znamenali, že nám zatelefonovali, že ryby sú na ceste a tak sme sa vybrali kupovať kapra. Stáť na kapra 2-3 hodiny nebolo nič výnimočné.

Vianočné stromčeky sa predávali v Nitre len niekoľko dní, a kto nestihol, musel sa zaobísť len s čečinou vo váze. Stromčekov, predávali sa len smrečky, na rozdiel od iných komodít bolo dosť.

Na Štedrý deň, pokiaľ padol na pracovný deň, sa normálne pracovalo. Dala sa vziať i dovolenka, ale akosi úkosom sa na týchto ľudí dívalo. Otec v úrade končil o 13-tej hodine, mama pracovala v lekárni a tu sa končilo až o 18-tej hodine. A doma bolo treba uvariť a nachystať všetko, čo bolo treba. Až neskôr, keď som už bol veľký, sa dal Štedrý deň „nadrobiť“. To už boli voľné soboty (koniec šesťdesiatych rokov), takže 24. december bol deň voľna.

A Štedrý deň začínal ráno s vianočkou a lekvárom, zapíjalo sa bielou kávou alebo kakaom. Bol pôst, takže nás strážili. Kto ho poruší, nebude mať možnosť vidieť zlaté prasa a pod stromčekom bude menej darčekov, strašili nás rodičia. Zbytočne...

Na obed sa piekli zemiakovníky. Do jednoduchého kysnutého cesta sa zabalili uvarené spučené zemiaky zmiešané s upraženou cibuľkou a pridalo sa hodne čierneho korenia a urobila sa placka. Vôňu toho „chodu“ si vychutnávajú i moje deti a vnuci, dokonca ich nosíme švagrovcom a svokrovcom. Teraz u nás nimi zajedáme mliečnu šošovicovú polievku (a je po pôste).

Od rána sa varili dobroty na večer. Kapustnica, podľa základného receptu môjho prastarého otca. Tento recept akceptoval pôstneho ducha. Žiadna klobása, žiadne údené mäso. Zato do kapustnice sa zavarili „stratené vajcia“. Každému po jednom. My sme ich volali družice, otec žartovne im hovoril sputnik. Tieto vajíčka sa na tanieri rozštvrtili a zaliali kapustnicou, ktorá sa tým stala krémovou. Pred dovarením kapustnice sa do nej dala hlava z kapra, bola to otcova pochúťka. Po zjedení kapustnice si ju obradne dal na tanier a pochutnával si na nej. My sme mu závideli. Táto vôňa a chuť kapustnice je jednou z charakteristík mojich detských Vianoc.

Kapustnici predchádzal obrad jedenia oblátky s medom. Jedlo sa nad hlbokým tanierom a omrvinky sa zalievali kapustnicou. Po ich zjedení dostal každý z nás krížik na čelo. To aby sme boli dobrí ako ten med. Ten krížik na čelo mi teraz robí moja pani. Asi chce mať ilúziu, že až do budúcich Vianoc budem dobrý.

Samozrejme kapor a zemiakový šalát. Kapor sa delil na detské kúsky a pre dospelých. My deti sme mali rebrá, lebo to boli veľké kosti a ako otec hovoril, nezadrhneme sa nimi. Otec vysmážal kapra neopakovateľným spôsobom. Bola to lahôdka, škoda, že som to od neho neodkukal. Zemiakový šalát bol veľmi jednoduchý. Zemiaky varené v šupke, cibuľa, kyslá uhorka, mrkva, petržlen a zeler (zelenina bola z hovädzej polievky uvarenej na Božie narodenie). Z korenín to bolo trocha čierneho korenia a horčice. Majonéza na šalát sa robila doma ručne. Bola poctivá. Tento šalát sme volali „chutný zemiak“. A šalát, aj keď ho teraz robím podľa starej receptúry, chutí inak. Neviem, čo robím zle, ale asi suroviny sú iné....

Vône večere postupne vyprchali. Náhle niekto zazvonil. To bolo znamenie, že prišiel Ježiško. Bolo na čase otvoriť verandu, kde bol stromček. Tam sa nekúrilo, čo bolo dobre, lebo stromček bez ujmy vydržal do Troch kráľov. Vôňa smrečiny naplnila naše nosy, priam do nich udrela. Pod stromčekom boli darčeky. Tešili sme sa na ne. Ale predtým, ako sa začali rozdávať, bola modlitba. Poďakovanie. Koledy sme nespievali, nemali sme hudobný sluch a otec nechcel aby sme tieto chvíle kazili. Na stromčeku najskôr nesvietili elektrické sviečky, ale riadne, voskové. Tie elektrické prišli do obchodov až neskôr. Pri nich žiarili prskavky. Pamätám si, že ako dieťa som chcel toto blikotavé svetlo chytiť do ruky. Bol som šikovný a chytil som ho. Doteraz si na to pamätám, ako ma ruka bolela....

Darčeky sa rozbaľovali až nakoniec. Väčšinou to boli potrebné veci temer dennej potreby. Čiapky, rukavice, ponožky, občas svetre, košele. Len kde tu hračka. Prirodzenú vôňu týchto nových textílií tiež už necítiť. Nahradili ich impregnačné materiály. Samozrejmosťou bola pekná kniha. Tú sme začali čítať s mamou ešte počas sviatkov, najčastejšie v kresle pri peci, značky Club. Pukotanie ohňa a sálanie tepla mi chýba. Je nová doba, všade je ústredné kúrenie a radiátory nevykúzlia romantiku.

Dobroty zo stromčeka sa mohli brať až na tretí deň. Všetko sa dialo po poriadku. Čakali sme na to veľmi netrpezlivo. Strážilo sa, aby na stromčeku boli sladkostí až do Troch kráľov. Možno, práve preto, že všetko malo určitý poriadok, určitú postupnosť, sme si všetko vážili oveľa viac ako naše deti, vnúčatá....

Týždeň medzi Vianocami a Novým rokom ubehol rýchlo. V škole boli prázdniny, mali sme možnosť šantiť vonku na snehu, na zimnom štadióne, chodilo sa na Zobor na vychádzky. Bolo treba vybehať uviazané kalórie. Dojedali sa nachystané dobroty, ale jedným dychom sa chystali dobroty na silvestrovské oslavy a vítanie Nového roka.

Raňajky aj obed boli bežného charakteru, žiadne vyváranie. Večera však bola parádna. Ako predjedlo boli ruské vajíčka, zajedali sa sendvičom. Nasledovala kapustnica. V nej už bola klobása i údené mäso, za ňou nasledoval viedenský rezeň s chutným zemiakom. Od večera do polnoci boli na stole obložené chlebíky a koláče, čo sa piekli na Vianoce.

Po polnoci sa znova podávala kapustnica a obložené misy. Spať sa chodilo až nad ránom. My deti sme mali dovolené len do polnoci, ale zaspali sme skôr. Zato ráno sme si vychutnávali všetko čo zostalo na misách.

Obed na Nový rok sa niesol v znamení pečeného bravčového masa, ak nebolo dosť šalátu, robila sa k nemu ryža, ktorá bola veľmi voňavá a korenistá. Polievka bola hovädzia - nesmela sa podávať hydina, aby v novom roku neodletelo šťastie.

Obdobie od Nového roka do Troch kráľov sa nejak zvlášť neslávilo. Neviazali sa naň žiadne zvyklosti. Do školy sa išlo tretieho januára a od vtedy to boli už len spomienky na krásne prežitý mesiac. Na voňavý mesiac, na voňavé Vianoce.

Bojím sa, že tie vône, nech akokoľvek ostali v pamäti, sa nevrátia. Ani tie roky. A preto, snažme sa našim deťúrencom v rodinách pripraviť krásne Vianoce. Plné zážitkov, vôní. Možno prebytok vecí, ktorými ich zahlcujeme im ukradne to, na čo my tak s pietou, dôstojnosťou a bázňou spomíname.

Nemám v pamäti tie „naj....“ Vianoce. Napriek opakujúcim sa zvykom, každé boli v niečom trocha odlišné. Ale čo bolo dôležité, rodičia ich vedeli pre nás deti priam vykúzliť. Bojím sa, že ich kúzlo sa komerciou stráca. I preto som dal na papier moje spomienky, aby sme si uvedomili, že nie je dôležité to čo je pod stromčekom, čo je na stole, ale dôležité je precítiť duchovno týchto dní.

MUDr. Branislav Brežný

Prikladám dva recepty, ktoré som spomenul v mojom príspevku.

Ruské vajíčka

Ich príprava je veľmi jednoduchá, chuť je však jedinečná.

Ošúpeme si na tvrdo uvarené vajcia, rozkrojíme pozdĺžne napoly a vyberieme žĺtka. Na misu kladieme bielka otvorom po žĺtku nahor. To preto, lebo ich budeme plniť.

Pripravíme si základnú majonézu (alebo ju kúpime v obchode), pridáme podľa chuti horčicu, soľ a riedime 33% smotanou na šľahanie. Odložíme si ju bokom, pretože za chvíľu ju použijeme do plnky.

Žĺtka rozotrieme najemno, posolíme, pridáme horčicu a na veľmi jemno nakrájanú údenú šunku alebo šunkovú salámu. Následne pridáme majonézu, dobre zamiešame. Plnka by mala mať horčičnú chuť. Konzistencia by mala byť taká, aby sa dobre tvarovali lyžičkou a vidličkou šišaté guľky, ktoré umiestnime do vajíčka. Ak by bolo plnky málo, dá sa nadstaviť strúhankou, tá ale vypije viac majonézy. Strúhanku pridáme aj vtedy, keď pridáme viac majonézy ako ju vedia žĺtka vstrebať.

Ruské vajíčka podávame na mise. Môžu plávať v majonéze, alebo ich majonézou oblievame až na tanieri. Zajedáme vekou.

Bajgle – záviny plnené orechmi alebo makom

Na cesto použijeme „hladkú múku 00 extra špeciál“ 260 gramov, 80 gramov masla a 50 gramov bravčovej masti, 25 gramov práškového cukru, štipku soli, 5 gramov kvasníc, jedno žĺtko,50 ml vlažného mlieka

Na plnku použijeme: 270 gramov mletých vlašských orechov alebo 200 gramov pomletého maku, 100 gramov kryštálového cukru, pol balíčka vanilkového cukru, 80 ml plnotučného mlieka, nastrúhanú kôru z jedného citrónu, podľa chuti rumová esencia, hrozienka (ak ich tam chceme mať – môžu byť aj vopred namočené v rume).

Na potretie jeden žĺtok a jeden bielok.

Najskôr si pripravíme cesto. Do misky dáme preosiatu múku, nastrúhané maslo, masť, práškový cukor a štipku soli. Zmes rukou spracúvame, cesto bude mať konzistenciu ako mrvenička. Do vlažného mlieka namrvíme droždie a pridáme jeden žĺtok, dobre premiešame vidličkou, aby kvasnice boli rovnomerne rozpustené. Následne ho vylejeme do cesta a použijeme šľahač s hákmi - avšak nepracujeme dlho, to preto aby sa cesto neprehrialo, následne ho vyklopíme na dosku a uhnetieme dve rovnaké hrudky.

Cesto dáme v mikroténových vreckách odpočívať na hodinu do chladničky.

Potom každé cesto vyvaľkáme na veľkosť cca 28x21 cm. Na každé dáme plnku, bočné okraje cesta zahneme tak, aby prekryli časť plnky. Na plnku položíme papier na pečenie a valčekom na cesto urobíme rovnakú hrúbku a stočíme závin. Umiestnime ho na plech vystlaný papierom na pečenie. Následne „rolku“ popicháme vidličkou a natrieme žĺtkom. Plech s koláčmi dáme do chladu asi na 15 minút, kým nám žĺtko neuschne Následne ho potrieme bielkom a znova necháme povrch koláča vyschnúť. To už môže byť v teple.

Bajgle pečieme prvých 15 minút pri 200 ̊C a druhých 15 minút pri 180 ̊C. Ak by nám povrch bajglov priháral, môžeme ich prikryť alobalom.

Krájanie koláča je až po jeho vychladnutí, najlepšie na druhom plechu a to tenkým a ostrým nožom.

Myslím si, že túto nitriansku špecialitku si môžete pripraviť hocikedy. Určite tento recept stojí za vyskúšanie. Takže dobrú chuť.

Listy z gaštanaZvoní telefón. Prekvapene pozerám na displej.

Zdvíham: "Helenka, ahoj!" pozdravujem "Čo sa deje?"

"Vidím ťa. Išla si okolo mňa na červenom autíčku ako Fitipaldi."

"Kde ma vidíš?"

"V kúpeľoch v Bojniciach."

"Stretneme sa? Príď, do Mieru na izbu 71."

Prechádzam spojovacou chodbou z liečebného domu Lysec, v ktorom som obsadila tú istú izbu po roku opäť s Alenkou. Trvá mi to len pár minút a klopem na dvere. "Ďalej!" Otváram. "Prekvapko!"

Ale riadne! Izba plná ľudí. S Peťom Z. na čele. Majka D., Majka Č. s Marošom (v objatí) a naša viceprezidentka Helenka. Výskanie, veselé zvítanie. A to nie je všetko. Za chvíľu pribehne Miško H., Milka G. a moja spolubývajúca Alenka M.

Žiarime šťastím, pretože stretnúť toľkých priateľov bez prípravy, dohody... na tak krásnom mieste, ako sú bojnické kúpele. Kto ich navštívil, dá mi za pravdu. Nové a tiež zrekonštruované budovy, záplava kvetov, parky posypané farebnými listami (hlavne z gaštanov. Zopár sme si nazbierali do jesennej výzdoby). Za stolom, plnom dobrôt, ktorý nachystal Peťo s Majkou, sme mali tzv."krížový rozhovor". Každý chcel niečo povedať - a nečakal na odpoveď. Bolo to veselé.

Liečebný pobyt si všetci užívame minútu po minúte. Vaňové kúpele, masáže, elektroliečbu, aj individuálne cvičenie. Plávanie v bazénoch vnútorných aj vonkajšom, na slniečku. Hoci je november, počasie nám praje. Dnes na teplomeri svieti 20 stupňov.

V areáli kúpeľov sú vybudované chodníčky, ktorými prechádzame a kocháme sa tou krásou. Prichádzame na Baštu pri jazierku, vyplašíme kŕdeľ kačiek... hodíme im omrvinky chleba. Sadneme si a pochutnáme si na chutnej kávičke. Urobíme zopár foto záberov pri drevených sochách. Navštívime zoologickú záhradu. Obdivujeme zvieratká, vtáčiky, rybičky. Chystáme sa na novovybudovanú rozhľadňu nad Bojnicami.

Čas plynie veľmi rýchlo. Ešte pár dní a začneme sa vytrácať. Domov, k rodinám. Plní sily, oddýchnutí a psychicky vyrovnaní. Zostanú nám spomienky, zopár záberov v telefóne... a tento článok v Nádeji.

Aj keď to nebudú Bojnice či Dudince, na našom krásnom Slovensku je množstvo kúpeľných zariadení, kde môžete svojmu chorému telu dopriať relax.

Prajem Vám, užite si ich!

Muškáty ešte silu majú
na balkóne rozkvitajú.
Veď slniečko stále svieti,
do izby lúče posiela,
Na stole jesenné kvety.
Na parapete vtáčik spieva.
Netúži po zime,
po zamrznutom jazierku,
po ubolenom krídelku.
 

Mesiac za mesiacom sa tratí,
buďme spolu, kamaráti.
Napíšme listov pár,
nech naša tvár
nie je len súčasťou zozbieraných fotiek,
nech v písme je ukryté niečo skvostné,
čo ľudí spája.
Je to priateľstvo a láska pravá.

Za Klub SM Partizánske a za všetkých z Bojníc
Anka Očenášová

Prečo ozdobujeme stromček?

Vianočný stromčekPre odpoveď na otázku, prečo sa na Vianoce zdobí práve stromček, siahli bádatelia hlbšie do histórie. Z raných čias kresťanstva, keď si nová viera hľadala miesto v srdciach a mysliach pohanov, pochádza legenda o obetnej slávnosti.

Starí keltskí kňazi, druidi, verili, že ich bohovia prebývajú v stromoch. Pred jednou duchovnou slávnosťou pripravovali pre bohov krvavú obetu mladého muža. Na udalosti bol prítomný aj kresťanský misionár Winfried, ktorý sa rozhodol zachrániť mladíkovi život. Zhromaždeniu vyrozprával príbeh o narodení Ježiša Krista v Betleheme, o sile dobra, lásky a viery. Pripomenul, že narodenie Ježiša je najvzácnejší dar Božského otca všetkým ľuďom na zemi. Druidi mladíkovi darovali život a pri strome spoločne oslávili narodenie Ježiša v Betleheme.

Iná legenda zas hovorí, že na nápad ozdobiť vianočný stromček prišiel v roku 573 írsky mních Kolumbán, ktorý chcel prilákať ľudí na svoje kázne. Keďže si všimol, že ľudia majú v úcte jedľu, ozdobil ju horiacimi fakľami v tvare kríža, a vtedy sa vraj zrodila tradícia...

Ale už starí Rimania si napríklad počas osláv zimného slnovratu zdobili svoje domovy vavrínovými vetvičkami a príslušníci severských národov si borovicovými konárikmi chránili príbytky pred zlými duchmi. Pri stromoch sa odohrávali aj keltské rituály a starí Germáni oslavovali zdobením stromov svojich bohov počas zimného slnovratu.

Prvé zmienky o vianočnom stromčeku pochádzajú z nemeckých Brém, približne z roku 1570 a sú zapísané v mestskej kronike. Okolo 17. storočia začali stromčeky vo veľkom prenikať do bežných domácností, v 18. storočí prekročili hranice Nemecka a rozšírili sa do celého sveta. Pre zaujímavosť - v roku 1812 sa napr. spomína prvý stromček v Prahe, o 4 roky neskôr vo Viedni a v Bratislave ho prvý raz vztýčili v roku 1896 pred mestským divadlom.

Spočiatku sa stromčeky zdobili skromne, predovšetkým tým, čo ľudia dopestovali v záhradke. Dávali sa na ne aj perníky, domáce pečivo, sušené ovocie alebo podomácky vyrobené ozdoby z papiera, rôzne figúrky zo slamy či z kukuričného šúpolia. Neskôr sa pridali aj háčkované alebo paličkované ozdoby, sviečky či prskavky...

Vianočný stromček prešiel dlhou históriou, počas ktorej sa zapísal do ľudských sŕdc ako neodmysliteľná súčasť Vianoc.

Prečo staviame betlehemy?

BetlehemTradíciu betlehemov alebo jasličiek zaviedol svätý František z Assisi, zakladateľ rehole františkánov. Na Vianoce v roku 1223 pripravil prvé jasle v jaskyni na vrchu kopca pri dedinke Greccio. Obišiel domy a gazdovstvá, aby si dohodol a mohol pripraviť všetko, čo na to potreboval a ľuďom oznámil, aby 24. decembra večer prišli k jaskyni. Dedinčania síce nechápali, no zvedavosť ich premohla a prišli. To, čo v jaskyni uvideli a zažili, im vyrazilo dych. V jasličkách na slame ležalo bábätko, nad ním sa skláňali muž so ženou, ktorí stvárňovali Jozefa a Máriu, vedľa stáli zvieratá. No a pri tomto živom obraze, ktorý na ľudí mimoriadne zapôsobil, sa konala štedrovečerná svätá omša. Napodobnením situácie opísanej v Biblii chcel František upozorniť spolubratov aj miestnych ľudí na maximálnu chudobu, v ktorej sa Boh rozhodol prísť na svet. V nasledujúcich rokoch si obyvatelia Greccia sami pripravovali živé aj umelé betlehemy a podľa Františkovho príkladu si rozdávali darčeky, aby napodobnili lásku Boha, ktorý sa nám sám dal ako dar. Tento zvyk sa neskôr rozšíril do všetkých krajín.

Na území dnešného Slovenska sa jasličky začali stavať od 13. storočia. V 18. storočí rakúsky cisár Jozefa II. svojim nariadením na území ríše stavanie a vystavovanie betlehemov v kostoloch zakázal, pretože sa mu to zdalo nedôstojné. Panovník tým však nič nedosiahol, zákaz sa nedodržiaval a paradoxne podporil vznik ľudovej tvorby. Z kostolov sa tak tradícia jasličiek postupne začala šíriť aj do domácností, až sa jasličky stali samozrejmou súčasťou vianočných sviatkov, a to nielen vo forme živých obrazov, ale aj v neživej podobe.

Prečo spievame pieseň Tichá noc a koledy?

Predpokladá sa, že samotné koledy ako oslavné piesne majú pôvod v Rímskej ríši - oslavách nového roka - calendae. Odtiaľ pochádza aj používanie tohto slova u rôznych národov a národnosti. U Slovanov sa koledy zväčša chápu ako ľudové piesne spievané pri príležitosti veľkých cirkevných sviatkov v období Vianoc. Bohatú tradíciu majú u Slovákov, Čechov, Ukrajincov, Rusov a Bulharov. Keďže Vianoce sú slávené v rôznych štátoch sveta, najznámejšie vianočné koledy a piesne boli prekladané do jazykov mimo svojho originálu.

Medzi takúto najznámejšiu skladbu patrí Tichá noc, svätá noc, ktorá bola preložená snáď do všetkých jazykov na svete. Vznikla v roku 1818 a jej autormi sú Joseph Mohr a Franz Xaver Gruber. Prvý raz zaznela na polnočnej omši v rakúskom Oberndorfe. V tejto súvislosti sa často traduje príbeh, podľa ktorého sa im v tamojšom Kostole sv. Mikuláša stala pred Vianocami nemilá vec - myši prehrýzli mechy organu a slávnostná liturgia, ktorá sa nedala slúžiť bez hudby, tak bola ohrozená. Mohr sa preto narýchlo rozhodol napísať text slávnostnej skladby, ktorá by sa dala zaspievať iba s gitarovým sprievodom a požiadal svojho priateľa Grubera, aby mu text zhudobnil.

Počas Vianoc ju dnes spievajú ľudia na všetkých kontinentoch a dokonca bola vyhlásená za "najkrajšiu vianočnú pieseň sveta".

Koledy
vľavo Franz Xaver Gruber, vpravo Joseph Mohr

Nech už sa veci okolo nášho „vianočného prečo?“ udiali presne takto či podobne, želáme Vám, aby ste aj v tejto modernej dobe vedeli zachovávať a prežívať vianočné tradície Vašej rodiny v zdraví, radosti a láske v kruhu najbližších... Redakcia časopisu Nádej

Zdroj: internet
BK

Ahoj Jarka, chcem sa Ti veeeľmi poďakovať za skvelý edukačný seminár v Ružomberku, ktorého sme sa s mojim partnerom zúčastnili. Bolo to naše prvé stretnutie s SM-kármi, no určite nie posledné. Samozrejme veľká vďaka patrí i všetkým organizátorom, prednášajúcim a zúčastneným.

Pre mňa, ako novo diagnostikovanú pacientku, bol seminár veľkým prínosom. Poskytol mne i môjmu partnerovi mnoho nových potrebných informácií a rád, ako si možno zabezpečiť čo najkvalitnejší život čo najdlhšie. Napríklad prednáška pána doktora Suchopára nás veľmi zaujala. Samotný prejav pána doktora bol pútavý, živý, prínosný, ale aj humorný :-)

Rád - ako sa stravovať, ako a čo cvičiť pri tejto diagnóze - je síce plný internet, no zväčša sa vylučujú a nie sú kompatibilné, preto ďakujeme aj za informácie od Doc. Kantorovej, či MUDr. Dean i ostatných prednášajúcich. A tiež workshopy, ktoré boli pre nás náučné a naviedli ma na smer, ktorým sa môžem vybrať a ktorý určite vyskúšam.

V neposlednom rade musím spomenúť, ako veľmi mi prospelo spoznanie a rozhovory s SM-kármi, ktorých som na seminári spoznala. Bolo to prvý krát odkedy mám túto diagnózu, kedy som sa mohla s niekým tak otvorene porozprávať o tom, čo ma trápi, čo som si už s SM-kou prežila a čo prežívam, a necítila som len ľútosť, ale ozajstné pochopenie.

Celý víkend mi veľa dal aj po psychickej stránke a určite by som podobné stretnutia odporučila všetkým novo diagnostikovaným.

Preto ešte raz: ĎAKUJEM a tešíme sa na ďalšie stretnutie :-) (po pôrode)

S pozdravom

Monika F.

V dňoch 12.-14.10.2018 som sa zúčastnila Edukačného seminára: "Liečiť, cvičiť, stravovať sa pri SM", ktorý sa konal v hoteli Kultúra v Ružomberku.

Chcela by som poďakovať organizátorom a iniciátorom za kvalitne a na vysokej úrovni pripravené toto tak potrebné a užitočné podujatie.

Som presvedčená, že všetci účastníci tohto podujatia si odniesli zo seminára hodnotné informácie a poznatky, ktoré pomôžu zlepšiť kvalitu života pri ochorení SM.

Účastníčka seminára

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.