Už niekoľko rokov sme sa chceli pozrieť do Prahy, ale stále sa to nejako vyvinulo tak, že sme sa tam nedostali a až teraz v máji to prišlo. Ideme na víkend do Prahy a hotel je v centre Prahy, paráda.

Trošku sa vrátim do minulého storočia, kedy sa mi pracovne podarilo byť niekoľkokrát v Prahe a ako rodina sme sa tam tiež dostali dvakrát na dvojtýždňový pobyt. Dá sa povedať, že Prahu sme poznali celkom dobre, ale ešte z čias keď metro stálo korunu a v Parku Júliusa Fučíka párková klobása s chlebom a horčicou na papierovej tácke stála 5 korún.

Ej bisťu, či je to už dávno. Zmenilo sa odvtedy všeličo a podstatne. Už nie je ČSSR ale už je len ČR a SR, ale hlavne sa zmenil môj zdravotný stav a nejako sa mi do cesty primotal invalidný vozík.

Plný očakávania sme do auta naložili mechanický inv. vozík, ale aj elektrický inv. vozík a nášho psíka a vyrazili sme smer Praha. Mierne vytrasený (diaľnica je v strašnom stave) sme úspešne zaparkovali pred hotelom. Ten je neďaleko Prašnej brány. Ochotne nám pomohli vyložiť môj elektrický vozík a po malom oddychu v perfektnej izbe upravenej pre imobilného ( takto si predstavujem upravenú izbu) sme vyrazili do víru veľkomesta. Veď sme tam hádam neprišli vylihovať. Ten elektrický vozík, čo nám poradila dcéra, aby sme ho zobrali so sebou, bol na nezaplatenie. I keď Praha je od Václavskeho námestia až po Malú Stranu dobre prejazdná, ale všade je tá nešťastná dlažba. Či sú to už malé kocky, cez stredné až po veľké a tie dali zabrať aj môjmu elektrickému vozíku. Neviem si dosť dobre predstaviť putovanie mestom (hlavne Staré mesto a Malá Strana) na inv. vozíku, ktorý má vpredu malé nenafukovacie kolieska. To musí byť poriadny adrenalín, ako pre samotného vozičkára, tak aj pre sprievodcu. Moja rada, ak do Prahy tak iba invalidný vozík, ktorý má vpredu veľké nafukovacie kolieska!!! Výborná poloha hotela nám umožnila túlať sa po meste do neskorých nočných hodín a nebolo potrebné sa presúvať mestskou hromadnou dopravou alebo metrom, tak vám neviem povedať nejaké rady o tejto preprave. Pri potulkách sme si zaspomínali na staré časy a na „Václaváku“ nám chýbalo rýchle občerstvenie známa Koruna, na „ Příkopách“ nám chýbal Arbat, kde sme si chodili na zemiakové krokety. Na Karlovom moste sme si spolu s manželkou nechali namaľovať našu karikatúru, na Kampe sme hodili niečo na zobnutie labutiam. Na Hradčanoch sme si pozreli výmenu hradnej stráže, ako aj samotnú katedrálu svätého Víta, kde som mal bezplatný vstup.

Označenie vozíčkara na aute Porsche som si myslel, že je iba vtip na internete, ale v Prahe som sa presvedčil na vlastné oči, že nie! Ani Slováci sa nedajú zahanbiť. Videl som zaparkovaný luxusný Jaguár s týmto označením. Nechcem tým povedať, že každý imobilný musí byť žobrák a musí sa voziť na nejakom starom vraku a chodiť oblečený v roztrhaných teplákoch. Viem aj to, že dotyčný invalid nemusí byť majiteľ auta, ale aj tak je to zvláštny pohľad. Víkend ubehol ako voda vo Vltave. Z celého víkendu sme mali krásny zážitok. Nechali sme si poradiť, kde sa dá lacno a dobre najesť aj v centre Prahy. Treba si dať veru pozor kde človek vlezie, lebo ľudí je všade plno a nedá sa hodnotiť podľa obsadenosti kde sú aké ceny? Klasická sviečková sa pohybovala v cenách medzi 130 až 390 korún a pivo medzi 30 až 90 korún a pri takýchto cenových rozdieloch sa už oplatí venovať pozornosť jedálnemu lístku. Ľudia boli príjemní, ochotne nám pomohli s mojím elektrickým vozíkom, počasie ako na objednávku. No a samotná Praha? Je krásna!!!

Začali sme Prahou a o dva týždne sme sa dostali na víkend do Bratislavy. Mala vtedy priletieť aj dcéra s deťmi na prázdniny a tak sme si dohodli také malé rodinné „stretko“ s tým úmyslom, že si pozrieme Bratislavu i ZOO. V Bratislave je široký výber ubytovania, kde môže byť ubytovaný vozičkár a tak sme sa tam stretli jedna dcéra s deťmi, druhá dcéra s priateľom, no a my dvaja s manželkou až na to, že teraz sme boli bez nášho psíka. Za psíka si chceli účtovať skoro toľko ako za nás a to sa nám zdalo trošku prehnané, pretože v Prahe v hoteli takmer v centre si neúčtovali ani korunu, a tak radšej ostal pri našich známych.

Určite ste boli mnohí v bratislavskej ZOO, ale taktiež by sa tam radi pozreli aj niektorí ďalší, ale nevedia ako je to tam s bezbariérovosťou. Do ZOO sa môžete vybrať bez väčších obáv.

Na parkovisku sú vyhradené miesta na parkovanie, pokiaľ si ich náhodou nezaberie, ako pri našej návšteve, jedno väčšie SUV – čko. Ale ostali ešte voľné dve miesta, tak sme v pohode zaparkovali. Vstup je bezproblémový, len si treba uvedomiť, že ZOO je v kopci a tak potrebujete pomoc. Treba si dávať hlavne pozor pri ceste z kopca, aby sa náhodou „neprehriali“ brzdy a skončite medzi zvieratkami. Asfalt je niekde rozbitý a hrboľatý, ale dá sa to zvládnuť. Je tam aj vozičkárske WC, ktoré nie je najideálnejšie, ale keď človek musí tak musí a dá sa to „prežiť“. Zaujímavosťou ZOO je Dinopark, tam sa ale dostanete len veľmi obtiažne a môžem povedať, že väčšina z nás sa tam skôr nedostane ako dostane. Ale Dinopark je hlavne pre deti a je urobený veľmi pekne. ZOO ako taká je pekná a rozhodne stojí za návštevu, aspoň mne sa tam páčilo.

Z Bratislavy mám aj jeden veľmi príjemný zážitok s policajtom. Skôr sa stáva, že na nich nadávame, ako ich chválime. Mali sme stretnutie v jednej reštaurácii na Hodžovom námestí, ale tam je pešia zóna. Márne sme sa pokúšali zaparkovať niekde nablízku. Keď sme už robili druhý okruh všimol si nás policajt na aute a keď sme zastali tak sa pristavil pri nás s otázkou, „že ako nám môže pomôcť?“ Narýchlo sme mu vysvetlili našu situáciu a policajt povedal len toľko „ poďte za mnou!“ Doviedol nás do pešej zóny a povedal kde môžeme zaparkovať, aby sme nikomu neprekážali. Stihli sme sa mu len narýchlo poďakovať a už ho nebolo. Manželka dolovala môj vozík z auta a policajt bol späť pri nás. Čože sa deje? A on nám prišiel povedať, že upozornil aj mestských policajtov, že tam parkujeme, aby nám náhodou neodtiahli auto. Takí sme boli prekvapení z jeho ochoty, že ešte dobre že som sedel lebo by som bol odpadol. Tento jeho počin nás veľmi milo prekvapil i keď nepredpokladám, že tento policajt bude čítať našu „ Nádej“, aby som sa mu aj touto cestou ešte raz poďakoval, ale určite sa mu to v živote vráti inou cestou. Veď kto vysiela okolo seba dobro a láskavosť, tak sa mu aj dobro vracia.

Zaparkovať v centre Bratislavy je naozaj problém, hlavne pre návštevníkov z iných miest ako sme boli aj my. Keď sme si chceli prejsť „korzo“, tak sme zaparkovali v podzemných garážach pri hoteli Carlton, to bolo najbližšie. Večerná Bratislava je pekná. Na Hlavnom námestí hrala džezová kapela, všade bolo plno ľudí. S vozíkom sa dostane človek všade až na kaviarenské a reštauračné terasy, ktoré sú niektoré vysoké aj 30 centimetrov.

Cestou domov sme sa ešte zastavili v Kostolnej pri Dunaji pozrieť si oázu sibírskeho tigra.

Je tam 24 dospelých tigrov, 3 levy a sedem tigríčat. Je to naozaj zážitok vidieť tak z blízka také veľké šelmy.

Tak milí priatelia, ak máte chuť, čas, peniaze, dobrého a ochotného pomocníka, hor sa do sveta za novými zážitkami i adrenalínom. Veď na druhý svet si nič nezoberieme a krásne spomienky sa nám v hlavách usídlia na dlhé roky.

Nehľadajte výhovorky, prečo sa to nedá, ale hľadajte možnosti ako sa to dá!!!

Všetkých zdraví Vojto z Revúcej

Členovia trnavského klubu SM absolvovali rekondičný pobyt v Liptovskom Jáne v hoteli Avena už po siedmykrát. Termín odchodu 31. august 2012 sa blížil a my sme sa veľmi tešili, že 21 esemkárov strávi spolu 10 dní. Bol piatok, deň odchodu a 15 členov nášho klubu sa stretlo v Trnave pred Kauflandom o 10.00 hodine. Prvá cesta viedla na STARÉ HORY k našej patrónke Panne Márii - už ako každoročný rituál. Kto pozná STARÉ HORY vie, že cesta je síce bezbariérová, ale je dosť náročná, ale vďaka naším doprovodom sme to zvládli na výbornú. Pri soche Panny Márie sme položili spoločne venček za zdravie všetkých SM-károv a zapálili sviečky. Bolo neopakovateľné a veľmi dojímavé, keď naša členka Majka Šípková začala spievať krásne mariánske piesne, pridávali sa aj ostatní členovia a potom nasledovala spoločná modlitba. Načerpali sme pozitívnu energiu, silu bojovať s chorobou ďalej. Potom sme pokračovali ďalej do Liptovského Jána do hotela Avena, kde nás milo privítala naša vedúca RP Majka Kovačiková. Nasledovalo ubytovanie, časovanie procedúr, prvá spoločná večera. Tento rekondičný pobyt hodnotíme ako najlepší, pretože bolo v ňom všetko – spoločné výlety, športové hry, opekačky, návšteva jaskyne, ale hlavne milí ľudia.

Veď rekondičný pobyt je o tom, aby sme prežili pár dní spoločne, precvičili stuhnuté telo, vymieňali si skúsenosti, či otvorili srdcia a utužili priateľstvo. Počasie bolo prekrásne, slniečko hrialo, príroda nádherná, no najviac nás hrialo pri srdiečku, pretože všetko bolo super. Touto cestou sa chceme v mene všetkých esemkárov poďakovať personálu hotela Avena, zdravotníckemu personálu, a hlavne naším anjelom, ktorí darovali 2 % z daní. Taktiež ďakujeme Ing. Vladimírovi Butkovi, primátorovi mesta Trnava za peňažný dar od mesta Trnavy. Bez nich by si takúto rekondíciu mnohí z nás nemohli dovoliť. Ďakujeme, že nám umožnili byť spolu celých 10 dní s úžasnými ľuďmi v prekrásnej prírode.

Veľké „ďakujem“ patrí nášmu predsedovi, ďakujeme rodinke Krajčovičovej za skvelú opekačku, Alenke Gajarskej za skvelú zábavu. Na záver ďakujeme všetkým, ktorí sa tohto rekondičného pobytu zúčastnili. Veríme, že sa o rok znova stretneme.

Za zúčastnených esemkárov Mária Klukayová a Mária Ježeková

Možno začnem slniečkami – jedno nás všetkých mordovalo horúčavou – aj za to som mal rád ranné rozcvičky – ešte nebývalo horúco a druhé ma vždy spaľuje svojou prítomnosťou – to je krása, už jej prítomnosť !!!

A ako vždy na RP býva úvod. Keď sme sa schádzali, najskôr sme sa zvítali s našimi „starými známymi“, potom aj s novšou partiou, nasledovalo ubytovanie, atď. A bolo nás dosť. Šéfka rekondície Jarka Fajnorová pripravila pre nás stále nejaký program. Ranná rozcvička, doobeda a poobede cvičenie s Katkou Schutzovou – cvičiteľkou a aj „topiť sa“ v bazéne – kto kedy chcel a mohol.

V jedno doobedie sme šli pokukať slovenské hrady ani som netušil, že raz obídem časť Slovenska za doobedie. Muselo to byť úžasné dostať ten nápad, stvoriť hrady – cca 20 v zmenšenine 1:40, naháňať pozemok, vnoriť sa do archívov a projektov a stvoriť zmenšené hrady. A stále sa pracuje na ďalších. Teším sa nabudúce na Podolie, kúsok od Piešťan, kde sa to nachádza a stavia sa ďalej. A boli aj dobrí ľudkovia, ktorí nás, čo sme boli bez áut, zobrali aj spolu s našimi vozíkmi.

A bol aj „kúpeľný ostrov“, ale mne tam zabránilo ísť – horúcooo. Ja už v takých situáciách nemám síl ani rozprávať. Len neskôr večer sa prejsť a vyvetrať, keď je už menej, ako 30°C.

 Zahrali sme si boču. Prvý krát som sa s ňou oboznámil na Abilympiáde. Boli sme aj na tanečkách – škoda, že to bolo len dva krát. Ale aj tak nás to vždy potešilo. Niektorí sme boli na klavírnom koncerte – hrali dve klaviristky. Bolo čosi podobné ešte raz, ale vtedy u mňa vyhrala únava z tepla – bolo nutné oddychovať vo vodorovnej polohe.

Návšteva jedálne bola vždy na potešenie. Zahrali sme si aj „šachy“. Ráno sa objednávala strava na dva dni. Ak sme zostali v „boji“ pri remíze „v šachovej partii“ objednávaní jedál, „kráľ a kráľovná Zuzanka“ sme sa dohodli na rozdelení kráľovstva – každý si dal po polovičke – a tak naše chute vyhrali.Vojny neboli. Len naše chuťové dohody vyhrali.

Ráno bývali švédske stoly – vtedy u mňa vyhrali káva, praženica a melón a obed a večera – sme si objednávali z 5 jedál. Už som bol v „Máji“ pár krát na rekondícii – strava bola vždy fajn, ale teraz až výnimočná, úžasná – mňammňam. A nedá mi nespomenúť jablkové palacinky so šľahačkou, aj s tvarohom, rezeň, šúľance s makom, hydinový rezeň, pečené kačacie stehno s červenou kapustou, žemľovka, pirohy, šúľance s makom, šišky...auúúú. Všetko bolo super, len kúštik mám bližšie k sladkým jedlám.

Spomeniem ešte našich asistentov. Bez nich by sme to väčšinou nezvládali. Vďaka vám všetkým !!! Elenka, Tánička, Olinka, Stanko, Peter, Jozef, Zitka,... Keby neboli plní empatie a ochoty, tie nádherné zážitky by sme nemali !!!

Keď už bolo vyhodnotenie rekondície, odovzdávanie cien a spomienok, Anička Očenášová predniesla svoju tvorbu. Jej básne boli KRÁSNE, plné citov a lásky !!! A ako vždy v podobných situáciách nedokážem schovať slzy...

Niektorí sme sa potom aj lúčili, lebo sme išli domov miesto stredy po raňajkách po vyhodnotení už v utorok večer. Bolo aj príjemné byť ešte chvíľu spolu, aj smútok nasledoval. V aute s bráchom cestou domov sa mi dlho ani nechcelo rozprávať...

Bolo nám spolu strašne dobre, možno sa zas zídeme na vozičkárskej rekondícii v „Máji“, už teraz sa teším !!!

Ing. Ladislav Horváth, Klub SM Zvolen

Matúšovo kráľovstvo.

Kde bolo, tam bolo, v krajine, kde sa voda sypala a piesok sa lial udialo sa v auguste Roku Pána 2012 toto:

Nebojácna skupina, zložená z 26 ľahkoodencov, 12 vozíkov, 8 áut sa vydala za dejinami. Nebola to križiacka výprava, skôr mierová misia. Jediným nepriateľom bolo, paradoxne, životodarné Slnko. Útočilo horúcimi lúčmi. My sme sa bránili čiapkami, tmavými okuliarmi a fľašami s vodou. Ťaženie to bolo úspešné.

V kráľovstve nás privítal potomok kráľa Matúša. Napísať, že to bol spolumajiteľ Parku miniatúr v obci Podolie, sa mi zdá príliš prozaické. Sprevádzal nás od hradu k hradu, všeličo zaujímavé porozprával. Prezreli sme si 41 miniatúr slovenských hradov, zámkov a pamiatkových objektov. So záujmom sme počúvali jeho pútavé rozprávanie, až kým sme neprišli ku miniatúre kostola zo Svätého Kríža. Tu ma prepadli spomienky. Na časy dávno minulé. Keď som organizovala podobný výlet, pre podobných ľudí, na podobnej rekondícii. Vtedy sme si boli prezrieť spomínaný skutočný drevený artikulárny kostol vo Svätom Kríži v Liptove. A teraz sedím pred jeho mini replikou. Zvláštne. Vtedy som vozila druhých ja, teraz vozia druhí mňa. Každý chvíľku ťahá pílku. Peťo, Alicka, ďakujem za bezpečnú prepravu, Jarmilka, Tebe za transport vozíka. Poďakovanie patrí Imrichovi H., ktorý prišiel s návrhom navštíviť tento malý zázrak. Zas sme o čosi múdrejší a bohatší o zážitky. Nie vždy sa podarí ísť na stredoveký hrad na vozíku. A my sme obliehali aj Čachtický, aj Spišský hrad, aj Holíčsky zámok, Tematín, Branč, aj, aj, aj, ...

Výpravu sme ukončili zdarne. Čakal nás obed. Nikto nás nevítal slávnostnými fanfárami, ale zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec.

Mgr. Zuzana Jančušková

Liptovský Hrádok

Ako každý rok aj toho roku sme sa kolektívne rozhodli, že za peniaze zo zbierky ako aj z 2% daní pôjdeme na víkendovú rekondíciu do Dudiniec. Kto bude v stave ísť, kto nie. Výška príspevku zaplatená za rekondíciu sa chorému na našu diagnózu poskytne na kúpu liekov a vitamínových doplnkov. Tak sme si to od súhlasili z dôvodu, že rekondičný kúpeľný pobyt je pre nás pridrahý. Na rekondíciu sa nás prihlásilo dvadsať. Nakoniec sme išli sedemnásti. Terke Michálekovej prišiel poukaz do kúpeľov, tento krát vyskúša Bojnice, škoda že akurát v termíne, keď sme išli do Dudiniec. Nemohla preto ísť, aj keď sa veľmi tešila. V deň odchodu spadla Magduška Bartková. Udrela sa a tak nám vypadol ďalší člen klubu. Bolo nám to všetkým ľúto, s nami mala ísť po prvý krát. Prvý krát išiel aj Ľubo Vais, doteraz nikdy nechcel ísť, a na koniec povedal, že pôjde niekedy aj súkromne, tak sa mu to zapáčilo. My ostatní sme to už absolvovali viac krát. Vždy bola dobrá partia, aj dobrá nálada. Všetkým sa páčili masáže, vírivky, jacuzzi aj bazén. Jediná, aj keď dosť podstatná chyba bola, že toto zariadenie je len čiastočne bezbariérové. Večerné spoločné posedenia nemajú chybu posrandujeme, preberie sa všeličo, čo nás trápi aj netrápi. Stretli sme Alenku Ondriašovú, má tiež SMku a je z Detvy. Povedala, že sme veselá kopa a hneď ako príde domov vyplní prihlášku do SZSM, ako aj k nám do klubu. Všetci sa tešíme aj na budúci rok, len dúfam, že aj budúci rok sa budeme môcť stretnúť na rekondičnom pobyte ešte v hojnejšom počte. Budúca akcia je 08.09. 2012 kedy bude športový deň na Zvolenskej priehrade. Tak nabudúce napíšem zas ako bolo.

Ďuro

Na rekondičný pobyt do Turčianskych Teplíc som sa tešila už od marca, keď na valnom zhromaždení v Ružomberku predsedovia klubov SM odhlasovali, že si uhradíme účastnícky poplatok a pracovný pobyt si spojíme s relaxačným a predĺžime na 7 dní...

A tak šiel čas, prešla 8. Abilympiáda, horúce leto, klubová rekondička v Číži, až som sa konečne dočkala a v pondelok 24. 9. sme sa s manželom vydali na cestu do kúpeľov. Na recepcii hotela Veľká Fatra bolo už dosť rušno (ba miestami mierny chaos, pretože zároveň s účastníkmi RP SZSM, nastupovali na klubovú rekondičku aj esemkári z Nového Mesta nad Váhom, čo recepčné trošku plietlo ˘)

S pekne, na žltom papieri napísaným programom v ruke, nás vítala vedúca RP SZSM, naša prezidentka Jarka Fajnorová, kúsok ďalej na nás mávala usmiata Katka Pisečná. Tak sme sa vzájomne pozvítavali (srdečne, ako je to u esemkárov zvykom ˘), medzitým v dave „objavili“ aj ďalších predsedov klubov SM z celého Slovenska, aj zvyšok členov výkonnej rady SZSM. Pokým môj manžel vybavoval na recepcii všetko potrebné k ubytovaniu a ponosil veci z auta, ja som sa stihla porozprávať s ďalšími, optimisticky naladenými príchodiacimi účastníkmi rekondičky. Potom bol obed, kto chcel, posedel pri káve v bare pri recepcii a o 15-tej hodine sme mali úvodné stretnutie v Malej Fatre, kde nás Jarka privítala na rekondičnom pobyte, oboznámila nás s pripraveným programom a ďalšími organizačnými záležitosťami s pobytom súvisiacimi... Okrem pracovných aktivit sme mali každý deň nárok na 2-hodinový vstup do Aquaparku, načasované procedúry (reflexná, klasická, podvodná masáž a perličkový kúpeľ). Keďže do večere bol ešte čas, rozhodla som sa, že pôjdem konečne pozrieť našu izbu, lebo za celé popoludnie som to akosi „nestíhala“˘. Úroveň ubytovania príjemne prekvapila (aj keď mi „bariéry“ neskôr dali dosť zabrať!). Zapla som telku a oddychovala, zrazu mi prišlo akosi nevoľno a tento pocit ma prenasledoval celé nasledujúce 2 dni, ktoré som preležala v posteli, nehovorím, že sa v nej dobre neležalo, len keby mi nebolo tak blbo... No a tu niekde by sa mohlo zdať, že moja aktívna účasť ba RP skončila skôr, ako začala, ale opak je pravdou – vedúca rekondície stále hľadala možnosti ako mi pomôcť s takým nasadením, až som mala výčitky, že jej pridávam starosti navyše. V utorok som navštívila kúpeľného lekára, ktorý bol veľmi ústretový, a aj vtipný. Našťastie pre mňa, tie prvé dva dni (ktoré som ja prespala), boli také oddychové s procedúrami, porada predsedov bola naplánovaná na stredu 26. 9. a tej som sa už zúčastnila aj ja. Bolo to naozaj zaujímavé a poučné stretnutie, predsedovia, resp. zástupcovia klubov SM hovorili o klubových aktivitách, zorganizovaných akciách o tom, ako prebiehal u nich Deň slnečníc, ako robili zbierku, o tom, čo ich v klube spája, teší, ale aj rozdeluje! Musím skonštatovať, že takéto vzájomné zdieľanie sa, výmena informácií, skúseností a pod., je naozaj veľmi prospešný počin. Popoludní, cez poradu predsedov, prišla MUDr. Hančinová z SM Centra Bratislava – Ružinov, ktorá pôsobila veľmi príjemne a empaticky. Viacerí sme postrehli, že keď rozprávala o liečbe roztrúsenej sklerózy, o práci v SM centre a potom ochotne odpovedala na naše otázky, nehovorila „vy esemkári“, ale „my esemkári“, čím dávala najavo spolupatričnosť seba, ako lekárky z SM centra s nami, pacientami s diagnózou G-35. (Dokonca neodmietla ani prosbu Jarky Fajnorovej, aby ma vyšetrila, či sa jedná len o virózu a s tým spojené zhoršenie stavu, alebo je to atak.) Pani doktorka Hančinová na záver prisľúbila pomoc a spoluprácu so SZSM a určite sa s jej menom v budúcnosti stretneme aj na stránkach nášho časopisu „NÁDEJ“. Vo štvrtok 27. 9. sa konalo rokovanie Výkonnej rady SZSM, na ktorom sa mohli zúčastniť všetci účastníci RP, ale záujem prejavilo niekoľko predsedov klubov až popoludní. Čo všetko sme na VR preberali, riešili, odsúhlasili či zamietli, sa dozviete zo zápisnice zo zasadnutia VR SZSM, ktorú dostali vytlačenú na záver RP všetci členovia VR, aj všetci predsedovia klubov SM.

V piatok 28. 9. sa konal seminár, skvele pripravený, zorganizovaný a na vysokej úrovni vedený našou prezidentkou Jarkou Fajnorovou. Podrobne o ňom, na inom mieste vo svojom článku, píše Katka zo Žiliny. Ja za seba môžem vysoko vyzdvihnúť úroveň tohto seminár a všetko, čo som tam počula a videla, mi veľmi veľa dalo a dopriala by som účasť na takejto akcii každému esemkárovi! Večer som sa konečne aj ja cítila celkom dobre a mohla som sa baviť dolu pri recepcii spolu s ostatnými. Naviem, čo robili v predošlé večery, ale tento piatkový učili Kuracinovci Miladku s Vojtom hrať amerického žolíka. Skúšali sme aj slovné hry, ktorými sa bavíme na klubových rekondíciach, veľa sme sa nasmiali a zistili sme, že manželia Lošonciovci sú rovnako hraví a zábavychtiví, ako my dvaja. ˘

V sobotu podvečer sme mali záverečné spoločné stretnutie, na ktorom každý sám za seba zhodnotil RP, mali sme priestor aj na pripomienky a návrhy. Všetci sme vyjadrili Jarke maximálnu spokojnosť a vďaku za zabezpečenie a pohodové vedenie rekondičného pobytu a tiež vyzdvihli vysokú úroveň seminára, ktorý bol súčasťou RP. Aj s miestom konania RP, so stravou a ubytovaním sme vyjadrili spokojnosť, snáď jediným problémom (a to nielen v Turčianskych Tepliciach, ale na celom Slovensku) je nedostatok bezbariérových izieb pre nás vozíčkárov!

V nedeľu po obede krásne svietilo slniečko, tak sme sa vybrali na prechádzku do parku, teda, aby som bola presná, prechádzali sa iba môj manžel s Katkiným asistentom Martinom, my s Katkou sme boli usadené vo svojich vozíkoch. V parku sme urobili pár momentiek a fotozáberov na pamiatku a potom sme sa cestičkami a cez most dostali až do dedinky za parkom (viem, že sa volala Štubňa, len si už nepamätám, či bola Horná alebo Dolná, tak mi to prosím odpustite). Cestou späť sme sa ešte zastavili na zmrzline, už asi poslednej v tejto sezóne.˘ A ako sme sa vracali do hotela, stretli sme partiu esemkárov z Nitry, na čele s ich predsedom Tonkom Suchánom, ktorí práve nedeľou začínali svoj klubový rekondičný pobyt. Aj sme im trošku v dobrom závideli... nás už čakalo len balenie, v pondelok spoločné raňajky, ešte sa navzájom rozlúčiť a šťastnú cestu domov...

A čo som si z RP SZSM v Turčianskych Tepliciach odniesla ja? Na duši pokoj, v srdci príjemný pocit zo stretnutia s fajn ľuďmi, o trošku viac optimistickejší pohľad na život s „esemkou“, v hlave kopec nových informácií, spomienok, zážitkov. Vo foťáku zopár skvelých záberov, a v taške - okrem iného, obálky s dotazníkmi pre esemkárov, ktoré treba zodpovedne vyplniť, aby výsledok tejto štúdie mal naozaj patričnú váhu a dôležitosť ako argument v rôznych situáciach v budúcnosti!

So želaním, nech sa Vám všetkým krásne vo všetkom darí

Beáta Kuracinová, členka VR SZSM

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.