Asi pred 15 - timi rokmi som sa dozvedel o novom pútnickom mieste, ktoré sa nachádza na území bývalej Juhoslávie. Bolo to v čase, kedy sa skončili boje, Juhoslávia sa rozpadla na jednotlivé štáty a my s rodinou sme boli v Chorvátsku. Naša domáca sa práve z týchto miest vrátila, bola tam načerpať silu do ďalšieho života... Jej syn bol chirurg, katolík a nevesta bola očná lekárka, moslimka. Žili v Sarajeve. Každého separovali do iného tábora a až po skončení vojny sa znova zišli. Celá táto rodina bola bojmi postihnutá. A práve toto pútnické miesto prinieslo kľud do duší, psychickú rovnováhu a najmä chuť do ďalšieho života.

Od vtedy som mal túžbu navštíviť toto mariánske pútnické miesto. Podarilo sa mi to aj s manželkou až v tomto roku. Tento rok je pre nás významný, pretože obaja sme dovŕšili okrúhliny - 60 rokov života a nástup do dôchodku. Návštevou tohto miesta sme sa chceli poďakovať za zavŕšenie aktívneho pracovného života a vyprosiť pre našu rodinu Božie milosti.

Náš nemocničný kňaz, vdp. dr František Galvánek aj so svojimi priateľmi usporiadal zájazd do Medugorja. Boli to dva plné autobusy, ktoré išli z Východného Slovenska /z Prešova/ a brali po ceste pútnikov. Z Považskej Bystrice nás bolo viac ako jeden autobus, viacerí z našej nemocnice, takže sme neboli „stratení“. V sobotu 9.7.2012 o 16-tej hodine sme vyrazili na cestu. Počas tejto cesty sme zažili dážď a búrky, takže sme s malou dušičkou očakávali, ako to bude na juhu Európy. Cestou cez Slovinsko nás už na oblohe sprevádzal mesiac a na zastávke za Záhrebom nás ovial horúci vzduch. Ten nás už neopustil až do návratu na Slovensko, v nasledujúcu sobotu ráno. Chorvátsku autostrádu sme opustili v oblasti Omišu a navštívili sme tu chorvátske mariánske pútnické miesto -Vepric, ležiace na rozhraní Omišskej a Makarskej riviéry. Bolo zaujímavosťou, že náš duchovný otec odslúžil sv. omšu: desiateho, o desiatej hodine, na desiatu bežnú nedeľu v roku. Na tomto mieste bolo viacero turistov i zo Slovenska aj z Čiech a boli veľmi prekvapení, že v Chorvátsku sa zúčastnili slovenskej sv. omše. Toto miesto je oázou pokoja a navnadilo nás to na ďalšie zážitky. Do Medugorja sme prišli po 17-tej hodine a ubytovali sme sa v penzióne „Ivona“ u Silvany a Šita Bencunových. Ostatnú dobu až do večera sme oddychovali alebo poniektorí sa vybrali do mestečka. Program sa začal na druhý deň - v pondelok- v dopoludňajších hodinách. Navštívili sme komunitu mladých mužov „Komunita Cenacolo“, ktorí sa rozhodli skoncovať s drogovou alebo alkoholovou závislosťou... Ich pobyt je plne dobrovoľný a trvá najmenej tri roky. Zriaďovateľom je cirkev, štát neprispieva žiadnymi prostriedkami na prevádzku tohto zariadenia. Nie sú tu lekári ani lieky. S úsmevom nám povedali, že jediným liekom je kamilkový čaj a najsladší je vtedy, keď zoženú cukor... Pochopili sme, že táto komunita žije z milodarov, z podarovaného oblečenia, potravín... Novopríjduci člen komunity dostane svojho „anjela strážneho“, ktorý sa o neho stará a ukazuje mu možnosti. Je to tvrdá škola života, lebo „zlaté deti“ padli až na dno a musia sa svojim pričinením prerobiť na zdravého životaschopného jedinca, ktorý sa vie o seba postarať. Musia sa naučiť vážiť si prácu druhého ale aj svoju prácu pre seba a pre druhého. Lebo „anjel strážny“ musí za neho urobiť všetko, čo neurobil, ak odmietne stravu alebo nedoje, „anjel strážny“ to musí za neho.... Keď sme tam boli na návšteve, v kuchyni bol jeden Talian a jeden Čech. Museli navariť obed, pritom sa navzájom nerozumeli, lebo neovládali jazyk toho druhého... Tieto, ale aj iné veci nám povedali dvaja mládenci, ktorí už boli pred ukončením pobytu v tomto kolégiu. Zaujímavosťou je, že každý návštevník komunity si môže nadpísať na lístoček prosbu k Panne Márii. Tieto lístočky každý deň vynesie niektorý z chlapcov na vrch „Križevac“ po Krížovej ceste. Na druhý deň iný tieto lístočky znesie a prosby sa spália, dym z nich ide do Neba . Druhým miestom, ktoré sme navštívili v tento deň bolo „ Majčino selo.“ Je to obdoba nášho detského mestečka v Zlatovciach pri Trenčíne. Bolo postavené počas poslednej vojny a po nej. Bojová línia išla len 15 km od Medugorja a obyvatelia tohto mestečka prichýlili siroty a núdznych a postarali sa o nich. Teraz v šiestich „domoch“ žije viac ako 56 chovancov, najmladší má 6 mesiacov, najstarší už skončili vysokú školu a môžu sa do tejto rodiny hocikedy vrátiť. Neplatia tu striktné zákony štátu, pretože aj toto zariadenie riadi cirkev a štát neprispieva na chod zariadenia. Dôležité je, že obyvatelia tohto Majčina sela odchádzajú do života riadne pripravení, majú prácu a ubytovanie, majú zázemie, do ktorého sa môžu vrátiť, ako k rodine. I tu sa pasovali s nedostatkom vecí a potravín potrebných k životu. Tí čo tu boli pred desiatimi a viac rokmi hovorili, že zo Slovenska niesli sem ako dar napr. 10 kg cukru alebo dve vrecia zemiakov...

V utorok ráno bol skorý budíček, už o 4.15 hod. zazvonil budík a my sme autobusom odchádzali o 5.00 hod na „Križevac“, na výstup na kopec nad Medugorjim, na krížovú cestu. Bol to krutý výstup, s prudkým stúpaním, po ceste - neceste, po kameňoch i kameniskách. Pri každom zastavení bol jednoduchý kríž s vyobrazením zastavenia, vedľa neho bol neskôr umiestnený asi 200 kg vážiaci kovový reliéf. Každý si vzal so sebou kameň, symbol svojho hriechu a vyniesol ho až na samý vrch. Jeden pútnik si vzal do ruksaku asi 20 kg vážiaci balvan. Krížovú cestu vyšiel naboso. Musím povedať, že mal môj neskrývaný obdiv, nepýtal som sa - za čo... Na vrchole Križevaca je umiestnený veľký kríž z betónu a v strede ramien kríža je zabetónovaná schránka obsahujúca drevo z Kristovho kríža. Kríž bol postavený už v r.1933, Krížová cesta podstatne neskôr... Zostup bol inou cestou, vôbec nie menej namáhavou, cesty sa stretli pri druhom zastavení.... Vrátili sme sa až na obed...

V stredu sme sa po raňajkách zaviezli pod „Podbrdo“, kde bolo zjavenie Panny Márie medugorským vizionárom. Najskôr sme zamierili k miestu, ktoré sa volalo „Modrý kríž“. Na tomto mieste sa stretávali obyvatelia i pútnici za čias totality, pretože tajná polícia strážila miesto Zjavenia a vyháňala ich. Na tomto mieste je socha Panny Márie a veľa lavíc, úžasné ticho na rozjímanie a súkromné modlenie. Na miesto Zjavenia sa dá vyjsť dvoma cestami. Na každej je päť zastavení, kríž a reliéf, obdobný ako na Krížovej ceste. Pod vrcholom Podbrda je miesto zjavenia Panny Márie. Na mieste zjavenia je veľká socha, okolo ktorej je stále množstvo pútnikov. Tak ako na Križevaci i tu sa prísne dodržuje silencium - tišina, to preto, aby každý mohol nerušene rozjímať a modliť sa.

Vo štvrtok dopoludnia bolo stretnutie s vizionármi a slovenská sv. omša. Navštívili sme aj Krížovú cestu za kostolom. Jednotlivé zastavenia sú umiestnené do kruhu, v strede je socha pána Ježiša Krista, s roztiahnutými rukami. Pred niekoľkými rokmi začala zo sochy z miest nad oboma kolenami vytekať tekutina, olejnatého charakteru. Niekedy je tejto tekutiny toľko, že sa dá zachytiť do malých flakónov, ktoré dostať v stánkoch. Tiež sa dá kúpiť vreckovka s vyobrazením Medugorja, ktorou pútnici zachytávajú túto tekutinu.

V piatok ráno o 7.00 hodine sme odchádzali na spiatočnú cestu. Zastavili sme sa pri mori v Dugom Rate, kúpali sme sa v mori a o 17.30 hod sme absolvovali v miestnom kostole sv. omšu. Po nej sme už nastúpili cestu domov a v Považskej Bystrici sme boli okolo 8.30 hod. ráno.

Za kostolom Medugorji je vyvýšené miesto s oltárom, pod ním je veľký amfiteáter pre veriacich. Každý večer o 18-tej hodine je modlitba sv. ruženca. O 18.42 hod zaznie zvonkohra, všetko stíchne asi na 5 minút. V túto dobu majú vizionári svoje zjavenia. Niektorí denne, iní len 2x do týždňa. O 19-tej hodine je sv. omša. začiatok a koniec liturgie je v srbochorvátčine. Čítanie sv. Evanielia je zaujímavé v tom, že koncelebranti ho čítajú vo svojom jazyku. Raz som napočítal až jedenásť čítajúcich kňazov a 26 koncelebrantov. Modlitbu Otče náš... každý recitoval vo svojom jazyku, kňazi latinsky.

Jedenkrát bola sv.omša spievaná a nad hlavami veriacich sa niesol unisono chorál Páter Noster... bol to úžasný zážitok. Každý deň po sv. omší bola adorácia.

Každý deň sa spovedalo, či pod holým nebom alebo aj v kójach. Kňaz mal pri sebe tabuľku s nápisom reči, v ktorej spovedal... Amfiteáter - mal kapacitu viac ako 2000 duší - bol vždy plný, prakticky každý bol na prijímaní. Dopočul som sa, že vlani bolo podaných viac ako 1, milión hostií.

Cesta do Medugorja bola viac ako len výlet do pamätných a historických miest spätých s kresťanstvom. Bol to ohromný a hlboký duchovný zážitok, ktorý sa hocikedy nezažije. Napriek tomu, že od neho ubehli mesiace, stále sa k nemu vraciam, stále mi má čo povedať.

Povedané a prečítané je len zlomkom toho, čo sa na takejto ceste dá vnútorne prežiť. Som rád, že sa môžem na stránkach Nádeje s Vami o tieto zážitky podeliť. Som presvedčený, že viacero z Vás by chcelo takúto cestu zažiť. Pri správnom rozložení síl by to mohol zvládnuť každý s postihom do Kurtzke 5,0 . Finančne nás to „vyšlo“ na 150 Eur každého, dali sa dokúpiť 4 obedy po 6 Eur. Ak by výkonný výbor zväzu uvažoval o tom, že cesta do Medugorja by bola rekondíciou, mohli by kluby alebo aj zväz pomôcť núdznym a prispieť....

MUDr. Branislav Brežný

Neviem kedy budete čítať tieto riadky, či ešte tento rok, alebo až v roku 2013?

Ale táto naša cesta do Francúzska sa uskutočnila v marci roku 2012. Vnučka mala Prvé sväté prijímanie, no a takúto udalosť by sme si predsa nenechali ujsť. Postup bol klasický. Pobaliť kufre a do tých kufrov aj nádhernú drevenú plastiku Panenky Márie od Janka Puteru, ktorú sme niesli ako dar vnučke pre spomienku na tento jej významný deň. Potom nasledovalo letisko Bratislava – ručné vynesenie do lietadla – let – pristátie – auto plošina na moje vyloženie.

V kostole, kde sa to všetko udialo sme boli už nie raz. Svadba dcéry a dvakrát krst vnúčat. Pri svadbe som bol ešte dobre chodiaci a vôbec som si neuvedomil, že do kostola vedú dva schody. Pri druhom krste, keď to bolo už s tým chodením horšie, som zistil, že do kostola vedie aj drevená nájazdová rampa. Ale teraz v marci, keď som musel použiť invalidný vozík som zistil, že pri úprave chodníka pred kostolom, kde je aj malý ale pekný park urobili celý vstup na úrovni vstupných dverí.

Tak sa všetci dostanú do kostola pohodlne, či už sú to mamičky s kočíkmi, starší ľudia alebo inak hendikepovaní ľudia. To sa mi tam páči, keď už mesto investuje peniaze a určite nie malé, na úpravu chodníkov myslí (teda ten architekt) na všetkých obyvateľov.

Veď ani vo Francúzsku nepadajú peniaze len tak z neba, ale u nás z každej strany počúvame ako zaklínadlo frázu „ nie sú finančné prostriedky“. Túto tému nebudem pre istotu ďalej rozoberať, lebo mi na um prichádzajú samé nepublikovateľné slová.

Ešte ako malú perličku k obradu uvádzam pre nás nie bežnú vec, že obrad celebrovali dvaja kňazi a jeden bol černoch, ktorý akoby svietil v tom bielom rúchu.

Obed sme mali v neďalekej reštaurácii, do ktorej viedli tiež dva schody. Tie dva schody by ma zať bez ťažkosti do reštaurácie vytiahol, ale keď nás videl prichádzať majiteľ, odniekiaľ zo skladu doniesol nerezovú nájazdovú rampu na celý vchod a tak som sa pohodlne dostal dnu. Aj toto je ukážka, že všetko je to v ľuďoch. Nie je potrebné tak veľa, ani žiadne stavebné úpravy, aby sa vyšlo v ústrety takým ľuďom ako som ja. Asi si ten majiteľ reštaurácie viacej váži každého potencionálneho zákazníka a nehľadal výhovorky ako sa to nedá urobiť, ale porozmýšľal ako sa to dá urobiť.

Rád chodím vo Francúzsku do reštaurácií. V drvivej väčšine sú dôkazom, že francúzska kuchyňa nie je nadarmo uznávaná v celom svete. Majitelia, ako aj kuchári si vážia svojich zákazníkov, ale aj suroviny, ktoré použijú na prípravu jedla. Varia s fantáziou a kreativite sa medze nekladú, len aby sa ukázali akí sú šikovní a pohladili nie len naše chuťové bunky ale potešili aj oko konzumenta.

Jeden deň sme využili príjemné marcové slniečko a vybrali sme sa na výlet ako ináč pozrieť si nejaký ten skvost architektúry. Bol to hrad Pierrefonds. Je to vlastne architektonická rarita.

Na ruinách starého hradu ešte z 12 storočia dal Napoleon III. v roku 1857 vystavať nový hrad.

Architekt Eugene Viollet – le Duc vytvoril nádheru nad mestečkom. V roku 1885 bola ale rekonštrukcia pre nedostatok peňazí zastavená a bola dokončená až za čias francúzskej republiky.

Hrad je často využívaný ako miesto natáčania filmov ako napríklad Highlander, Muž so železnou maskou, či Príbeh Johanky z Arku. Slúžil aj ako Camelot v sérii o Merlinovi. V hrade som sa dostal len do prízemných častí, lebo v hrade sa chystá rekonštrukcia, aby bol prístup bezbariérový a ten má byť vzhľadom na zložitosť stavby a ochrany pamiatky hotový do roku 2015. Pokiaľ sa rodinní príslušníci túlali po hrade ja som sa kochal nádherným pohľadom z výšky hradu na mestečko a vychutnával som si zubaté slniečko.

Oplatí sa vám ho pozrieť na internete „ Chateau du Pierrefonds“, nedávno bol o ňom uvedený dokumentárny film na STV2.

Krásne zážitky pri cestovaní kdekoľvek po tomto našom nádhernom svete vám želá Vojto z Revúcej.

Náš život striedajú dobré i ťažké dni, ale aj po veľkej búrke vždy vyjde slnko a my sa tešíme na nový deň. Tak to bolo aj v našom klube. Začnem pekne po poriadku. Ako predsedníčka Klubu som sa tešila na rekondíciu v Turčianskych Tepliciach. Stretnúť opäť ľudí, na ktorých som sa tešila ako malé dieťa, keď dostane darček. SZSM sa podarilo v rámci rekondície zorganizovať aj seminár, na ktorom prednášali lekári a ďalší odborníci ohľadom našich práv, sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Bolo to na vysokej úrovni. Ďakujem!

Prešiel týždeň a mňa čakala ďalšia rekondícia s našim Klubom v Číži. Ako sme prichádzali autom do Čížu, mojej tajomníčke zvoní telefón. Nasledovala smutná správa. Jej vnučka má zdravotné problémy a očakávajú to najhoršie. Musela teda odísť a ja som ostala na vedenie rekondície sama. Členovia sa schádzajú, tešia sa, ale zlých správ ešte nebolo konca.

Lacko Raab, náš člen, dostal také silné kŕče, že sme museli volať RZP. Našťastie mu v Rimavskej Sobote v nemocnici pomohli a ešte v ten deň sa aj s manželkou mohli vrátiť medzi nás. Počas pobytu prišla ďalšia ťažká správa. Dozvedeli sme sa totiž, že pred časom zomrel náš bývalý člen a predseda Klubu pán Bohuš Kuchárik. Musela som sa vzchopiť a snažiť sa rekondičný pobyt viesť čo najlepšie. Nebolo to jednoduché, lebo tajomníčke vnučka umrela a pohreb bol posledný deň rekondície. Ukončili sme takto smutno, s tým, že sa stretneme v klube a oslávime 60. výročie narodenín našej členky Elenky. Búrka sa ale stále neskončila. 27. októbra mi zvoní telefón opäť. Lacko Raab, veľký a večne usmiaty bojovník, prehral boj s SM. Všetci, ktorých sme stratili, nám budú veľmi chýbať. Čo na záver? Slnko opäť vyjde, po každej búrke sa vyjasní. A aj my veríme, že napriek problémov a strastiam života sa oplatí bojovať a tešiť sa ďalej. Všetkým vám milí SM-kári prajem pekné a požehnané vianočné sviatky.

„Krása života nie je ukázať svetu, že žijeme, ale ukázať ako a prečo je tak krásny“

Darinka Kovácsová

Tak a je to tu. Po období sprevádzanom úmornými horúčavami nastal deň, keď sme si trochu oddýchli. Aby bolo jasné, o čom je reč, bol to deň grilovacej párty u nášho Ľuba. Náš Ľubo, toto oslovenie je preto, lebo je členom Klubu Sclerosis multiplex a ten je náš.

Zraz sme mali pred kinom v Partizánskom. Akcia sa konala u Ľuba na chate. No, kde sa to presne nachádza, vedel iba on. Ľubo čakal ako prvý. Postupne sme prichádzali v priebehu hodiny ( takže z pôvodne stanovenej desiatej hodiny sa stala jedenásta hodina).

Ešte som nespomenula, kto všetko sa zúčastnil. Takže menujem: Ľubo, Miloš, Peťo, Zuzka1, Zuzka2, Zuzka3, Zuzka4 s manželom Vilkom a dcérami Mirkou a Veronikou.

Nazbierali sme sa a nasadli do motorizovaných jednotiek. Vytvorila sa šnúra troch vozidiel s veľmi cteným nákladom, to myslím nami. Keďže jediný, kto vedel, kde sa má konať grilovačka, bol Ľubo, viedol kolónu. Autá sme odstavili v príjemnej tôni stromov. V ten deň sa ortuť teplomera vyšplhala na 32°C, takže akékoľvek ochladenie, aj keď len minimálne, bolo vítané. U Ľuba nás už čakali niektorí z jeho najbližších. Keďže sa blížil čas obeda, začali sme si chystať prinesenú poživeň. Veselo sa krájali špekáčiky, slaninka.

Vytiahlo sa marinované mäsko z nádob. Pripravovala sa zelenina a chlieb. Počas krájania nás svojimi výrokmi, ako zvyčajne, zabával Miloš. Vlastne rozprával stále, čo tiež prispelo k dobrej atmosfére. Keď už bolo všetko prichystané, začali sme grilovať a koštovať.

Ľubo má na chate aj bazén. No on bol jediný, ktorý sa odvážil vhupnúť do studenej, ba až ľadovej vody. Krátko po obede sme začali pomýšľať na odchod. To mi verte, boli by sme tam aj nocovali. No miesta málo, a ľudí ako hadov. Tak nás naše štvorkolesové tátoše poodvážali domov. Znovu do teplom nakumulovaných domácností. A tak sa skončila grilovačka nášho Klubu. No veď o rok si ju zopakujeme znova. Hlavy hore...

Zuzana Korenačková

Dňa 29.10.2012 sme sa zišli v hoteli MARATÓN, aby sme oslávili dvadsiate výročie založenia klubu. Naša vedúca p. Vierka Fedelešová s JUDr. Milanom Popovičom a nebohou Ing. Vierkou Gulášovou v našom meste Košice dňa 10.6.1992 založili klub ROSKA. Na prvom stretnutí sme boli Vierka Fedelešová, JUDr. Milan Popovič, Božena Urbinova, Marika Mihálová a Eva Scerankova. Práve my dnes oslavujeme dvadsiate výročie lebo dodnes sme zotrvali v klube. Vierka nás privítala, zbilancovala kto za tie roky z odborníkov, lekárov a ostatných nás navštívilo a čo sa udialo za tie roky. Po čase, keď sa verejnosť dozvedela o nás, stále pribúdali noví členovia s diagnózou SM. Niektorí so zvedavosti, ale aj tí, čo ostali na dlhší čas a prežívali s nami najkrajšie roky. Na začiatku sme sa stretávali každý pondelok v týždni. Na stretnutia sme sa stále tešili, ako malé deti, keď sa tešia na mamku a ocka. Bolo nám spolu veselo, lebo Vierka a Milanko sa o program vždy postarali. Prežili sme aj krásne rekondičné pobyty, kde Vierka s nami cvičila a v popoludňajších hodinách pri relaxačnej hudbe aj čítala. Večerné programy organizovali Vierka a Milanko. V roku 1994 k nám do klubu prišla Janka Košuthová. Práve ja Eva som ju privítala slovami, že či si nepomýlila klub. Ona sa na to urazila a vysvetlila si to po svojom, že ona medzi nás nepatrí. Potom som jej to vysvetlila, ako som to myslela. Janka si v Brne urobila cvičiteľský kurz a už na prvom spoločnom rekondičnom pobyte cvičila s nami, čím odbremenila Vierku. Milanovi sa zdravotný stav veľmi zhoršil, určite by bol s Vierkou naďalej viedol naše kroky. Vtedy sme si Janku Košuthovú zvolili za podpredsedníčku. Nakoľko Vierka Fedelešová nemohla cestovať, tak Janka cestovala namiesto nej a reprezentovala náš klub Roska na stretnutiach, ktoré sa týkali SM, po Slovensku aj v zahraničí. Po každom z týchto stretnutí nás na schôdzi informovala o priebehu.

Ostali už len spomienky a fotodokumentácia, čo nám urobila a stále robí naša dlhoročná členka Darka Dirhanova. Preto sa chcem touto cestou poďakovať Vierke, že sa nevzdala a vedie náš klub naďalej. Hoci starší členovia odchádzajú a noví prichádzajú. Vierke toho času pomáha Darka. Vierka hovorí, že je jej pravou rukou. Za to im Vierke, Janke a Darke patri za všetkých členov klubu veľké Ďakujeme!

 

Pre všetkých členov SM napísala Vierka a doplnila Eva

„Nech je váš život esemkári kalkulačka, ktorá násobí radosť, delí starosť, umocňuje lásku, odmocňuje nenávisť a všetko dohromady spočíta.“

Všetko najlepšie vám praje Viera Fedelešová a Eva Sceranková

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.