Milí čitatelia Nádeje,

hlavne VY = milí „súpútnici“ - “usadení“ v invalidných vozíkoch ;o)

dnes Vám v rubrike „Kuk na život z vozíka“ ponúkam osobnú skúsenosť Daniely z Vrbového s letiskovými asistenčnými službami... keby to nebola celkom vážna vec, bolo by to aj vtipné.

IDE TO / NEJDE TO - AJ BEZ BARIÉR!

IDE TO / NEJDE TO - AJ BEZ BARIÉR!Pod týmto názvom sme v časopise vytvorili priestor pre spoločné zdieľanie sa so svojimi skúsenosťami s bezbariérovosťou okolo nás.
... skrátka všetko, čo by mohlo byť nápomocné a tiež uľahčí život všetkým ostatným človiečikom na invalidných vozíkoch, ktorí náš časopis čítajú.

Letisko Gen. M. R. Štefánika - verzus - letisko Stansted

Je 29. október 2016 – 06.00 hod. londýnskeho času. Dcérka Martinka mi oznamuje, že sa práve narodilo moje, v poradí štvrté vnúča, dievčatko Ellie. Nasledovali slzy šťastia. Až po nich mi došlo, Cambridge nie je na skok ako Šípkové (5 km), kde býva moja druhá dcérka Andrejka s manželom a synom Maximkom. Napriek všetkým mojim pohybovým obmedzeniam som sa rozhodla odcestovať aj v prípade, že pôjdem sama. Verila som, že toľkokrát ospevované letiskové asistenčné služby (ďalej len LAS) nemôžu predsa zlyhať vo chvíli, keď moja túžba vidieť vnučku bola na vrchole.

Ďalšie moje obmedzenie, rečové (rozumej, cudzí jazyk), ma donútilo naučiť sa tri vety po anglicky: Volám sa Daniela Valová. Som zo Slovenska. Nehovorím po anglicky.

Po ich vyslovení dcérka Ajka zahlásila, že ma nenechá cestovať samu. Veci sa dali do pohybu. Behom troch dní zabezpečila pas pre syna a letenky. Išli sme nakoniec všetci traja.

Nie o tom som však chcela písať. Možno bude niektorých zaujímať, aké mám ja skúsenosti s LAS, nakoľko aj ja som vozíčkarka a opakovane som cestovala lietadlom Bratislava – Londýn.

Odletová hala Bratislava

Kontrolná zóna, prízemie. Pracovník vydáva povely: vyzujte sa, vyzlečte sa, postavte sa. S námahou vyzúvam topánky, postaviť by sa aj dalo, len sa nemám čoho chytiť. V balansovom postoji zápasím s bundou. Po hmatovej kontrole zase povely: obujte sa, oblečte sa, posaďte sa. Všetko by to bolo jednoduchšie, keby dcérka bola pri mne. Nie, ona musela ísť s ruksakom na pleci a dieťaťom v kočíku do kontrolnej zóny pre chodiacich. Aby toho nemala málo, do druhej ruky jej strčili moju batožinu. Nikoho nezaujímalo, že ide so mnou ako doprovod. Až na rampe sa dozvedám, že musela vyzuť aj malého, rozobrať kočík, všetko naložiť na pás. Po kontrole to zopakovať ešte raz. Dvaja pracovníci letiska sa zatiaľ pozerali, ako sa bosý ročný synček štvornožky vzďaľuje od svojej maminky a zapája sa do davu cestujúcich.

Ako náhle LAS zistila, že s barlou v časovom limite cca 15 minút zdolám „schodíky“ do lietadla, nechala ma aj s batožinou pri lietadle. Odišla s prázdnym vozíkom. Samozrejme, viac sa nevrátila. To už prišla dcérka s dieťaťom v nosiči, lebo aj ona odovzdala kočík. Znova jej nič iné nezostalo, len do vytrénovanej ruky vziať môj batoh a ísť po schodoch k výšinám.

Príletová hala Stansted

LAS s „kľudom Angličana“ sa ujíma mňa na vozíku, a čuduj sa svete, aj mojej batožiny. A to ten človek, podotýkam, nemal tri ruky. Elegantne nás previedol výťahmi na poschodie, kde sme bez čakania prešli pasovou kontrolou. Pracovník berie dcérkin pas a s úsmevom jej hovorí: „Happy birthday“ - bolo totiž 11.11.2016, deň jej narodenín. Milé, však? V Bratislave sa niečo také „nenosí“!

Odletová hala Stansted

LAS nepomáha len mne, ale nám odovzdá veľký kufor na čekin. Pracovníčka nás v kontrolnej zóne posunie bokom a ručným skenerom mňa v sede, Maximka v leže a dokonca aj dcérku v stoji, skontroluje. A to bez vyzúvania. Skontroluje vozík, barlu aj kočík a povie: „please“. Odchádzame k lietadlu, kde sa nás asistent snaží odbremeniť od príručnej batožiny. Ide vybaviť štítok, nalepí ho na batoh a šup ho do podpalubia k vozíku. Dcérka má o starosť menej.

Príletová hala Bratislava

Posledná vystupujem z lietadla mojim slimačím tempom a račím krokom (rozumej, zadkom vpred). Po 15 minútach zdolám posledný schodík a hľadám LAS. Pri lietadle stojí len sanitka a v nej dvaja záchranári. Vari je to pre mňa?!

Z omylu ma vyviedol tenký hlas asi 65 kilového chlapíka v montérkach, preoblečeného pomocou vesty neónovej farby s nápisom ASISTENCIA, za LAS.

Tlačí ma na vozíku k pristavenému autobusu. Obaja sa pozeráme na neprekonateľnú 40 centimetrovú medzeru medzi zemou a podlahou autobusu. Čakám, kedy sa vysunie plošina. Zostalo len pri želaní.

Vraj, oni také nemajú a už sú zvyknutí. Humorom sršiaci asistent zmĺkol v tej chvíli, keď ma skoro prevrátil aj s vozíkom. Ani po štvrtý krát som si na bratislavskú LAS nezvykla, tak ako ich pracovníci.

Nie vždy platí, že keď dvaja robia to isté, je to to isté!

Milí čitatelia, záver si urobte, prosím, sami.

Daniela Valová, Klub SM Piešťany

A ešte tradične na záver - MY v redakcii stále čakáme, že sa aj VY stanete „spolutvorcami“ nielen tejto rubriky, ale celého časopisu NÁDEJ!

Vaše celkom vážne, ale aj úsmevné príspevky čakáme na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. alebo aj na poštovej adrese: SZSM, Konštantína Čulena 12, 917 01 Trnava.

Mám pre Vás aj novú tému, či námet na napísanie Vašich skúseností...

U nás v Klube SM Trnava si už roky dávame do „Plánu činnosti“ návštevu divadelného predstavenia – veď v Trnave, priamo pod nosom, máme Divadlo Jána Palárika s hereckými výkonmi na skvelej úrovni! Ale – keď v klube navrhnem, že niečo „dobré“ v divadle hrajú a mohli by sme si urobiť spoločnú klubovú akciu, niektorí sa tvária, že „im ubližujem“ ;o) Nevýhoda je aj v tom, že lístky treba kúpiť aj mesiac dopredu, aby sa nám ušli...

No čuduj sa svete, 4. februára sa nás „nazberalo“ 12 a vybrali sme sa do divadla na najznámejšiu komédiu Carla Goldoniho „Sluha dvoch pánov“. Môžem povedať, že sme sa skvelo pobavili. Hosťujúci herec Peter Trník, v hlavnej úlohe ako sluha Truffaldino, hral famózne, išiel priam „dušu nechať“ na tom javisku ;o) A veru aj naši „klubáci“ si pochvaľovali, aké to bolo super a ako veľa sa nasmiali... lebo aj oni potrebujú raz vidieť, ako 100x počuť!

Ale hlavne o čom som chcela písať, je bezbariérový prístup do Divadlo Jána Palárika v Trnave. My s manželom, aj s kamarátkou Beátkou P., tam chodíme často a radi. Obidve sme na vozíku – takže do divadla vchádzame cez veľkú bránu a bočným bezbariérovým vchodom (kde je aj bezbariérové WC) priamo do veľkej sály. Nezisťovala som, koľko ľudí na inv. vozíku sa tam zmestí, ale naše dva vozíky vždy mali svoje miesto, aj keď netvrdím, že úplne ideálne. Aj vstupné je pre držiteľov preukazu ZŤP lacnejšie.

Milí priatelia, keďže divadelná sezóna je v plnom prúde, vyberte sa do divadla vo Vašom meste, zistite ako je to tam s bezbariérovosťou a napíšte nám. Z Vašich osobných skúseností môžeme potom zostaviť zaujímavý článok, ktorým možno povzbudíme viacerých esemkárov, aby nabrali odvahu a vybrali sa za kultúrou...

Vaša debatka a Redakcia časopisu Nádej

Len prednedávnom rodiny zasadali k štedrovečernému stolu, pochutnávali si na výbornom jedle, tešili sa z darčekov, pokoja a prítomnosti svojich blízkych, a už tu máme ďalší rok, s ktorým prichádza pre mnohých to najkrajšie obdobie, jar.

Veď aké je to pohodlné. Vyzuť čižmy a nechať svoje nohy pobehovať v teniskách a poltopánkach. Odložiť zimné bundy, kabáty a vytiahnuť „šmrncovnú“ koženku. Pomalým krokom si na prechádzke vychutnávať príjemne hrejúce slniečko. Konečne sa pustiť do vašich obľúbených koníčkov. Vytiahnuť bicykle, korčule či bežecké topánky, tí starší skôr motyčky, hrabličky a pomôcť záhrade v regenerácii po zimnom oddychu.

Dovolím si tvrdiť, že ani jedno ročné obdobie nie je u ľudí tak túžobne očakávané ako jar. Okrem intenzívnejších slnečných lúčov a snežienok vykúkajúcich zo zeme, poskytuje možnosť nového štartu. Môžeme si všimnúť, že jar bola oddávna pre ľudí natoľko fascinujúca, že jej príchod nadobudol v jednotlivých kultúrach špeciálne miesto. Veď všetky jarné oslavy, tradície a zvyky, by sme mohli pokojne nazvať novým začiatkom. Aj keď pre mnohých z vás toto tvrdenie môže vyznieť ako úplný nezmysel, najmä po tom, čo ste ráno vyšli z domu na ulicu a zaregistrovali tú opačnú, odvrátenú tvár jarného obdobia. Sneh, ktorý ešte prednedávnom zakrýval všetky „tajomné poklady jari”, sa zrazu roztopil, aby na jeho mieste mohla narásť voňavá zelená tráva, vám pripomenul všeličo. Od plastových fliaš, cigaretových opalkov, obalov z cukríkov až po psie... veď viete čo. No áno, jar má aj svoju zlú stránku, ktorá vám odhalí nielen zvieraciu, ale najmä ľudskú nedbalosť. Ten vyššie spomínaný nový začiatok si tak vyžaduje v tomto prípade skôr veľké lopaty a niekoľko pracovitých rúk, ale z každej situácie sa predsa možno poučiť. Keď pri najbližšej prechádzke náhodou uvidíte verejnoprospešných pracovníkov ako upratujú ulice miest po pustošivej zime, skúste sa aj vy zamyslieť nad tým, či by vám neprišlo vhod zrealizovať také veľké jarné upratovanie na vlastnej koži.

Zabudnite na depresie z nestáleho počasia, alergie, ktoré trápia skoro každého z nás a namiesto jarnej únavy si vychutnávať každý lúč slnka, prijímať vo veľkom pre nás tak vzácny vitamín D, nasávať ten príjemný jarný vzduch a s úsmevom na tvári, dobrou náladou sa pustiť do toho vášho nového začiatku.

Barbora, Klub SM Považská Bystrica

Človek môže stratiť všetko – blízkeho človeka, zmysel života, zdravie, prácu, rovnováhu, ale jedno by nemal nikdy stratiť – nádej“

Osud je ako hojdačka − po chvíľach radosti a zadúšajúceho šťastia nás často čaká nepríjemné vytriezvenie. Svoje o tom vie i hlavná hrdinka príbehu s názvom „Stratená rovnováha“ z pera slovenskej autorky Andrey Boldišovej. Zuzana, ambiciózna mladá žena, má všetko, o čom iné len snívajú − milujúceho manžela, skvelú dcéru, zaujímavú prácu. Do jej života však nečakane vtrhne zákerná diagnóza: skleróza multiplex. Zuzana sa nevzdáva. Po počiatočnom šoku sa púšťa do nerovného zápasu, no ako to už v ťažkých životných situáciách býva, nešťastie nechodieva samo. A tak sa stane, že najbližší človek, ktorý by mal stáť pri nej, v rozhodujúcej chvíli zlyháva. No Zuzana nie je sama. Oporu nachádza v rodičoch, dávnej priateľke z mladosti i v pacientovi Dodovi, ktorý jej pomáha nielen vyrovnať sa s chorobou, ale významne ovplyvní aj jej ďalší život...

 Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy s touto tematikou?

 „Jedným z podnetov bol pre mňa film Hilary a Jackie, ktorý som videla v kine ešte v roku 1999. Veľmi na mňa zapôsobil. Zaujal ma o to viac, že je skutočným príbehom o talentovanej violončelistke Jacqueline du Pré a jej sestre Hilary, ktorá je autorkou knižnej predlohy k filmovému spracovaniu. Vtedy som si uvedomila, že rakovina nie je jediná zákerná choroba, ktorá nás ohrozuje a predčasne „vyraďuje“ zo života. Možno v absolútnom vyjadrení počet pacientov so sklerózou multiplex na Slovensku v porovnaní napríklad s rakovinou nie je taký vysoký, no stále častejšie počúvam vo svojom okolí, že ju diagnostikovali ďalšiemu človeku.

Je mi úprimne ľúto, že toto ochorenie napáda predovšetkým mladých ľudí v produktívnom veku a znemožňuje im prežiť život tak, ako si vysnívali alebo ako by ho mohli prežiť, keby boli zdraví. Aj preto som sa rozhodla formou beletristickej literatúry priblížiť čitateľskej verejnosti, ako diagnóza sclerosis multiplex zasiahne do života hrdinky a jej rodiny, a doslova ho prevráti naruby. Zároveň však vo svojej knihe naznačujem, že tak ako so všetkým, aj s touto chorobou sa dá bojovať. Verím, že kombináciou bojovného ducha a modernej medicíny, ktorá aj v tejto oblasti výrazne napreduje, raz budú pacienti úspešne vyliečení.“

Keďže vy sama nemáte túto diagnózu, museli ste získať odborné informácie. Odkiaľ ste čerpali?

„Áno, k tomu, aby som sa mohla do tejto závažnej témy pustiť, musela som si najprv mnohé veci naštudovať z verejne dostupných zdrojov. Nebolo to však po prvýkrát. Každý odborný problém vo svojich knihách si najprv naštudujem, resp. overím, aby som sa vyhla nepresnostiam a laickým chybám. Problematiku sklerózy multiplex som navyše konzultovala s odborníkmi z bratislavskej univerzitnej nemocnice. Tiež som mala možnosť vidieť pacientov a na vlastné oči si pozrieť priestory, kde sa liečia. V knihe však nie sú použité žiadne autobiografické prvky, príbeh aj postavy sú vymyslené.“

Stratená rovnováha“ vyšla v auguste roku 2014 a je v poradí vašou treťou knihou. Spomenuli ste i ďalšie vaše knihy. O čom sú? Priblížte našim čitateľom svoju tvorbu.

 „Debutovala som v roku 2011 románom „Láska vo vetre“. Je príbehom dvoch zrelých ľudí, ktorých spája práca a vzájomná náklonnosť. Osud im poskytne šancu, no zároveň na ceste za šťastím musia zdolať nejednu prekážku. V roku 2013 vyšla moja druhá kniha s názvom „Okno do duše“. Hlavnou hrdinkou je úspešná lektorka Niki, ktorá ukrýva pred okolím rodinnú tragédiu a trápi sa pre nenaplnenú lásku. Po dlhých rokoch samoty nachádza liek na ubolenú dušu v podobe manažéra Mira a jeho malej dcérky. No práve vtedy jej do života znovu vtrhne dávna láska a osud ju postaví pred neľahkú skúšku. V marci minulého roka uzrela svetlo sveta moja štvrtá kniha „Izba plná spomienok“ o bývalej talentovanej krasokorčuliarke Laure, ktorej športovú kariéru stopne nešťastný pád a ktorá zuteká od všetkého, čo ju spája s predchádzajúcim životom do malého kúpeľného mesta. Pri práci realitnej maklérky spoznáva mladého lekára Jakuba, ktorý v nej prebudí dávno pochované city. Naučí ju dívať sa na svet inými očami a pomáha jej vyrovnať sa s minulosťou. No i Jakub má svoje tajomstvá a prenasledujú ho bolestné spomienky, ktoré vrhajú tieň na ich rozvíjajúci sa vzťah. Či sa napokon mladým ľuďom podarí prekonať traumy minulosti a nájsť si k sebe cestu, to už neprezradím.

Ako ste sa dostali k písaniu?

Svoje prvé minidielka – detektívky som napísala už v detstve, ako dvanásťročná. Prečítali si ich len spolužiačky a mamina, ktorá je mojou prvou čitateľkou a kritičkou dodnes, ale už vtedy som túžila byť spisovateľkou. Neskôr som sa popri práci pustila do písania poviedok, ktorých hlavnými hrdinkami boli ženy. Keď som cítila, že mi to už nestačí a rada by som sa viac pohrala s postavami a charaktermi, rozvinula dej, začala som písať svoj prvý román. Za neúnavného povzbudzovania mojej maminy som ho poslala do vydavateľstva IKAR a bol z toho už spomenutý knižný debut „Láska vo vetre“.

Prezraďte nám niečo zo svojich ďalších spisovateľských plánov.

Nedávno som dokončila piatu knihu, voľné pokračovanie románu „Okno do duše“, ktoré si vyžiadali moje čitateľky na besedách a aj ja sama som mala po dokončení „Okna do duše“ pocit, že som za ním ešte nespravila poslednú bodku. Kedy však uzrie svetlo sveta, zatiaľ neviem. Kým sa kniha dostane od autora k čitateľovi, musí prejsť dlhú strastiplnú cestu. Koncom minulého roka som sa pustila do písania svojho šiesteho románu, ktorého hlavnou hrdinkou bude, ako inak, žena. V hlave nosím i ďalšie námety, ktoré však zatiaľ musia počkať, kým im dám tú správnu románovú podobu.

Vaše knihy patria do kategórie ženského románu. V čom je „Stratená rovnováha“ iná?

„Máte pravdu, rovnako ako ostatné patrí do kategórie ženského románu, ale na rozdiel od ostatných je vážnejšia, pretože jej nosnou témou je zákerné ochorenie. Opisujem v nej, ako choroba zasiahne do života hlavnej hrdinky a jej blízkeho okolia. Iná je aj v tom, že sa nezaoberá hľadaním si životného partnera zatiaľ nezadanej ženy, ale naopak, rozpráva príbeh vydatej ženy, ktorá dlhé roky žije v harmonickej rodine s manželom a dcérkou.“

Čo by ste chceli na záver odkázať našim čitateľom?

„Aby sa nepoddávali čiernym myšlienkam, nevzdávali sa a aj napriek ťažkému údelu bojovali o svoje šťastie. Aby sa tešili z maličkostí, zamestnali sa nejakou zaujímavou činnosťou, skrátka aby si našli čo najviac príležitostí venovať sa niečomu príjemnému, čo ich baví a ak majú možnosť a sily, každý rok skúsili objaviť nejaké nové miesto. Pretože človek môže stratiť všetko – blízkeho človeka, zmysel života, zdravie, prácu, rovnováhu, ale jedno by nemal nikdy stratiť – nádej.

Celkom na záver vyslovujem úprimné želanie, ktoré je vyjadrené i v mojej knihe, aby moderná medicína čo najskôr objavila účinný liek proti tejto zákernej, nevyspytateľnej chorobe.“

Zhovárala sa: Beáta Kuracinová

Už dávno vieme, že naše telo je zázračný stroj, ktorý nám dáva nie raz na známosť rôznymi signálmi, že niečo nie je v poriadku a mali by sme s tým niečo urobiť a pomôcť mu. Niektorí týmto signálom venujú pozornosť a hľadajú, čo ten signál znamená a ako tomu nášmu telu pomôcť, či už zmenou stravovania, alebo zmenou životného štýlu. Veria, že naše telo má tú zázračnú schopnosť samouzdravovania. Ale, žiaľ, mnohí tieto signály ignorujú a potom sú prekvapení, keď sa to na nich začína sypať z každej strany a ako sa hovorí - trápi ich celý človek od korienkov vlasov až po prsty na nohách.

Vieme, čo máme naskladané v našej brušnej dutine, počnúc žalúdkom končiac hrubým črevom, a práve tieto orgány brušnej dutiny najčastejšie vysielajú rôzne signály, žiadajúc o našu pomoc. Zaujímavý orgán veľkosti cca jedenásť centimetrov a tvarovo pripomínajúci kávové zrno, o hmotnosti okolo 150 gramov, je skrytý na ľavo od žalúdka hlboko v brušnej dutine, je to SLEZINA. Je to orgán, ktorý sa mnohokrát poškodí pri rôznych úrazoch, alebo ho zdevastuje nejaká choroba a musí sa chirurgicky odobrať. Klasická medicína tvrdí, že bez sleziny dospelý človek môže relatívne bez problémov žiť.

Na čo teda vlastne slezina slúži? Za deň pretečie slezinou približne 250-300 litrov krvi a jej hlavnou funkciou je filtrovať a čistiť krv. Zbavuje telo spotrebovaných červených krviniek, vyrába a skladuje krvné bunky, je sídlom imunitnej pamäti a riadenia imunity celého organizmu a je jeden z hlavných zdrojov energie, riadi zrážanlivosť krvi a s tým spojených veľa iných zdravotných problémov. Ak je veľmi zaťažená slezina, jeden z prejavov je nízky krvný tlak, časté vírusové nákazy, ale veľmi nepríjemný prejav je únava.

Sú aj iné zdravotné problémy spôsobené zaťaženou slezinou, ktorými vás nebudem strašiť, a toto všetko spolu môže človeka doviesť až k psychickým poruchám.

Ešte stále si myslíte, že slezina je orgán, ktorý nám nebude chýbať, ak bude odstránený? Veru, ako som povedal na začiatku článku, naše telo je zázračný stroj, ako taký si vyžaduje našu primeranú pozornosť a šetrné zaobchádzanie.

Želám vám, milí priatelia, aby ste sa nikdy nemuseli trápiť s chorobou sleziny, aby ste sa v dobrom zdraví dožili čo najvyššieho veku.

Pokoj a dobro vám želá Vojto z Revúcej.

Zdroj: internet

Každý deň mamička zlatá, vždy a vždycky znova,
žiada sa mi povedať ti tie najkrajšie slová.
Jemné, nežné ako dúha a prekrásne ako kvietky,
ale márne hľadám slová, neschopné sú všetky.
Vyjadriť ,čo v srdci chovám ako ťa ja rada mám.
Daj mi líčko, miesto slov ťa vrúcne pobozkám.

Deň matiekKaždý rok sa druhá májová nedeľa nesie v znamení osláv všetkých mamičiek. Je to oslava materstva, obetavosti a lásky matiek voči svojim deťom. Byť matkou je životným poslaním. Je to niečo, čo môžeme zažiť len my, ženy. Prežívať chvíľky, kedy je dieťa súčasťou nášho tela počas krásnych deviatich mesiacov, prežívať bolesť i neskutočné šťastie pri prvom objatí čerstvo narodené dieťatka a potom prežívať neskutočnú lásku, ktorá každým dňom rastie a prehlbuje sa, prinášať obety pre dobro a šťastie nášho dieťaťa, byť svedkom jeho prvých krokov, slov, prvých školských úspechov i neúspechov, byť svedkom jeho prvých lások, prvých životných sklamaní i radostí. Byť matkou znamená nechať svoj život obrátiť hore nohami a žiť ho pre druhých – pre naše deti. Aby Deň matiek len tak neuplynul bez povšimnutia, je dobré si tento deň nejako spríjemniť. Žiadne domáce práce a stres. Tento deň patrí vám, preto zabudnite na všetky povinnosti a nepríjemnosti a užite si ho naplno. Zaslúžite si to! A ako možno Deň matiek stráviť? V uliciach miest a obcí sa často pri príležitosti Dňa matiek konajú rôzne podujatia, deti majú vystúpenia, v ktorých ďakujú svojim mamičkám a podobne. Môžete teda vyjsť do ulíc a svoj deň osláviť takýmto štýlom, spolu s ďalšími mamičkami a ich deťmi. Ak ste skôr za intímnejšiu oslavu v kruhu rodiny, môžete si užiť pekný spoločný výlet, piknik, či slávnostný obed v reštaurácii. Dôležité je, aby ste si tento deň užili a vychutnali si chvíľky so svojimi najbližšími. Nemali by sme však zabúdať ani na naše mamy. Veď tento deň právom patrí aj im. Kytička kvetov, sladká bonboniéra, či pohľadnica s vyznaním, iste potešia každú mamičku a babičku zároveň. Môžete svoju mamu tiež pozvať na váš rodinný výlet alebo na obed, jednoducho zahrnúť do vašej rodinnej oslavy Dňa matiek aj vašu vlastnú mamu. Ku Dňu matiek už tradične patria rôzne pozornosti a darčeky. Najväčšiu radosť každej mamičke spraví práve darček od jej dieťatka, či viacerých detí. Milá kresba, kostrbaté srdiečko, drobnosť, ktorú dieťa vytvorilo v škôlke či v škole, alebo milá básnička. Deťom pri vytváraní darčeka pre mamičku môže pomôcť i otecko, pričom i on sám môže v tento deň svojej drahej darovať nejakú tú malú pozornosť, alebo pripraviť prekvapenie (možno by stačilo výnimočne vystriedať manželku pri varení nedeľného obeda alebo zariadiť obed v reštaurácii).

Zdroj: internet
Pripravila Maja

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.