Bolo krátko po večeri, keď som vyšiel pred budovu zotavovne. Síce ešte nevyzeralo na to že deň sa už pomaly končí, ale také nenápadné príznaky sa už dali rozpoznať . Slnko už nestalo tak vysoko nad obzorom a aj jeho intenzita nebola taká silná, jednoducho, pomaly sa chystalo zapadnúť za najvyšší kopec . I farba sa menila v krvavú červeň, ktorá sa rozlievala i na blízke mraky.

Ešte chvíľku som si posedel na múriku pred budovou, pokochal sa krásou okolitej prírody a začal som myslieť na moju cestu k ohnisku. Dnes sme sa totiž rozhodli že si urobíme táborák. A celkom som sa tešil na posedenie pri ohníku a opekanie. Už som aj zabudol ako chutia opekané špekáčiky a ako vonia dym.

Ale teraz už o ceste. Bolo to asi sto metrov, no medzi tým je aj asi trinásť schodov a čo je horšie sú bez zábradlia. Bolo by to celkom iné keby tam zábradlie bolo. Tak si budem musieť nejako poradiť sám. S tými myšlienkami som došiel k spomínaným schodom .Ani som si neuvedomil že tých asi desať metrov som prešiel tak skoro, keď človek nemysli na ťažkosti tak cesta mu ubieha dosť rýchlo. Ale ako po schodoch, to bola otázka.

,,Ujo môžem vám pomôcť“, ozvalo sa za mojím chrbtom, najprv som na to ani nereagoval. Nemyslel som že to patrilo mne, uvedomil som si to až po chvíli keď sa otázka zopakovala. ,,Do frasa veď to patri mne“, uvedomil som si. Ako tie roky utekajú, veď donedávna som ešte tak oslovoval ja. Otočil som sa.Za mnou stál mladý chlapec, syn našej členky, brankárska hokejová nádej Ešte tak tri roky dozadu by som ho bol odmietol, ale teraz. Teraz už nebol problém pomoc prijať. Veď aj Hilary na Mont Everest nešiel sám, a pre mňa tie schody, Everest boli. A hlavne, môj výstup sa výrazne zrýchlil, lebo ani nie za polhodiny som sa pozeral na schody z vrchu a k môjmu cieľu som sa priblížil oveľa skôr ako som mal v pláne. Teraz ma už čakalo iba slabých päťdesiat metrov. Pomaly som pokračoval vo svojom putovaní. Ohnisko už bolo na dohľad. Už z diaľky som videl pekne murovane ohnisko, ktoré sa ukrývalo pod drevenou strieškou so sedačkami okolo. Aj drevo na oheň už bolo pripravené iba ho podpáliť. A keďže som bol na mieste prvý, došiel som až k lavičkám a posadil sa. Neďaleko bolo tenisové ihrisko, pohodlne som sa oprel a zatvoril oči.

Zase som mal v ruke raketu a moje údery do loptičky mali silu ako za starých čias. Úder striedal úder. Akurát som podával na víťazstvo v zápase, keď som začul hlasy. So sklamaním som otvoril oči, poobzeral som sa okolo seba. Áno, sedel som na lavičke a to čo som videl, bol iba sen. Krásny sen, ale ono to niekedy aj bolo ale už veľmi dávno. Po chodníku sa k ohnisku blížili ostatní, vstal som a pridal sa k ním.

Oheň už veselo plápolal a v mojej ruke sa odrazu objavil prút a na ňom napichnutý špekáčik. A ja, ja taký zástanca zdravej a racionálnej výživy, som ho neodmietol a dokonca nebol iba jeden, boli dokopy štyri. Prvý bol síce iba tak trocha oviaty ohňom a dymom, poriadne neopečený, ale ten chutil najlepšie. Po tom štvrtom keď som to zalial pohárom dobrého domáceho vínka som sa pohodlne oprel o múrik prístrešku a len tak spokojne pozoroval dianie okolo seba. Už dávno som nevidel okolo seba toľko šťastných ľudí. Ako málo niekedy stačí aby človek bol naozaj šťastný, sedel som a pozoroval dianie okolo seba. Večer sa pomaly menil na noc, hviezdy jasnejšie a každú chvíľu ich bolo viac a viac, žiarili a dávali dnešnému večeru nádych tajomna a niečoho zvláštneho čo máloktorý človek pochopí hneď na prvý raz, v diaľke bolo počuť húkať sovu, čo dávalo noci ešte väčšiu tajomnosť. Chvíľu sme mlčky sedeli, každý s vlastnými myšlienkami. No iba chvíľu, lebo v tom niekoho niečo napadlo a do tichého praskania ohňa sa ozval spev, najprv len jeden hlas aj to tichý, ako by sa bál že naruší pohodu večera. No sám už pieseň neskončil, pridali sme sa všetci a tak sa potom nocou niesli pesničky veselé i smutne, slovenské i tie naše východniarske. A veruže ich bolo. Keď už noc prešla naozaj až do neskorej a my sme sa pomaly lúčili s krásou spiacej prírody, vôbec som nerozmýšľal ako sa dostanem bez pomoci do postele. Nemyslel som ani na diaľku cesty ani na schody, ktoré ma čakali a neuvedomoval som si dokonca ani francúzsku barlu o ktorú som sa opieral, lebo som vedel že mi má kto pomôcť. Veď som bol medzi priateľmi a o pomocne ruky nebola núdza. Vtedy sa mi po dlhej dobe skleróza multiplex nezdala taká strašná.

Jaro Krajňák

Košice

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.