Sedel na verande a pozeral sa do záhrady.A nebolo to prvý a ani nie posledný krát. Už niekoľko rokov tak od skorej jari, keď teplo jarného slnka mu dovolilo bez väčších problémov sedieť vonku bez toho aby ho mrazilo. No ešte vždy cítil smútok na duši pri tomto pohľade na miesto čo tak s námahou,ale s láskou vybudoval. No v pohľade jeho očí sa dalo ešte i teraz vidieť pýchu. Veď ešte do nedávna na nej pracoval. Bol hrdý hlavne na tie tri jablone, ktoré rástli na jej konci. Pamätá sa keď ich priniesol domov. Boli to iba také tri maličké prútiky. Na jednej strane s dvoma či troma konárikmi a z druhej strany pár korienkov, tenučkých a strapatých ako vlásky batoľaťa. Koľko mu to dalo roboty kým sa zazelenali, pomaly pri nich i spával. A raz keď sa do nich pustil vetrisko,čo bral so sebou strechy susedných domov ich dokonca chránil vlastným telom. Ležal pri nich skoro celu noc a ani si neuvedomil že bol pri nich tak dlho. Prišiel na to až ráno keď sa zobudil na vôňu kávy čo sa akoby zázrakom objavila pri ňom. A tie, iba teraz nedávno prvý krát zarodili, ale i na malý záhonček kvetov tu vpredu. To však nebolo jeho zásluhou.Och, keby jej vtedy nebol dovolil šoférovať, ale čo už, neodolal jej prosíkaniu a k volantu ju pustil. Pre oboch to bola šťastná chvíľka a bola to však chvíľka krátka ako záblesk šťastia v jej očiach čo stihol ešte zachytiť,a až potom si uvedomil že sú akurát v tom najťažšom úseku cesty kde i skúsený šofér ma čo robiť aby to prešiel bez problému. Ale to si uvedomil až vtedy keď ten nádherný dub čo stával pri ceste,okolo ktorého prešiel toľko krát že by to už ani nespočítal sa k ním približoval obrovskou rýchlosťou. Až pocítil náraz a... Čo bolo potom,na to spomína nerád a i teraz po rokoch spomienky na tento okamih vytláča zo svojich myšlienok veľmi intenzívne. No i tak. Vracajú sa. A o hriadkach zeleniny ani nehovoriac. Áno, ani teraz to nie je zlé, ale predsa, dcéra a ani zať to už nerobia s takou láskou s akou to robili oni. A veru, robili by to ešte i teraz keby ich ten náraz nebol rozdelil. Ona odišla tak ďaleko odkiaľ sa ešte nik nevrátil a on sa po mnohých mesiacoch boja o život vrátil, no už nikdy nevstane z invalidného vozíka. Zahnal chmúrne myšlienky a pomaly dvihol hlavu. Zrak mu padol na stôl prikrytým nádherným vyšívaným obrusom,i teraz tu bola. Vyšívala ho ona. Ani nezbadal že do očí sa mu opäť tlačia slzy. Stále je tu, akoby iba na okamih vybehla z domu. Hoc vedel že to nie je pravda,na chvíľu sa dal oklamať touto myšlienkou na ňu. Striasol sa a nebolo to zimou a opäť sa zadíval na stôl, na ktorom na tácke ležali dve žemle a pohár mlieka. Raňajky. Pripravila ich dcéra, s tým musí vydržať do obeda kým mu ošetrovateľka neprinesie obed. S chuťou sa do nich pustil.

,,A dávaj pozor aby si zasa nenadrobil, kto to má po tebe furt upratovať,“ spomenul si na vyčítavé slova svojej dcéry, keď mu na stôl kládla tácku s raňajkami. To predtým nebolo a keď sa mu stalo, že niečo mu padlo na stôl ona...,,Do frasa ona,ona, veď sa volala Marta.“

,,Och Marta, prečo si preč.“ S úsmevom a bez zbytočných rečí to upratala.

,,No a čo“, pomyslel si keď sa pozrel na stôl plný odrobiniek a pomaly dopil mlieko. Akoby počul dcérine slova o tom aký je neporiadnik a len jej pridáva robotu, ktorej ma aj tak vyše hlavy. Položil prázdny pohár a zadíval sa znova do záhrady. Čas pomaly utekal, slnko bolo zase o čosi vyššie a jeho teplo bolo silnejšie a silnejšie až také že ho pomaly premáhalo a myšlienky sa strácali a strácali až sa vytratili celkom a on spokojne zadriemal.

Ťuk, ťuk, ťuk a ešte raz ťuk, ťuk. Tento zvuk ho prebral z driemot. Pomaly zodvihol hlavu a otvoril oči. To čo uvidel mu na tvári vyvolalo úsmev. Bol to krásny pohľad, po stole cupkal malý strapatý vrabec a veselo zobkal roztrúsené omrvinky. Keď v jeho zobáčiku zmizla i posledná, poobzeral sa okolo seba,akoby sa chcel presvedčiť že je to všetko a na nič nezabudol, našuchoril sa a odletel.

,,A príď zasa“, zvolal za ním.

Myšlienky sa mu znova vrátili do nedávnej minulosti. To bola určite ona. Marta Ešte ani teraz nechcela doma žiadnu hádku a tak sa vrátila a upratala, pre pokoj v dome. Vždy to tak chcela a robila, vždy bola a bude taký bleskozvod čo upokojoval vášne a prieky, ktoré vypukli medzi ním a dcérou keď sa neskoro večer vracala domov. Ešte chvíľku posedel, dívajúc sa do záhrady, ale potom mu zase začala hlava klesať na hruď a myšlienky sa strácali kdesi v nedohľadne.

Vôbec sa tomu nebránil. O chvíľu už opäť spokojne odfukoval s myšlienkou, že dnes to bude bez výčitiek. Lebo jeho Marta to znova vyriešila.

Jaro Krajňak

Tri zlaté kroky Klubu sclerosis multiplex NitraV posledný májový deň sme mali iný „Krok s SM“ ako po iné roky, boli sme pozvaní na Lovecký zámoček do Topoľčianok. Každého z nás privítal livrejovaný pán kastelán, pán Topoľan a keď sme sa už zhromaždili, voviedol nás do svojho malého kráľovstva a spolu s ním a jeho manželkou, sme spravili prvý krok. Stovky a stovky paroží, jedny krajšie ako druhé, spolu s inými trofejami zdobili steny všetkých miestností. Nestačili sme hlavou otáčať. Niečo z histórie zámočku, v podaní pána kastelána dotváralo celkovú zvláštnu atmosféru, tobôž, keď sme sa mohli pohybovať v priestoroch, kde spolu jednali a hodovali najvyšší predstavitelia dvoch bratských národov, páni prezidenti Klaus a Gašparovič s manželkami a sprievodmi. Tých vážnych a honosných návštev bolo viac a tak sme sa dozvedeli, že to boli páni vojvodovia, arcivojvodovia, kniežatá a iné osobnosti z celej Európy, ale že toto prostredie býva často miestom rokovania i ministrov našej vlády. No a história teraz už zaznamená, že tu si pochutnávali na dobrotách a rokovali členovia Klubu sclerosis multiplex Nitra, so svojimi rodinnými príslušníkmi. Pán kastelán nám totiž navaril fantastický srnčí guláš a naše žienky priniesli doma robené zákusky, koláčiky a slané pečivo, hádam by vystačilo i na dve svadby. Pomaly nebolo kde dávať na stôl tie pochutiny a to bol „stolisko“ riadne veľký a krásne dozdobený, aby dotváral atmosféru loveckého zámočku. Keď sme sa už „napráskali“, pán kastelán nám vybavil návštevu v Národnom žrebčíne. Teda náš druhý krok viedol práve k nemu, kde sa nás ujala pani inžinierka Martauzová a previedla nás celým areálom, pričom nás kvalifikovane a zaujímavo oboznámila s celkovým prostredím, no najmä o viacerých plemenách koníkov, ktoré v žrebčíne chovajú. Väčšinou sa učia skákať cez prekážky a krásne chodiť po parkúre, čo sme si my radšej nevyskúšali, aby sme sa nezahanbili. Mnohí z nás mali po prvý krát tú možnosť, pohladkať si živého koníka vlastnou rukou. Boli nadšení jeho krásnou srsťou, ale najmä vyžarujúcou dobrou energiou, ktorá z nich sálala. Nie všetky koníky boli také, že sa dali pohladiť, boli tam i také mladé žrebce, popri ktorých keď sme prechádzali, veru i tí najodvážnejší mali rešpekt. Bola nás veľká skupina a narúšali sme ich priestor, tak sme museli byť opatrní. Bol to ďalší krásny zážitok a ešte nebolo všetkému koniec. Pán riaditeľ Národného žrebčína bol taký láskavý a veľkorysý, že nám odpustil vstupné, zo čo mu veľmi pekne ďakujeme a chceme ho ubezpečiť, že my si vážime každú korunku a každý pozitívny krok smerom ku nám.

Tri zlaté kroky Klubu sclerosis multiplex Nitra

Zdravo unavení sme sa pobrali k svojim autám, naukladali sa do nich, lebo slniečko svedomite pálilo a to nás trochu zmorilo, a vybrali sme sa do zubrej zvernice, kde nám pán kastelán s vedením Štátnych lesov, závod Topoľčianky, vybavil, že i túto prehliadku budeme mať zdarma a že budeme, vzhľadom na povahu ochorenia, môcť s autami prísť až do samej zvernice. Od vstupu do nej až ku miestu kŕmenia zubrov, bol ešte totiž riadny kus cesty. A to bol náš ďalší, tretí krok ku kŕmitkám a ohrade, v ktorej sa nachádzali tie krásne zvieratá, ktoré akoby mali hodinky a postupne sa začali zliezať dolu k ohrade, kde im pani Marková nasypala jadrové krmivo, ako doplnok celodennej stravy, ktorej musia denne„spapať“ úctyhodných 60 kg. Tá istá pani Marková i nás „nakŕmila“, ale históriou zvernice, príbehmi zo života, opísala nám čo tie zvieratá dokážu po dobrej, ale i po tej horšej stránke. Ako počuli jej hlas a zvuky, ktoré naznačovali kŕmenie a zvieratá sa dostávali k ohrade, a akoby zrazu prichádzal i iný svet. Kochali sme sa mohutnosťou tohto najväčšieho európskeho cicavca. Jednoznačný patriarchát, o ktorý sa každoročne zvádza neľútostný boj medzi najsilnejšími samcami, sa prejavoval i pri kŕmení. „Šéf“ vyžral svoje a potom ešte vyžieral i ostatným, ktorý v okamihu uvoľnili priestor. Veľmi milé boli i mláďatá, ktoré využili čas kŕmenia mamičiek na vlastné kŕmenie. Skrátka bolo na čo pozerať a do duše sa nám vrývali ďalšie krásne momenty. Ešte šťastie, že tie najdesivejšie príbehy si pani Marková nechala až nakoniec, lebo pár z nás by sa neodvážilo ani po bezpečnostnú hranicu a nie ešte bližšie.

Všetky tieto kroky mali veľkú váhu dojmov, čo sa odzrkadlilo na našej jemnej únave, ktorá bola zanedbateľná silou zážitkov v krásnom prostredí a s výbornou partiou. Každý v duchu ďakoval pánovi Topoľanovi s manželkou, ktorí nás na niečo takéto nahovorili. Veď sme ani neboli tak kilometrovo ďaleko, ale boli sme ďaleko v mysliach. Máme byť na čo, my Slováci hrdí a pyšní, lebo naša krásne krajina má toľko krásnych a očarujúcich zákutí a je len na nás, aby sme ich odhaľovali.

Anton Suchan, predseda Klubu sclerosis multiplex Nitra

A opäť tu bol „máj - mesiac slnečníc“! Na prvé počutie zvláštna kombinácia: jarný mesiac - letný kvet, lenže esemkári majú inú skúsenosť. Slnečnice na jar prinášajú do ulíc miest úsmev a šľachetnosť okoloidúcich peniažky do špeciálnych pokladničiek. Tohoročné „slnečnice“ sa, v Žiline, uskutočnili tesne pred koncom mesiaca, na hodnotenie je zavčasu, a tak píšem zatiaľ, ako to dopadlo so zbierkou minuloročnou.

Pomohli slnečnice, MsÚ Žilina,

aj z kapra šupina!

V máji 2007 usporiadal Klub sclerosis multiplex (SM) Žilina verejnú zbierku „Krok s SM“. Podľa rozhodnutia Ministerstva vnútra SR musí byť výnos zbierky použitý na zrealizovanie rekondičných pobytov pre ľudí s diagnózou SM.

Študenti Gymnázia na Veľkej okružnej v Žiline ponúkali na verejných priestranstvách suveníry- slnečnice za dobrovoľný príspevok. Akcia síce konkurovala lúčiacim sa maturantom niekoľkých škôl, ale výsledok bol priaznivý! V debničkách s logom „Krok s SM“ sa našlo, okrem slovenských peňazí, aj pár českých mincí, centov, použitých lístkov MHD, cukríkov, žuvačka a ktosi vyhodil z peňaženky s drobnými aj rybiu šupinu pre šťastie.

Možno pomohla práve táto povestná šupina z vianočného kapra, ale skôr asi všetci ľudia, ktorí boli ústretoví k „slnečnicovej zbierke“! Výťažok z nej a finančná podpora Mestského úradu v Žiline sa stali časťou platby za rekondičný pobyt členov Klubu SM Žilina. Tí, ktorým zdravotný stav nedovolil zúčastniť sa, dostanú vitamínové a minerálne preparáty za vlastné zdroje klubu.

V Turčianskych Tepliciach žilinskí esemkári naozaj pookriali! Procedúry, takpovediac šité na mieru, pomáhali aktivovať nervovo-svalový aparát tela, poškodený chorobou. Po niekoľkých dňoch všetci odchádzali spokojní, pretože podobné aktivity majú vždy blahodarný účinok. Navyše celú rekondíciu sprevádzala výborná nálada, lebo - keď sú esemkári pokope, inú si ani nepripúšťajú!

Katarína Schützov

predsedníčka Klubu SM Žilina

Členovia Klubu SM v Rimavskej Sobote sa stretávajú pravidelne každú druhú stredu v mesiaci. Priestory sme získali od mesta, s dvorom a veľkou záhradou, bez poplatkov. V centre invalidov sa striedajú viaceré kluby. Naše klubové aktivity sú prevažne tradičné. Snažíme sa spríjemniť čas strávený v klube osvedčenými akciami. Sme klub s menším počtom členov, ale o to s väčším zanietením sa stretávame a organizujeme naše stretnutia.

Mesto v rámci sociálneho programu organizovalo počítačový kurz pre zdravotne postihnutých, ktorého sa zúčastnili aj naše členky. Kurz bol náročný pre SM-károv na tempo a počet hodín na jeden deň, ale tešia sa na ďalšie pokračovanie. Počas našich stretnutí je nemálo administratívnej práce, tak si naše usedené a stuhnuté telá rozcvičíme na dvore. Na naše telo a dušu blahodarne pôsobia kúpele. V blízkosti máme Prírodné kúpele Číž, ktoré mnohý SM-kári poznajú a využívajú. My navštevujeme kúpeľné bazény aj počas letnej sezóny, najmä relaxačno-výrivkový bazén. Vstupenky do areálu boli sponzorky zľavnené.

Radi si posedíme v našej klubovej záhrade pri rozhovoroch so stálymi a novými členmi – keď človek ochorie a zápasí s prekážkami a bezmocnosťou, keď svet je odrazu veľký a komplikovaný. Niekedy pomôže vyrozprávať sa o svojich starostiach a radostiach, o tom že život nie ne až taký úžasný, skôr banálny, v živote je dôležité nevzdávať sa, schopnosť existovať a prežiť akúkoľvek situáciu.

Zdraví aj chorí túžia po istotách. Sľubujú ich poisťovanie spoločnosti, politické strany. Aj zdravotníctvo sa usiluje o istotu – zabezpečiť zdravie napríklad preventívnymi vyšetreniami. Tá istota, že všetky vyšetrenia boli negatívne je často ohraničená istota.

Celý náš život je plný rôznych snažení, úspechov a prehier, radostí a sklamaní, obáv a úzkosti, z toho plynúcej neistoty. Všetci túžime po istotách nie chvíľkových, ale trvalých. Túžime po šťastí, láske, pravde aj po nádeji. Život bez nádejí je zúfalstvo, pretože každý sa z času na čas ocitne v situácii, keď potrebuje v niečo veriť, dúfať, očakávať zmenu k lepšiemu. Chorý vždy chcú mať nádej aspoň na zlepšenie dôstojný život, spoľahnúť sa na to, že všetko sa dobre skončí. My chorí chceme vedieť, čo nám je, čo nás očakáva a akú máme šancu na ďalší život. Bezpodmienečne však chorý potrebuje aspoň nádej.

Často sa dostaneme do nemocnice a tam je život pomalší. Vonku je zhon. Človek sa stále za čímsi naháňa, ľudia sú v permanentnej časovej tiesni. To akoby oberalo o čas na úsmev, pohladenie, láskavé slovo, na chvíľkové zastavenie sa...

Pritom za múrmi nemocnice je zrazu čas na všetko. Sú tam ľudia bez pretvárky, všetko je, niekedy až kruto, pravdivé. Tam je len pacient, choroba, vyšetrenia, ktoré ohraničujú šancu na nádej. Kritériá a rebríček hodnôt je zrazu iný ako tam vonku. Istotu strieda nádej, pretvárku pravda. V nemocnici, či vonku v bežnom živote ľudia chcú vidieť a počuť človeka, ktorý má nefalšovaný prejav a neopísateľné čaro osobnosti. V dobrom i v zlom chcú vidieť pravú tvár, a tak sa nám žiada mať nádej, že bude menej pretvárky a viac úprimnosti. Naše vlastné správanie nám i druhým prinesie viac pokoja, nádeje a možno aj istoty.

Jolana Švajková

tajomníčka klubu SM Rimavská Sobota

V sobotu, 10. mája, konečne prišiel ten veľký deň D. Svätý Peter sa na nás nehneval a hneď nás privítalo usmievavé slniečko. Rozohrialo nás na duši a pričarovalo úsmev na každého tvár. S pribúdajúcimi lúčmi slnka pribúdalo aj SM-károv, ich rodín, hostí a iných zvedavcov. Námestie SNP v Bratislave rozžiarili žlté, zelené alebo biele tričká s nápisom KROK s SM a, pravdaže, typické slnečničky, ktoré budú už vždy patriť do života každého SM-kára. Hneď od rána členovia klubu SM Dunaj Bratislava a ich rodinní príslušníci pripravovali námestie podľa svojich predstáv na 7. ročník KROK-u s SM.Keď už bola každá stolička na mieste, každý si mal kam sadnúť, mal svoje miesto, keď už bol nalepený plagát, ktorý všetkých informoval o tom, čo sa to tu deje a k dobrej nálade hralo zopár piesní, zahájila túto akciu predsedníčka klubu Dagmar Foltýnová. Jej príhovor ku všetkým prítomným aj okoloidúcim spolu s poďakovaním otvoril cestu k slovám čestného predsedu SZSM Prof. MUDr. Pavla Traubnera a podpredsedníčky SZSM Kataríny Písečnej. Zároveň nás básničkou o SM prekvapili naši hostia z klubu v Ilave. Počas celého programu udržiavala dobrú náladu moderátorka Gabriela Pirošková, ktorá tiež túto básničku veľmi pekne zarecitovala. Program obohatil aj malý Kiko, vnuk členky klubu, ktorý predviedol rôzne tanečné kreácie, či dievčatá z hudobnej skupiny z Lamača, ktoré nám predviedli svoj repertoár pesničiek. Pomaly blížiac sa k tomu najlepšiemu sme zahájili tombolu. Lístky sa predávali v plnom prúde a víťazov bolo v ten deň vďaka tomuto veľa. Kopu cien povyhrávali ďalší hostia, tentoraz z Trnavy. A vtedy prišiel zlatý klinec tohto podujatia. Náš KROK. Pre niekoho zdravého je tento krok maličkosťou, ktorú spraví minimálne tisíckrát za deň, hlavne v tejto uponáhľanej dobe plnej bariér. Ale pre nás to znamená omnoho viac. Akoby sme na chvíľu zastavili čas a týmto krôčikom na seba upozornili a čoraz viac sa priblížili k tým zdravým ľuďom. Medzitým sme pojedli bagety a osviežili sa nealkoholickými nápojmi, aby sme ulahodili nielen duši, ale aj telu. Ďalej už nasledovali rozhovory medzi členmi, rodinnými príslušníkmi a hosťami až sme sa všetci v dobrej nálade rozišli, tešiac sa na ďalší KROK o rok. Nemôžeme zabudnúť ani na obrovské ĎAKUJEM, ktoré patrí predovšetkým všetkým zúčastneným členom, rodinám, či hosťom a účinkujúcim. Ale sú tu ľudia a spoločnosti, bez ktorých by bol tento deň ničím. A to hlavne vďaka pani Mgr. Lichnerovej z oddelenia cestného hospodárstva Magistrátu hlavného mesta a pánovi Ing. Hermanovi z Odboru všeobecnej vnútornej správy Obvodného úradu v Bratislave za veľmi ústretový prístup pri vybavovaní našich žiadostí počas organizovania tohto KROK-u. Ďalej je tu aj spoločnosť Billa, ktorá poskytla niekoľko cien do tomboly. Najmä žltým šiltovkám s ich logom sa potešili členkyz Trnavy, pretože sa im hodili k ich klubovým žltým tričkám. Potom patrí poďakovanie aj pánovi Dobrotkovi, vedúcemu reštaurácie McDonald’s na Námestí SNP, za poskytnutie bezplatných poukážok na občerstvenie pre študentov, ktorí robili verejnú zbierku. A to študentom Strednej zdravotnej školy Petra Fouriera a Gymnázia Eisteinova. Zbierku vykonávali po uliciach Starého mesta a rozdávali slnečničky, medovníky s obrázkom slnečníc, srdiečka, rybky alebo pagáčiky. Všetky tieto veci vyrobili naši členovia.Potom je tu ešte predajňa COOP Jednota Ovsište, ktorá nám poskytla občerstvenie vo forme minerálok a malinoviek. Vďaka vedúcemu tejto predajne sme nenarušovali program škŕkaním v bruchu a nepomreli od hladu a smädu. Poďakovanie prináleží nemalým dielom aj spoločnosti T-SERVICE, s.r.o. za ozvučenie akcie a tiež aj vedúcemu Ľudovej predajne na Námestí SNP 8 za bezplatné poskytnutie elektrickej energie. Tento deň bol spojením hudby, tanca a hovoreného slova. Tak ako na dobrý muzikál naň nezabudneme a budeme si ho pamätať pod „magickou“ sedmičkou, ako šťastným číslom.

Mária Krchniaková dcéra členky klubu SM Dunaj

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.