Už ani neviem kedy a z ktorého časopisu som si vystrihol tento príbeh. Je zaujímavý nielen svojim obsahom, ale aj svojim posolstvom. Nuž teda:

Jeden muž sa rozprával s bohom o nebi a pekle. Boh povedal mužovi: „Poď, ukážem ti peklo“. Vošli do miestnosti, kde okolo veľkého hrnca s jedlom sedela skupina ľudí. Každý z nich bol hladný a zúfalý. Každý z nich držal v rule lyžicu, ktorou dočiahol až do hrnca, ale keďže rúčka na lyžici bola oveľa dlhšia ako ich vlastná ruka, nemohli si ňou zaniesť jedlo do úst. Ich utrpenie bolo neopísateľné. „Poď, teraz ti ukážem nebo“, povedal Boh.

Vošli do ďalšej miestnosti, podobnej tej prvej – hrniec s jedlom, skupina ľudí, tie isté lyžice s dlhými rúčkami. Ale každý vyzeral šťastný a sýty. „Nechápem“ , povedal muž. „Prečo sú šťastní, keď tí v prvej miestnosti sa cítili mizerne a všetko je pritom navlas rovnaké?“. Boh sa usmial. „Ach, je to tak jednoduché,“ povedal. „Tí v druhej miestnosti sa naučili jeden druhého kŕmiť a tým si navzájom pomáhať.“

Videnie života nemusí a zrejme ani nie je dvojfarebné: biele alebo čierne, peklo alebo raj. Je tu veľa odtieňov rôznych farieb, každá z nich môže mať v sebe raj. Tak isto aj my sme mladí i starí, máme síce našu kamarátku „Rosku“, ale jeden má benignejší, druhý zas malignejší priebeh.

Naša kamarátka nás neustále učí niečo nové, naučila nás, že v jednote je sila. Naučila nás, že sa stretávame v kluboch, kluby sa stretávajú nielen medzi sebou, ale majú aj svoj strešný orgán – Slovenský zväz SM. Niektoré kluby, najmä s mladšími členmi majú právnu subjektivitu a sú relatívne samostatní. Relatívne preto, lebo v určitom okruhu problémov zväz jednoducho potrebujú.

V našom, považskobystrickom klube, sme všetko starší, prešedivelí alebo už úplne šediví. Viac ako 15 rokov sa snažíme učiť sa navzájom, ako sa najesť s tou dlhou lyžicou. Verte nám, zatiaľ to funguje. Nie sme však natoľko ohybní, aby sme si zvykli na novoty ako sú počítače, na nutnosť sledovania právnych či hospodárskych predpisov. Nie sme ani natoľko fyzicky zdatní, aby sme držali krok s našimi mladšími druhmi. Skôr nás zaujíma, ako si udržať bývalé schopnosti, či „zručnosti“:

  • sám sa obliecť
  • sám sa umyť
  • sám sa najesť
  • sám sa pohybovať
  • sám udržať telesnú hygienu /kúpanie, sfinktery/

Tí „mladí“ však na to prídu sami. Ako som spomenul, kamarátka „Roska“ je len jedna. Zahrá si snami niekedy „vabank“ a zrazu vekom mladý sa ocitne v kategórii nás šedivých. Porucha hybnosti nás naraz odkáže do kúta, odprace nás z cesty tým agilnejším, priebojnejším, tým, čo hľadia vpred a len pred seba. Tým druhým ostáva predovšetkým starosť o svoje duševné zdravie, aby nepodľahli pre chorých nežičlivej dobe. A ako charakterizujeme duševne zdravého esemkára?

  1. Majú k sebe dobrý postoj – nenechávajú sa premôcť vlastnými emóciami ako je strach, hnev, žiarlivosť, pocity viny alebo starosti. Nepodceňujú ale ani nepreceňujú svoje sily, dokážu sa povzniesť nad životné neúspechy, majú tolerantný postoj tak k sebe ako aj k iným, dokážu sa aj zasmiať, dokážu prijať svoje nedostatky. Majú primeranú sebaúctu, cítia sa schopní vysporiadať sa s väčšinou situácií. Dokážu sa tešiť z jednoduchých každodenných vecí.
  2. Cítia sa dobre medzi ľuďmi – dokážu prejavovať lásku a brať do úvahy záujmy druhých, majú trvalé a uspokojivé osobné vzťahy. Majú radi druhých a dôverujú im. Rešpektujú rozdiely medzi ľuďmi, nevyužívajú druhých, ale zároveň nedovolia, aby ich druhí zneužívali. Cítia, že sú súčasťou skupiny, cítia zodpovednosť k druhým ľudským bytostiam.
  3. Sú schopní zvládať požiadavky života - pri objavení sa problémov hneď niečo podnikajú na ich zvládnutie, akceptujú svoju zodpovednosť. Kde je to len trochu možné, upravujú svoje prostredie, kde to nie je možné –prispôsobia sa. Plánujú vopred a neobávajú sa budúcnosti. Vítajú nové skúsenosti a myšlienky, využívajú svoje schopnosti, pritom si stavajú realistické ciele. Sú schopní sami urobiť vlastné rozhodnutia. Sú spokojní, že všetko, čo robia, robia s plným nasadením.

Odolnosť voči novodobému stresu, rýchlo sa meniacim podmienkam života a bytia a tiež z toho rezultujúceho zhoršenie nášho ochorenia nazývame tiež nezdolnosť. Nezdolných ľudí môžeme charakterizovať takto:

  1. Sú silne zaujatí prácou, rodinou a priateľmi, náboženskými, politickými alebo altruistickými/nesebeckými, zameranými na druhých/ aktivitami.
  2. Zmenu vnímajú ako výzvu – novú šancu, ktorú môžu využiť a tak rozšíriť možnosti uplatnenia vlastných schopností.
  3. Prežívajú pocit osobnej kontroly nad svojim životom - ktorý im poskytuje namiesto bezmocnosti v stresujúcej situácii prežívať schopnosť vyrovnať sa s ňou.

Ak má človek prežiť svoju životnú dráhu v duševnom zdraví, neostáva mu nič iné, len prijať to že nič netrvá večne.

Nemám nič proti tomu, aby sa vytvárali nové kluby. Myslím, že by to mal byť na občianskom princípe, združenie trpiacich na rovnaké ochorenie. Nie však klub pre dvadsať, tridsať..... či koľko ročných. V minulosti sa razilo heslo: „Mládí vpřed!“ , to má však iný rozmer, iný cieľ. Som za vznik platformy mladých esemkárov, ktorá by bola organicky včlenená do SZSM. Mladí a schopní jedinci, ktorí by boli členmi svojich materských klubov, by mali vyvíjať činnosť v prospech zväzu ako celku. Nemali by sme sa správať voči sebe macošsky len preto, lebo vekom sme si nie rovní, lebo tí „starší“ nám nerozumejú, nedržia s nami krok... My starí / nad 45 rokov / vám nezávidíme ani interferóny či inú novodobú liečbu SM. Naopak, založili sme kluby a zväz tak, aby ho mohli využívať aj ďalšie generácie polysklerotikov. My sme prešli tŕnitou cestou a nezávidíme vám vašu cestu. Dúfame však, že sme vám pomohli v identifikácii seba samých a ukázali cestu, ktorou sa dá ísť, ukázali však aj to, čo nie je cestou vpred, cesty ktorými sa nedá a nemôže ísť.

Milí priatelia, dovolil som si napísať článok, ktorý mnohých osloví v dobrom i v zlom. Je tu však nový fenomén, ktorý som doteraz nezažil a dúfam, že budem od tohto ochránený. Bitie sa v prsia - kto je „echtovnejší“ esemkár, ja mladý alebo ty starý. Rád by som rozpútal diskusiu na túto tému na stránkach časopisu „Nádej“, pretože my „starí“ nemáme počítače ani internet / z našich invalidných dôchodkov alebo penzií na to jednoducho nemáme/.

S úctivým pozdravom a prianím všetkého najlepšieho

MUDr. Branislav Brežný

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.