Členovia Klubu SM v Rimavskej Sobote sa stretávajú pravidelne každú druhú stredu v mesiaci. Priestory sme získali od mesta, s dvorom a veľkou záhradou, bez poplatkov. V centre invalidov sa striedajú viaceré kluby. Naše klubové aktivity sú prevažne tradičné. Snažíme sa spríjemniť čas strávený v klube osvedčenými akciami. Sme klub s menším počtom členov, ale o to s väčším zanietením sa stretávame a organizujeme naše stretnutia.

Mesto v rámci sociálneho programu organizovalo počítačový kurz pre zdravotne postihnutých, ktorého sa zúčastnili aj naše členky. Kurz bol náročný pre SM-károv na tempo a počet hodín na jeden deň, ale tešia sa na ďalšie pokračovanie. Počas našich stretnutí je nemálo administratívnej práce, tak si naše usedené a stuhnuté telá rozcvičíme na dvore. Na naše telo a dušu blahodarne pôsobia kúpele. V blízkosti máme Prírodné kúpele Číž, ktoré mnohý SM-kári poznajú a využívajú. My navštevujeme kúpeľné bazény aj počas letnej sezóny, najmä relaxačno-výrivkový bazén. Vstupenky do areálu boli sponzorky zľavnené.

Radi si posedíme v našej klubovej záhrade pri rozhovoroch so stálymi a novými členmi – keď človek ochorie a zápasí s prekážkami a bezmocnosťou, keď svet je odrazu veľký a komplikovaný. Niekedy pomôže vyrozprávať sa o svojich starostiach a radostiach, o tom že život nie ne až taký úžasný, skôr banálny, v živote je dôležité nevzdávať sa, schopnosť existovať a prežiť akúkoľvek situáciu.

Zdraví aj chorí túžia po istotách. Sľubujú ich poisťovanie spoločnosti, politické strany. Aj zdravotníctvo sa usiluje o istotu – zabezpečiť zdravie napríklad preventívnymi vyšetreniami. Tá istota, že všetky vyšetrenia boli negatívne je často ohraničená istota.

Celý náš život je plný rôznych snažení, úspechov a prehier, radostí a sklamaní, obáv a úzkosti, z toho plynúcej neistoty. Všetci túžime po istotách nie chvíľkových, ale trvalých. Túžime po šťastí, láske, pravde aj po nádeji. Život bez nádejí je zúfalstvo, pretože každý sa z času na čas ocitne v situácii, keď potrebuje v niečo veriť, dúfať, očakávať zmenu k lepšiemu. Chorý vždy chcú mať nádej aspoň na zlepšenie dôstojný život, spoľahnúť sa na to, že všetko sa dobre skončí. My chorí chceme vedieť, čo nám je, čo nás očakáva a akú máme šancu na ďalší život. Bezpodmienečne však chorý potrebuje aspoň nádej.

Často sa dostaneme do nemocnice a tam je život pomalší. Vonku je zhon. Človek sa stále za čímsi naháňa, ľudia sú v permanentnej časovej tiesni. To akoby oberalo o čas na úsmev, pohladenie, láskavé slovo, na chvíľkové zastavenie sa...

Pritom za múrmi nemocnice je zrazu čas na všetko. Sú tam ľudia bez pretvárky, všetko je, niekedy až kruto, pravdivé. Tam je len pacient, choroba, vyšetrenia, ktoré ohraničujú šancu na nádej. Kritériá a rebríček hodnôt je zrazu iný ako tam vonku. Istotu strieda nádej, pretvárku pravda. V nemocnici, či vonku v bežnom živote ľudia chcú vidieť a počuť človeka, ktorý má nefalšovaný prejav a neopísateľné čaro osobnosti. V dobrom i v zlom chcú vidieť pravú tvár, a tak sa nám žiada mať nádej, že bude menej pretvárky a viac úprimnosti. Naše vlastné správanie nám i druhým prinesie viac pokoja, nádeje a možno aj istoty.

Jolana Švajková

tajomníčka klubu SM Rimavská Sobota

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.