Sedel na verande a pozeral sa do záhrady.A nebolo to prvý a ani nie posledný krát. Už niekoľko rokov tak od skorej jari, keď teplo jarného slnka mu dovolilo bez väčších problémov sedieť vonku bez toho aby ho mrazilo. No ešte vždy cítil smútok na duši pri tomto pohľade na miesto čo tak s námahou,ale s láskou vybudoval. No v pohľade jeho očí sa dalo ešte i teraz vidieť pýchu. Veď ešte do nedávna na nej pracoval. Bol hrdý hlavne na tie tri jablone, ktoré rástli na jej konci. Pamätá sa keď ich priniesol domov. Boli to iba také tri maličké prútiky. Na jednej strane s dvoma či troma konárikmi a z druhej strany pár korienkov, tenučkých a strapatých ako vlásky batoľaťa. Koľko mu to dalo roboty kým sa zazelenali, pomaly pri nich i spával. A raz keď sa do nich pustil vetrisko,čo bral so sebou strechy susedných domov ich dokonca chránil vlastným telom. Ležal pri nich skoro celu noc a ani si neuvedomil že bol pri nich tak dlho. Prišiel na to až ráno keď sa zobudil na vôňu kávy čo sa akoby zázrakom objavila pri ňom. A tie, iba teraz nedávno prvý krát zarodili, ale i na malý záhonček kvetov tu vpredu. To však nebolo jeho zásluhou.Och, keby jej vtedy nebol dovolil šoférovať, ale čo už, neodolal jej prosíkaniu a k volantu ju pustil. Pre oboch to bola šťastná chvíľka a bola to však chvíľka krátka ako záblesk šťastia v jej očiach čo stihol ešte zachytiť,a až potom si uvedomil že sú akurát v tom najťažšom úseku cesty kde i skúsený šofér ma čo robiť aby to prešiel bez problému. Ale to si uvedomil až vtedy keď ten nádherný dub čo stával pri ceste,okolo ktorého prešiel toľko krát že by to už ani nespočítal sa k ním približoval obrovskou rýchlosťou. Až pocítil náraz a... Čo bolo potom,na to spomína nerád a i teraz po rokoch spomienky na tento okamih vytláča zo svojich myšlienok veľmi intenzívne. No i tak. Vracajú sa. A o hriadkach zeleniny ani nehovoriac. Áno, ani teraz to nie je zlé, ale predsa, dcéra a ani zať to už nerobia s takou láskou s akou to robili oni. A veru, robili by to ešte i teraz keby ich ten náraz nebol rozdelil. Ona odišla tak ďaleko odkiaľ sa ešte nik nevrátil a on sa po mnohých mesiacoch boja o život vrátil, no už nikdy nevstane z invalidného vozíka. Zahnal chmúrne myšlienky a pomaly dvihol hlavu. Zrak mu padol na stôl prikrytým nádherným vyšívaným obrusom,i teraz tu bola. Vyšívala ho ona. Ani nezbadal že do očí sa mu opäť tlačia slzy. Stále je tu, akoby iba na okamih vybehla z domu. Hoc vedel že to nie je pravda,na chvíľu sa dal oklamať touto myšlienkou na ňu. Striasol sa a nebolo to zimou a opäť sa zadíval na stôl, na ktorom na tácke ležali dve žemle a pohár mlieka. Raňajky. Pripravila ich dcéra, s tým musí vydržať do obeda kým mu ošetrovateľka neprinesie obed. S chuťou sa do nich pustil.

,,A dávaj pozor aby si zasa nenadrobil, kto to má po tebe furt upratovať,“ spomenul si na vyčítavé slova svojej dcéry, keď mu na stôl kládla tácku s raňajkami. To predtým nebolo a keď sa mu stalo, že niečo mu padlo na stôl ona...,,Do frasa ona,ona, veď sa volala Marta.“

,,Och Marta, prečo si preč.“ S úsmevom a bez zbytočných rečí to upratala.

,,No a čo“, pomyslel si keď sa pozrel na stôl plný odrobiniek a pomaly dopil mlieko. Akoby počul dcérine slova o tom aký je neporiadnik a len jej pridáva robotu, ktorej ma aj tak vyše hlavy. Položil prázdny pohár a zadíval sa znova do záhrady. Čas pomaly utekal, slnko bolo zase o čosi vyššie a jeho teplo bolo silnejšie a silnejšie až také že ho pomaly premáhalo a myšlienky sa strácali a strácali až sa vytratili celkom a on spokojne zadriemal.

Ťuk, ťuk, ťuk a ešte raz ťuk, ťuk. Tento zvuk ho prebral z driemot. Pomaly zodvihol hlavu a otvoril oči. To čo uvidel mu na tvári vyvolalo úsmev. Bol to krásny pohľad, po stole cupkal malý strapatý vrabec a veselo zobkal roztrúsené omrvinky. Keď v jeho zobáčiku zmizla i posledná, poobzeral sa okolo seba,akoby sa chcel presvedčiť že je to všetko a na nič nezabudol, našuchoril sa a odletel.

,,A príď zasa“, zvolal za ním.

Myšlienky sa mu znova vrátili do nedávnej minulosti. To bola určite ona. Marta Ešte ani teraz nechcela doma žiadnu hádku a tak sa vrátila a upratala, pre pokoj v dome. Vždy to tak chcela a robila, vždy bola a bude taký bleskozvod čo upokojoval vášne a prieky, ktoré vypukli medzi ním a dcérou keď sa neskoro večer vracala domov. Ešte chvíľku posedel, dívajúc sa do záhrady, ale potom mu zase začala hlava klesať na hruď a myšlienky sa strácali kdesi v nedohľadne.

Vôbec sa tomu nebránil. O chvíľu už opäť spokojne odfukoval s myšlienkou, že dnes to bude bez výčitiek. Lebo jeho Marta to znova vyriešila.

Jaro Krajňak

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.