Je krásny jesenný podvečer. Pomaličky sa prechádzam lesom, na tvár mi dopadajú posledné teplé lúče slnka. Listy sfarbené do červena ležérne opúšťajú svoje pôvodné konáre, padajú na zem potichu, aby nerušili koncert cvrčkov. Sem-tam poduje vetrík, suché listy kvetov sa rozkolíšu, ako keby chceli tancovať. Zacítila som vôňu práchnivého dreva, ihličia, ...hríbov. Zhlboka som sa nadýchla a spravila krok. Pri pohľade na zapadajúce slnko som si uvedomila, že ma naplnil pocit šťastia. ŠŤASTIA? A prečo nie. Ešte stále môžem vnímať svet v rozmanitých podobách. V poslednej dobe sa často zamýšľam nad tým: „čo by bolo, keby, prečo práve ja som ochorela.“ Ťažko sa vyrovnáva s nevyliečiteľnou diagnózou. Život pred sebou a zrazu riadny úder pod pás...

Človek vo svojom živote stretne veľa zaujímavých ľudí. Názorovo, kultúrne a spoločensky rozdielnych, chcú niečo dosiahnuť, splniť si sen.. Iný jedinci sa snažia udávať tempo, akým máme kráčať, aby sme stihli žiť. Esemkári si udávajú svoje tempo sami. Ráno sa zobúdzajú unavení, stuhnutí, ich telo sa búri, nechce počúvať príkazy majiteľa. Na jednoduché veci vynaložia toľko síl, že si zaslúžia obdiv i poklonu, aká sa skladá osobnostiam s veľkými činmi. Zápasia s každodennými nástrahami života, bariérami, chcú sa dostať na miesta, ktoré by radi videli, ale nejde to. Sú obmedzení, ,, limitovaní ´´ vozíkom, barlou, doprovodom.

Nedávno som si vypočula názor mladej, zdravej slečny na svoje nohy. Bola veľmi nespokojná, nepáčili sa jej. Najradšej by mala celkom iné- krajšie. Tie moje sú samá modrina / rada / narazím do všetkého, čo mi zavadzia v ceste. Ani trochu mi nevadí, že sú modré. Mám ich rada, odnesú ma všade, kam potrebujem.

Myslím si, že žiadne stretnutie nie je náhodné. Ten, koho spoznáme má svoje poslanie: prišiel nás možno rozveseliť, niekam nasmerovať myseľ, ale nepriamo pomôcť povzbudením. Vďaka tejto chorobe mám možnosť spoznávať ľudí, ktorých by som v zdraví ani nestretla. Sú úžasný ochotní poradiť aj keď sami majú problémy. Usmievajú sa napriek bolestiam. Učím sa od nich AKO ĎALEJ...

Strácame ,, ozajstných ´´ priateľov. Záhadne sa nám otáčajú chrbtom a to vo chvíľach, keď potrebujeme ich pomoc, ale k tomu aby človek cítil ,, telo aj dušu ´´ veľa nepotrebujeme. Veľakrát nám stačí pre príjemný pocit počuť: ,, som tu pre teba, neboj sa, pomôžem ti... ´´ Ani materiálne veci nemajú takú silu, ako pár slov, ktoré robia zázraky. Aspoň mňa v hektickej dobe v plnej vyšetrení dokázali posunúť dopredu a nedovolili mi spadnúť na samé dno nevyspytateľnej priepasti, s ktorej zatiaľ niet úniku.

Cez SM-ku vnímam život z iného uhla. Vychutnávam si jednoduché, možno pre niekoho zbytočné zážitky, teším sa rodine, modrej oblohe, jednoducho – až teraz žijem. Som rada, že vidím, počujem, chodím.... Vnútorná krása človeka je oveľa zaujímavejšia ako telo oblečené do šiat...

Precitám z myšlienok cestou domou. Slnko sa chystá ukončiť svoju dennú púť po oblohe, vietor opatrne prehadzuje čerstvo opadané listy zo stromov. Som šťastná. Kráčam po ihličí ...

LEN TAK ...

Všetkým SM-károm zo srdca želám veľa zdravia, lásky, síl a úsmevu aj na rozdávanie.

Eva Dobiášová

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.