Porozprávam vám jeden príbeh o tom, ako je to na zemi a ako je to v nebi. Tak počúvajte:

Kde bolo tam bolo, stalo sa aj takéto: Za siedmymi horami, za siedmymi dolami, za siedmymi kopcami, za siedmymi jazerami a ešte za siedmymi nemocnicami (spolu 35, aká náhoda) - bola raz jedna krajina. Celkom pekná, nie príliš rozvinutá, pretože ľudia – tí starší, akoby tam žili asi 100 rokov za opicami. Tí ešte starší pre zmenu ešte viac. A čo potom tí najmladší? Tí sa ešte len učili žiť v realite, takže tých nepočítam. No a predstavte si, aj v takejto krajine sa žil taký skoro normálny život, ktorý prinášal to, čo život prináša = aj radosti aj starosti. A tí ľudia – boli naozaj naopak, pretože oni poklady volali starosťami, no len si to vypočujte:

Žili ľudia veky vekúce, postupne si brali do svojho života to, čo mali v sebe zakorenené už ich rodičia, lenže nie tak obyčajne. Totižto to, čo mali vsebe rodičia = rôzne kríže, trápenia, alebo starosti a ták – inak povedané „zvyky naučené v rodine“, to si posúvali z pokolenia na pokolenie. Ale nebolo to iba také obyčajné posúvanie, to totiž bolo také čudné posúvanie, pretože ono sa to akosi umocňovalo, A tak vznikol aj takýto príbeh:

Bol raz jeden človek, ktorý nevedel, že toho zdedil po rodičoch áž tak veľa. To viete, keď sa čosi umocní na druhú... . Nebolo na ňom vlastne nič čudné, len že v ňom niečo zrelo, zrelo až raz prišla tá chvíľa, že to niečo už vyklíčilo. Prejavilo sa to tak, že ten človek sa raz zobudil s čímsi divným na chrbte, vyzeralo to ako taký maličký batôžtek. Ten batôžtek ani nebolo vidno, pretože bol taký istý, ako ten človek, prakticky voľným okom neviditeľný. Ak by ste ho chceli pozorovať, museli by ste si zobrať mikroskop. Ale ako tak čas plynul, tak sa zrazu stalo čosi divne, pretože, predstavte si, ten batôžtek sa začal sám od seba čímsi plniť. Asi to bolo ešte vrátane toho vyzrievania. Samozrejme, že nebolo to hneď, trvalo to dosť dlho, kým sa zväčšil len o trošku. Asi to záviselo od toho, ako sa ten človek šetril, resp. nivočil. Až sa raz, predstavte si, stalo, že ten batôžtek už nebol batôžtek, ale bol z neho batoh. A o chvíľu ešte väčší. Keď bol ten batoh ešte len malý, tak ten človek začal aj voľačo tušiť, že niečo nebude v poriadku. Ale to sa dalo uvidieť až neskôr. Ako sa tak ten batoh zväčšoval, to sa potom tomu človeku aj tak trochu ťažšie chodilo, lebo vláčiť na chrbte taký batoh, to aj trochu cítiť. Až raz už bol ten batoh taký plný, že ten človek išiel ku doktorovi, že je tu niečo, čo je až príliš ťažké. Keď ho doktor vyšetril, zistil, že ten človek má to, čo majú aj niektorí iní ľudia. A tak ten človek dostal od lekára = doktora rady, ako má žiť, čo má robiť, teda skôr nerobiť, lebo s takým ťažkým batohom sa toho veľa nedá. Tiež dostal od doktora kontakty na iných ľudí, ktorí majú tiež taký veľký a ťažký batoh na chrbte. Zazdalo sa, že už je po probléme, že je všetko vyriešené, keď sa ten človek zoznámil aj s druhými takými, čo mali taký batoh ako aj on. A tak sa začali spolu stretávať a vzájomne si porovnávali svoje batohy, že kto má aký veľký a čí batoh je ťažší. Ono sa to vlastne ani nedalo odvážiť, lebo ten batoh bol skrátka zrastený s chrbtom. Tak tam väčšinou šlo o vizuálne porovnanie veľkosti batohov.

Ako tak tí ľudia s tými batohmi spolu nažívali a stretávali sa, od jedného dňa začali spolu chodiť na spoločné akcie a to aj s tými batohmi. Tie akcie zas neboli až také časté, aby si nezvykli.

A tak tí ľudia po čase zistili, že aj keď majú také ťažké batohy, aj tak im nie je tak najťažšie, pretože si vlastne nesú spolu vzájomne svoje bremená a v celku – dá sa.

Po čase...

Stalo sa, že postupne tí ľudia akosi poumierali. Nie kvôli tomu, že niesli tie ťažké batohy, ale skrátka na smrť. A potom sa stalo, že ich duše prišli do samého veľkého neba. A v tom nebi spoznali celú pravdu, v nebi totižto dušičky už nefungujú len na 3 percentá, ale až na 100%. A tam aj spoznali, že čo bolo v tých batohoch, pretože tam sa to rozbaľovalo. Boli prekvapený, keď zistili, že v tých batohoch neboli tehly, ako si mysleli, ale že tam boli poklady. Čím bol batoh ťažší, tým bol aj poklad väčší. Zrazu chceli mať ten poklad čo najväčší, ale to už sa nedalo, pretože to by museli chcieť na zemi nosiť o to väčší batoh.

PONAUČENIE? Ako nie je všetko zlato – čo sa blyští, tak nie je ani to, čo je zlé, v skutočnosti naozaj zlé, možnože to má aj nejaké výhody. Ja už som tie svoje našiel a vy? Veľa šťastia...

Peter Kúdela

Pred rokom sme Vás oboznámili o 1. symbole Vianočných sviatkov o Vianočnom stromčeku. Tento rok pokračujeme s Vianočnými symbolmi.

Vianočný symbol - Štedrá večera

Prenes sa o pár storočí dozadu a predstav si, že je Štedrý deň, práve na nebi vyšla prvá hviezda.. Všetci sedíte za sviatočne prestretým stolom, mama zaklope zvonku na dvere, v ruke drží košík ovocia s medom, cesnak, jabĺčka, orechy, hrozno či oplátky.  Pristúpi k stolu, položí naň košík s ovocím a nasledujú modlitby a požehnanie na čelo znakom kríža s cesnakom namočeným do medu. Potom sa hádžu orechy na všetky štyri svetové strany ako symbol, aby do domu prichádzali len samé dobré správy. Dobrá hospodárka nesmela zabudnúť ani na zvieratká, ktoré sa doma chovali, či to boli zajace, prasiatká, psík, všetci dostali zo všetkého jedla niečo.

Večera začína oplátkou s medom, orieškom a strúčikom cesnaku. Nasledujú modlitby a požehnanie na čelom znakom kríža s cesnakom namočeným do medu. Potom sa položí na slávnostne prestretý stôl vianočná polievka (rybacia, šošovicová, hubová alebo kapustová), po polievke sa je kapor či iná ryba. Dôležitá je úprava stola, pod každý tanier gazdiná položí kapriu šupinku a mincu, aby sa v dome držali peniaze.

Na Štedrý deň sa malo jesť mäso beznohé (ryba), na Kristovo narodenie dvojnohé (hydina) a na deň svätého Štefana štvornohé (napríklad mäso z prasiatka). Po Štedrej večeri nasledovala ďakovná modlitba a spievali sa kresťanské vianočné piesne. V ten večer nechýbali vinšovačky a stretnutia s blízkou rodinou. Samozrejme, výber jedál sa menil podľa regiónov a vierovyznania, základ štedrej večere bol však zvyčajne rovnaký – med, oplátky, cesnak, huby, kyslá kapusta či ryby.

Vianočný symbol - oblátky

Oplátky symbolizujú, že kresťania pristupujú k svätému prijímaniu. Keďže Vianoce sú kresťanským sviatkom, telo Ježiška prestavuje práve oplátka, ktorá sa je na Štedrý deň s medom a cesnakom.  Dievčatám robili rodičia krížiky na čelo, aby boli krásne a deťom, aby poslúchali. Takže už teraz vieš, prečo vám mamička hovorí, aby ste boli dobré ako med. Cesnak bol považovaný za všeliek proti chorobám, hoci ti nemusí veľmi chutiť pre svoju prirodzenú arómu. Dokonca ho ľudia používali ako ochranu proti upírom či zlým duchom. Dnes sa už oplátky pečú len v niektorých rodinách, kde krásne rozvoniavajú, ale dostať ich kúpiť bežne v obchode. V 19. storočí však mali výsadu piecť vianočné oplátky len učitelia či organisti. Dva či tri dni pred Vianocami ich školopovinné deti roznášali do rodín. Oplátky sa formovali horúcimi kliešťami a začali sa piecť hneď po Lucii. Odovzdávanie oplátok sprevádzali vinšom. Napríklad takýmto - Vinšujem vám šťastný Štedrý večer, aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, hojného Božského požehnania a po smrti kráľovstvo nebeské dosiahnuť.

www.kukanka.estranky.sk/clanky/zaujimavosti/

Pripravila pre Vás Maja

 

Na úvod môjho krátkeho článku chcem najprv pozdraviť všetkých esemkárov na Slovensku a podeliť sa s nimi so zážitkami nášho prvého klubového rekondičného pobytu.

Na našom septembrovom stretnutí sme si stanovili dátum nášho rekondičného pobytu a to od 5. – 9.10.2009, na Zemplínskej Šírave v hotely Chemes. Mali sme ísť všetci ale kvôli zdravotným problémom sa jedná naša členka zúčastniť nemohla a jeden člen sa zase zúčastniť nemohol, a to z rodinných ale radostných dôvodov, kvôli svojej vlastnej svadbe. Prvý deň nášho pobytu sme po príchode začali obedom. Potom sme sa boli zaregistrovať kvôli procedúram. Po večery sme sa všetci stretli na izbe, kde nás naša predsedníčka Irenka pekne privítala a spoločne sme sa dohodli na programe nášho pobytu. Ráno sme začínali budíčkom, ktorý nám robil Jožo Hvozdík so svojou manželkou Majkou. Zabúchali nám na dvere a zaspievali peknú pesničku. Potom sme mali každé ráno rozcvičku na čerstvom vzduchu, lebo počasie nám prialo. Procedúry sme mali podelené do obeda, aj po obede. Od 1300 – 1500 hodiny bol popoludňajší oddych, každý ho trávil ako chcel, predtým bol ešte obed. Od 1500 - 1700 to boli športové popoludnia. Boli to loptové hry, plávanie, rôzne súťaže odmenené drobnými darčekmi, ktoré pre nás pripravil Jožo Hvozdík. O 1800 hodine bola večera, po ktorej sme si niektorí zahrali aj biliard. Mali sme aj cieľové úlohy, a to vymyslieť názov nášho klubu a prejednávali sme aj návrh na čestného predsedu nášho klubu. Čo sa týka názvu pre náš klub, tak zvíťazil návrh nášho skvelého vozičkára Dušana Pituka. Jeho návrh znel, aby bol názov nášho klubu USMEV, my sme tento návrh jednohlasne prijali. Myslím, že môžem za všetkých našich členov, ktorí sme sa zúčastnili nášho prvého rekondičného pobytu smelo povedať, že to boli úžasné dni, kde sme si oddýchli a načerpali veľa nových síl do ďalších dní. Veľké ďakujeme patrí hlavne tým, ktorí nám prispeli svojimi finančnými príspevkami na našej verejnej zbierke Klubu SM v Trebišove, ktorý perfektne vedie naša predsedníčka Irenka Pastorova. Bez týchto finančných prostriedkov by sme si tieto úžasné dni užívať nemohli, takže ešte raz ĎAKUJEME.

Spokojní a oddýchnutí sme sa vracali domov s nádejou, že sa tu na Chemes zase niekedy vrátime.

Za Klub SM v Trebišove Monika Golianová.

Jeden e-mail, ešte jedná smska s poslednými inštrukciami a je tu očakávaný deň D, keď členovia Spišského klubu SM z Levoče vyrážajú prekrásnou jesennou prírodou po novej diaľnici na relax do Turčianskych Teplíc. Iba úsek cesty od Martina nás tak rozdrgotal, že sme trochu stratili orientáciu pri hľadaní kúpeľného hotela Veľká Fatra. Po chvíľke blúdenia, či skôr mobilnej exkurzie po kúpeľnom mestečku, sme vplávali do svojich bojí pred hotelom. Vylodili sme sa a na recepcii nás milo uvítali a zahrnuli záplavou informácií, čo, kde, o koľkej... Veď to poznáte! Pre istotu si nás označili bielym náramkom, ktorý nám dali dole až o týždeň pri odchode. Naša šéfka Helenka so spoluorganizátorom akcie Dušanom nápor zvládli na jednotku s hviezdičkou. Hneď nás vyzbrojili aj čipovou kartou, ktorá otvárala dvere aj menej pohyblivým. Jedenástka skalných z nášho klubu (tak sme si hovorili aj preto, lebo sme práve postúpili na MS vo futbale), sa po dobrom obede rozišla do veľmi pekných izieb novopostaveného krídlo hotela a v spoločnosti svojich partnerov spracovávala pri popoludňajšom oddychu prvé dojmy, ktoré boli, samozrejme, super.

Večer sme sa rozhodli stráviť trochu pre nás netradične - pri muzike. Úderom 19.30 hodine nastal v kúpeľoch "bum" a všetky cesty viedli do reštaurácie na prízemí hotela. Nastala tlačenica okorenená decibelmi a ako povedal náš člen Albín "netreba mi ani barly, aby som tancoval". Možno sme trochu s nostalgiou postupe začali ustupovať a uvoľnili miesta tanca chtivým hosťom.

Odborníci hovoria, že rekondičný pobyt nie je liečebný a v tomto duchu nás celý týždeň masírovali klasicky i reflexne ba i podvodne (aby nenastal omyl: robili to pod vodou), mali sme aj telocvik a kúpanie v teplej aj menej teplej, ale stále príjemnej minerálnej vode. Čo k tomu dodať? Všetko bolo príma, len pri vystupovaní z vane by sa nám bolo zišlo plávacie koleso alebo kladka, aby sa v nej niekto menej pohyblivý neutopil. Vo voľnom čase medzi procedúrami sme stretli klubistov z Nitry s rovnakou krvnou skupinou. Hneď sme si s nimi veľmi dobre porozumeli.

Každý večer má svoju magickú moc a aj naše boli také. Trávili sme ich spolu. Oslávili sme tam našu Vierku, prebrali širokú škálu klubistických záujmov a hlavne, začali sme snovať plány do budúcnosti tak, ako v každej pohodovej rodine. S ľútosťou sme privítali záver nášho relaxačného pobytu. Pri poslednej spoločnej fotografií sme si zaželali skoré stretnutia pri ďalších našich príjemných akciách, a rozpŕchli sme sa domov.

Text a foto: Ján Pecuch

Hneď v pondelok 12.10.2009 po benefičnom koncerte sme išli na desať dňový rehabilitačno- rekondičný pobyt do Turčianskych Teplíc už po piaty či šiesty krát. Začínali sme ako vždy obedom po vybavení formalít na recepcií a ubytovaní sa. V popoludňajších hodinách sme mali už aj procedúry. Po večerí sme sa zišli všetci na pozvanie Betky Líškovej aby sme oslávili jej 60.narodeniny,ktoré malá 9.10. v deň piateho benefičného koncertu. Zablahoželali sme jej a obdarili malým darčekom ,ktorý sme stihli kúpiť v areály hotela Veľká Fatra. Ona nás pohostila tortou ktorú doniesla z domu. Torta bola výborná a k nej si mohol dať kto mal chuť kávu či džús. Narodeniny sme pekne oslávili a pri tom sme sa aj dobré porozprávali. Rozchádzali sme sa v dobrej nálade okolo pol desiatej. Druhý večer sme riešili osem smerovky, pri ktorých sme sa dobré zabavili. Prví traja dostali malé darčeky. Ďalší večer bol voľný nakoľko predsedníčka bola na VR SZSM v Ružomberku, kde vystriedala hospodárku Petrovu .Tá sa tam v predchádzajúci deň zúčastnila školenia hospodárov. Nasledujúci večer sme oslávili meniny Terky Bachledovej podobne ako v prvý večer narodeniny. V piatok večer sme mali športové hry. Aj teraz prví traja dostali malé darčeky ,ktoré sme mali od sponzorov. V sobotu večer sme boli na tanečnú zábavu v reštaurácií Maximilián, kde hrala živá hudba, pri ktorej sme sa dobré zabavili. V nedeľu doobeda sme sa zúčastnili na svätej omši. Večer sme zas riešili osem smerovku a doplňovačku. Znova prví traja najlepší dostali malé darčeky. Pri týchto hrách sme sa stretávali všetci v apartmáne u Durkajových.

V pondelok večer sme sa znova zúčastnili tanečnej zábavy v reštaurácií Maximilián pri živej hudbe. Aj tento krát sme sa dobré zabavili. Dali sme zahrať našej Terke Bachledovej, ktorá oslavovala v ten deň 55.narodeniny.Hudba jej venovala nie jednu pesničku ale celé kolo. Po tomto kole sme šli znova do apartmánu k Durkajovým -kde sa zmestíme všetci a tento krát sme oslávili Terkine narodeniny. V posledný večer po večerí sme si zakúpili jednohodinový vstup do bazéna. Po bazéne sa už každý išiel pobaliť nakoľko druhý deň po raňajkách sme odchádzali domov.17 procedúr čo sme mali počas pobytu boli veľmi dobré a pre nás to bohato stačilo. Ešte v prví deň pri nástupe na rekondičný pobyt sme stretli členov Klubov SM Levice, Banská Bystrica a Žilina. Pred nami tu boli členovia Klubu SM Nitra. Ešte sa nám nestalo aby sme sa v Turčianskych Tepliciach na klubovom rekondičnom pobyte stretli štyri kluby .Vyzeralo to ako by sme sa boli dohodli na rovnakom termíne, no bola to čisto náhoda. Členovia Klubu SM Slnečnica boli s týmto rekondičným pobytom veľmi spokojný. Naša vďaka patrí pánu Ing. Andrejovi Petrášovi všetkým rehabilitačným pracovníkom za ich skvelú pomoc, všetkým pracovníkom kuchyne a jedálne za výbornú stravu a samozrejme pracovníkom na recepcií za výborný prístup, ochotu a pružné riešenie každej situácie.

Ďakujeme. Klub SM Slnečnica Vranov n. Topľou predsedníčka klubu Valika Sivuličová.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.