Pred nejakým časom som sa s vami podelil o moje skúsenosti s plavbou po Seine, alebo ako sa človek na vozíku môže kultúrne vyžiť v Louvri. V novembri minulého roku opäť nastal deň „O“. Deň odletu. Tešili sme sa na vnúčatá, ale aj na pohár dobrého vína a nejakú tú francúzsku gastronomickú lahôdku, ale aj na kultúrne vyžitie. Odlietali sme z Bratislavy a to je vždy také malé dobrodružstvo. Nakoľko Bratislavské letisko je jedna veľká stavba človek nikdy nevie čo ho tam bude čakať. Príchod na letisko bol príjemným prekvapením, že asistenčnú službu už nebolo treba hľadať po celej odletovej hale a dokonca bolo k dispozícii šesť nových invalidných vozíkov a nie tak ako sa nám stalo pri jednom návrate, že sme museli pri lietadle čakať dosť dlho pokiaľ sa im podarilo nájsť nejaký prevádzky schopný vozík a aj ten mal len jednu stúpačku. Po celej odbavovacej procedúre Vás aj s vozíkom naložia do autobusu a ten Vás odvezie k lietadlu , tam Vás preložia na sedačku a ručne vynesú do lietadla. Let prebehol v poriadku. Za tmy a po búrke sme sa pripravovali na pristátie. Počasie zamiešalo s odbavovaním klientov na letisku a aby lietadlo dlho nečakalo tak zastavilo poriadny kus cesty od haly. K lietadlu sa „ nepricucol“ tunel, ale pristavili schodíky a prišiel autobus. To sa nám ešte na letisku Orly nestalo a tak sme boli v očakávaní čo urobia so mnou. Po chvíľke sa objavila dodávka a v nej dvaja mladí muži. V sedačke ma zniesli do auta kde bol invalidný vozík a vyrazili sme na cestu k odbavovacej hale. Bol to poriadny kus cesty.

Spoza okna sme videli ako sa po oblohe preháňajú ťažké búrkové oblaky a svetlá auta si hľadajú cestu. Zastali sme v takom neidentifikovateľnom voľnom priestore pod halou. Neďaleko bol len jeden stĺp a v pozadí sme videli svetlá štartujúcich ako aj pristávajúcich lietadiel. Nikde nikoho a prítmie. Miesto ako vyšité z detektívky. Až človeku naskakovala husacia koža pod vplyvom toľkých krimi príbehov čo vidíme v televízii. Vyložili ma z auta a poď ho k tomu stĺpu. Až potom sme si všimli , že v tom stĺpe bol výťah do haly. Husacia koža zmizla, neuniesli nás ani nezavraždili a radostne sme sa zvítali s rodinou.

Boli sme opäť pár dní vo Francúzsku, počasie nám prialo a tak sme ho využili na výlety za kultúrou a históriou. Ako to už máme v rodine nacvičené, dcéra vypožičala invalidný vozík v zdravotníckych potrebách / takáto služba by sa určite ujala aj u nás na Slovensku/ a mohli sme vyraziť do sveta.

Ako prvé sme išli do Musée d Orsay. Pošťastilo sa nám nájsť voľné miesto vyhradené na parkovanie pre vozíčkárov hneď len niekoľko metrov od múzea. Služba pri vchode nás odviedla k vedľajšiemu vchodu, aby sme nemuseli stáť v chladnom počasí v rade. Paríž totiž nepozná sezónnosť. Či je leto alebo zima všade je plno turistov a hlavne z Ázie. Opäť, ako aj v Louvri, je vstup pre vozičkára a jeho doprovod zadarmo.

V múzeu je zmes výtvarného umenia, hlavne impresionistov, sochárstvo, úžitkové umenie, od najvýznamnejších svetových umelcov. Múzeum je majestátne a máte tam iný pocit ako Louvri a o bezbariérovom pohybe v celom objekte snáď ani nemusím hovoriť. Zaujala nás malá výstava, kde bol obraz Edouarda Maneta – Raňajky v tráve a skice cca 30 kusov od Pabla Picassa, ako on vidí obraz „Raňajky v tráve“, ktorý ho v tej dobe veľmi uchvátil. Picassove výtvory boli poriadne šokujúce.

Určite si spomínate na film „ Najväčšia katastrofa“ s Mr. Beanom, kde v Amerike zničil obraz, na ktorý kýchol a potom ho rozmazal.. Tak ten obraz naozaj existuje a volá sa tak ako vo filme „Whistlerova matka“ a namaľoval ho L.A.M. Whistler. / Viď priložené foto/.

Ja,čoby na vozíku, som prehliadku zvládal dobre, horšie to bolo s manželkou a dcérou, ktoré už po štyroch hodinách pomalého chodenia boli poriadne unavené. Tak si sadli na dostatočné množstvo lavičiek a kochali sa úchvatným pohľadom na obrovský priestor hlavnej sály. Síce unavení ale plní zážitkov sme sa vrátili domov , ešte dlho sme mali pred očami tie úchvatné diela velikánov umenia, ktoré sa tam nachádzali.

Po návrate domov ma napadlo, ako to je vlastne u nás na Slovensku? Dostane sa niekde vozičkár do múzea alebo galérie? Obrátil som sa na p. Ing. Milana Šoku o podobnú informáciu. Otázka ho zaujala a rozposlal mail s otázkou prístupnosti na jednotlivé naše kultúrne ustanovizne. Odpovede sa pomaly vracajú a sú zapracované na www. muzeum.sk. Aj touto cestou mu ďakujem za iniciatívu a pochopenie Ak sa v lete vyberiete na výlet pozrite sa na túto stránku, čo Vám okolie, kde budete, ponúka. Nepredpokladám, že tá ponuka bude nejaká ohurujúca, ale je to predsa prvá lastovička.

Myslím si , že aj bezplatný vstup do týchto zariadení pre vozičkárov a ich sprievodcu, tak ako je to vo Francúzsku by nebol od veci a asi by to konkrétne múzeum alebo galériu určite nezruinovalo.

Ale to by som už asi naozaj veľa chcel, alebo nie???

Zdraví Vás Vojto z Revúcej

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.