Porozprávam vám jeden príbeh o tom, ako je to na zemi a ako je to v nebi. Tak počúvajte:

Kde bolo tam bolo, stalo sa aj takéto: Za siedmymi horami, za siedmymi dolami, za siedmymi kopcami, za siedmymi jazerami a ešte za siedmymi nemocnicami (spolu 35, aká náhoda) - bola raz jedna krajina. Celkom pekná, nie príliš rozvinutá, pretože ľudia – tí starší, akoby tam žili asi 100 rokov za opicami. Tí ešte starší pre zmenu ešte viac. A čo potom tí najmladší? Tí sa ešte len učili žiť v realite, takže tých nepočítam. No a predstavte si, aj v takejto krajine sa žil taký skoro normálny život, ktorý prinášal to, čo život prináša = aj radosti aj starosti. A tí ľudia – boli naozaj naopak, pretože oni poklady volali starosťami, no len si to vypočujte:

Žili ľudia veky vekúce, postupne si brali do svojho života to, čo mali v sebe zakorenené už ich rodičia, lenže nie tak obyčajne. Totižto to, čo mali vsebe rodičia = rôzne kríže, trápenia, alebo starosti a ták – inak povedané „zvyky naučené v rodine“, to si posúvali z pokolenia na pokolenie. Ale nebolo to iba také obyčajné posúvanie, to totiž bolo také čudné posúvanie, pretože ono sa to akosi umocňovalo, A tak vznikol aj takýto príbeh:

Bol raz jeden človek, ktorý nevedel, že toho zdedil po rodičoch áž tak veľa. To viete, keď sa čosi umocní na druhú... . Nebolo na ňom vlastne nič čudné, len že v ňom niečo zrelo, zrelo až raz prišla tá chvíľa, že to niečo už vyklíčilo. Prejavilo sa to tak, že ten človek sa raz zobudil s čímsi divným na chrbte, vyzeralo to ako taký maličký batôžtek. Ten batôžtek ani nebolo vidno, pretože bol taký istý, ako ten človek, prakticky voľným okom neviditeľný. Ak by ste ho chceli pozorovať, museli by ste si zobrať mikroskop. Ale ako tak čas plynul, tak sa zrazu stalo čosi divne, pretože, predstavte si, ten batôžtek sa začal sám od seba čímsi plniť. Asi to bolo ešte vrátane toho vyzrievania. Samozrejme, že nebolo to hneď, trvalo to dosť dlho, kým sa zväčšil len o trošku. Asi to záviselo od toho, ako sa ten človek šetril, resp. nivočil. Až sa raz, predstavte si, stalo, že ten batôžtek už nebol batôžtek, ale bol z neho batoh. A o chvíľu ešte väčší. Keď bol ten batoh ešte len malý, tak ten človek začal aj voľačo tušiť, že niečo nebude v poriadku. Ale to sa dalo uvidieť až neskôr. Ako sa tak ten batoh zväčšoval, to sa potom tomu človeku aj tak trochu ťažšie chodilo, lebo vláčiť na chrbte taký batoh, to aj trochu cítiť. Až raz už bol ten batoh taký plný, že ten človek išiel ku doktorovi, že je tu niečo, čo je až príliš ťažké. Keď ho doktor vyšetril, zistil, že ten človek má to, čo majú aj niektorí iní ľudia. A tak ten človek dostal od lekára = doktora rady, ako má žiť, čo má robiť, teda skôr nerobiť, lebo s takým ťažkým batohom sa toho veľa nedá. Tiež dostal od doktora kontakty na iných ľudí, ktorí majú tiež taký veľký a ťažký batoh na chrbte. Zazdalo sa, že už je po probléme, že je všetko vyriešené, keď sa ten človek zoznámil aj s druhými takými, čo mali taký batoh ako aj on. A tak sa začali spolu stretávať a vzájomne si porovnávali svoje batohy, že kto má aký veľký a čí batoh je ťažší. Ono sa to vlastne ani nedalo odvážiť, lebo ten batoh bol skrátka zrastený s chrbtom. Tak tam väčšinou šlo o vizuálne porovnanie veľkosti batohov.

Ako tak tí ľudia s tými batohmi spolu nažívali a stretávali sa, od jedného dňa začali spolu chodiť na spoločné akcie a to aj s tými batohmi. Tie akcie zas neboli až také časté, aby si nezvykli.

A tak tí ľudia po čase zistili, že aj keď majú také ťažké batohy, aj tak im nie je tak najťažšie, pretože si vlastne nesú spolu vzájomne svoje bremená a v celku – dá sa.

Po čase...

Stalo sa, že postupne tí ľudia akosi poumierali. Nie kvôli tomu, že niesli tie ťažké batohy, ale skrátka na smrť. A potom sa stalo, že ich duše prišli do samého veľkého neba. A v tom nebi spoznali celú pravdu, v nebi totižto dušičky už nefungujú len na 3 percentá, ale až na 100%. A tam aj spoznali, že čo bolo v tých batohoch, pretože tam sa to rozbaľovalo. Boli prekvapený, keď zistili, že v tých batohoch neboli tehly, ako si mysleli, ale že tam boli poklady. Čím bol batoh ťažší, tým bol aj poklad väčší. Zrazu chceli mať ten poklad čo najväčší, ale to už sa nedalo, pretože to by museli chcieť na zemi nosiť o to väčší batoh.

PONAUČENIE? Ako nie je všetko zlato – čo sa blyští, tak nie je ani to, čo je zlé, v skutočnosti naozaj zlé, možnože to má aj nejaké výhody. Ja už som tie svoje našiel a vy? Veľa šťastia...

Peter Kúdela

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.