Väčšinou je to tak, že moje ja vždy potrebuje štartéra, niekto, kto ma „nakopne“. Občas v myšlienkach, občas v skutkoch. Alebo aj aj. Teraz to bol Vojto svojím článkom v Nádeji, kde spomínal o najhoršej kombinácii – bolesti tela a duše. Teraz mi zase nabehla moja psychológia, rôzne bolesti a neschopnosť sám odolať, byť odkázaný na iných a postupnosť či čiastočná história života. Najprv niečo z mojej histórie. Keď som bol siedmak na ZDŠ, chcel som byť archeológ. Na gympli sa to menilo na iné verzie – byť učiteľom, psychológom a šoférom záchranky. Síce štúdie sa minuli týmto veciam, ale je dobré, keď má človek aj bez štúdia niečo z toho v sebe. Lebo ozaj to človeka sprevádza celým životom – pedagogika aj psychológia. Takže všetky práce sa dali nejako zvládnuť, ale úplne najproblémovejšie to bolo doma. Možno úplne najhorší bol psychický teror!!! Zažil som to doma. Kto ma viacej poznáte, niečo o tom viete. Pred rokmi bola aj situácia, keď som nemal síl na nič. Do klubu som za rok zašiel len párkrát. Na iné akcie vôbec. Lebo výčitky boli na dennom poriadku o všetkom, miešané so závisťou, atď. Čiže bol čas, keď som to „mal na háku“. Vlastne takmer všetko. Len som chcel žiť a mať aký-taký pokoj. Chcel som proste len prežiť... Hoci aj to bolo občas namále... Nikdy som si nemyslel, že ja ako večný optimista budem bojovať aj s takými myšlienkami... No a potom prišiel Nový rok 2006, keď ma sanitka vzala do nemocnice na neurológiu s velikánskym atakom. A ako naschvál – práve na moju 50-ku. Také guľaté narodky som nečakal. Tak širokospektrálny atak som nikdy nemal – okrem klasickej SM aj neovládateľný moč a stolica. Bola to hrúza! A nebola príčinou „klasika“ SM, ale hlavne psychoteror. Nikomu to neprajem, čo som doma prežíval !!! „Ale všetko zlé je na niečo dobré“. Z toho „útesu“ som sa aj s pomocou lekárov a sestričiek a dobrých ľudí a môjho srdiečka, ktoré MALO PRE KOHO BIŤ, ako-tak dostal, ale aj som si povedal – „TAK DOSŤ“!!! Zabojoval som konečne poriadne proti psychickému tlaku a „začal som chodiť po svete“ – ako 1 knižka má názov „Miluj svoj život“. Miloval som a milujem – aj svoj život ! Už som odmietal ten „teror“. Ak bol, snažil som sa brať to s úsmevom a nadhľadom, hoci to bolo v začiatku moc náročné. Ale dostal som sa z toho. A ožil som. A bola pri tom nutná stála komunikácia s úsmevom a pokojom. Len tak som to dosiahol. Aj mojou nekonečnou trpezlivosťou. Za posledné roky som málokedy chýbal na klube, možných rekondíciách, na celoslovenskom, či klubovom Kroku s SM, Abilympiáde, plesoch, kúpeľoch, stretnutia zo škôl, 50-ky, atď. Človeka to vždy poteší byť v spoločnosti dobrých ľudí a bývalých kolektívov. A hlavne aj preto, že môj „emocionálny štartér“ funguje. Posledne na Šírave mi jedna dobrá duša spomenula: „Vy ste si asi súdení“ a to sa mi strašne dobre počúvalo. A zase ako vždy, musel som mať funkčný „štartér“, niekoho, za koho sa mi CHCE bojovať. A nielen za seba a proti SM. Okrem detí, vnúčika a dobrých ľudí včetne osobných asistentov JE! A ONA ma ozaj „drží nad vodou“. „Jej vánok dychu je ako sladký víchor“. AJ PRETO SA MI DOBRE ŽIJE !!!, aj keď SM-ka vyvádza, kedy a ako chce, kedy si zmyslí. Len je mojou snahou mať ju pod kontrolou. Ten posledný divoký atak už verím, že sa nikdy nezopakuje. Aj preto, lebo psychický teror som odblokoval. A to je veľká vec. Jasné, že lieky pomáhajú, ale najlepším liekom pre mňa je JEJ DOPING!!! Aj taká býva občas psychológia človeka plná útesov a serpentín. A je to tak, že „láska aj hory prenáša“. Občas počujeme aj v telke otázku: „Ste veriaci?“ Možno sa mnohí budete čudovať. Aj ja by som povedal, že áno, ale s dodatkom, že som veriaci, ale verím láske, tolerancii, dobrým ľuďom, dobrej nálade a pohľadu s úsmevom a optimizmu s množstvom pozitívnej energie!!!

To všetko a ešte viac vám prajem zo srdiečka, ľudkovia moji dobrí.

Laci, Klub SM Zvolen

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.