Držím v ruke pero a mám zmiešané pocity. Tak veľmi by som chcela byť veselá, ale nejde to. Namiesto toho som smutná a z časti mám pocit viny.

Začalo sa to príchodom na strednú školu. Vtedy som vstúpila do triedy. Videla som cudzie tváre. Boli to pre mňa úplne nový ľudia, ktorých som nepoznala a taktiež, ani ich životy. K tomu prišla aj nová triedna učiteľka. Tak ako ostatní aj ja som spoznala nových ľudí a nové veci. Prešli tri roky a nastúpili sme do štvrtého maturitného ročníka. Za ten čas som zistila, že naša triedna učiteľka je veľmi skvelý človek. Že triedu mám rada, ale niektorí ľudia ma sklamali. Ako všetky maturujúce triedy, tak aj my sme sa začali pripravovať na stužkovú slávnosť. Bolo to veľmi čarovné. Odrazu sme si všetci rozumeli a snažili sa čo najviac pripraviť. Chceli sme to mať veľmi pekné so zážitkom do konca života.

Z pekného smutnéUž to prišlo, ten veľký večer. Stáli sme tam pripravení v tom najkrajšom oblečení. Program prebiehal veľmi dobre, bez chýb. Ani sme sa nenazdali a príhovor mala naša triedna učiteľka. Všetci sme ju a máme veľmi radi, ale až v tom okamžiku, keď z jej úst vychádzali tie nádherné slová, plné lásky hrejivé pri srdci sme zistili, že je pre nás ako druhá mama. Od šťastia nám vypadli aj slzičky. Z nesmiernej radosti sme sa jej poďakovali a povedali ako ju máme radi. Zvyšok večera a nastavajúceho rána prebiehal iba v dobrej nálade. Rodičia, profesori ba aj niektorí spolužiaci odišli domov. Zostala nás tam iba hŕstka. Hŕstka zabávajúcich sa študentov, medzi ktorými boli dvaja, ktorí sa poškriepili do takej miery, že volali policajtov. Nič vážne sa nestalo. Mysleli sme si, že to ostane medzi nami. Bol to omyl.

Začal nový týždeň a my sme mali hodinu s triednou učiteľkou. V našom zaskočení nebola šťastná ako my. Naopak bola veľmi smutná. Jej slová žiaľu a sĺz nezabudneme. Boli to slová matky, ktorá sa bála a celé noci nespávala v strachu o svoje deti. Všetci sme ticho sedeli a v očiach nám na krajíčku držali slzy. Tie však vypadli o malú chvíľu, keď nám povedala, že sme pre ňu ako jej deti. To sklamanie nevydržala a odišla z triedy s plačom. Až po týchto slzách a trápení sme si uvedomili ako sme jej mnohokrát ublížili. Hlavne vtedy, keď bola a cítila sa šťastná. V mojej duši zaznela otázka: prečo človek niektoré veci zistí až tak neskoro, hlavne vtedy , keď niekomu ublíži. Moje srdce zacítilo žiaľ. Asi sa to neodohrávalo iba vo mne, ale vo viacerých.

Týmto zážitkom som Vám chcela ukázať ako ľahko raníme ľudí a pritom sme si nie vedomí, čo konáme. Dúfam, že tieto riadky Vám dajú silu konať správne veci.

Mária Urbanová

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.