Hoci žili bezstarostný a šťastný život, rozhodli sa pre zmenu. Na dva mesiace vymenili svoj luxusný domov na Manhattane za 6-miestne dvojmotorové lietadlo Cessna 340 a približne 50 hotelových izieb. Nevedeli presne do čoho idú, vedeli len, že musia urobiť niečo veľmi zvláštne a ojedinelé, aby prilákali pozornosť médií a širokej verejnosti a zvýšili tak povedomie o chorobe Skleróza Multiplex.

Keď som sa v auguste tohto roku dozvedela od mojej sestry žijúcej v New Yorku o projekte s názvom Let so SM, o ktorom bol v uverejnený článok v časopise Wall Street, s nadšením sme po tomto projekte začali pátrať ďalej. Hneď na druhý deň sme objavili webovú stránku www.flyms.org, kde sme sa dočítali o niekoľkých nadšencoch z New Yorku, ktorí sa rozhodli počas dvoch mesiacov preletieť po celkovej trase 53.000 km, navštíviť 33 krajín a zvýšiť tak povedomie o chorobe Skleróza Multiplex. Jednou z krajín, ktoré sa chystali navštíviť, bolo aj Slovensko. 

Let so Sklerózou Multiplex

Nápad sa nám zdal taký veľkolepý, že sme sa rozhodli kontaktovať ich a napísať o našom ockovi, ktorý už 25 rokov žije s touto diagnózou. Vedeli sme že šanca zúčastniť sa vyhliadkového letu by bola pre neho ohromným zážitkom, ktorá by mu aspoň na chvíľu pomohla zabudnúť na jeho zdravotné problémy. Do 15 minút sme dostali emailovú odpoveď, kde okrem iného stálo „....budeme šťastní ak sa váš otec zúčastní vyhliadkového letu”.

Od toho dňa som sa v spolupráci so Slovenským zväzom SM začala naplno venovať prípravám na stretnutie s tímom Fly for MS (Let so SM). Naša snaha sa vyplatila a aj napriek zlým poveternostným podmienkam sme na letisku v Martine splnili sen niektorým pacientom, ktorí mali možnosť letieť a vidieť krajinu z výšky.

Stretnutie s Andreiom Floroiu a Keithom Siilatsom bolo iné ako som očakávala. Čakala som dvoch serióznych pánov a stretla som nesmierne milých, priateľských, zábavných “chalanov”, ktorí sa rozhodli pre veľkú vec. Andrei Floroiu, 38 ročný bývalý investor na Wall Street investoval hlavne do biotechnologických firiem, ktoré sa zameriavali na výskum liekov na liečbu choroby SM. A aj napriek tomu, že nikto v jeho tesnej blízkosti netrpel touto diagnózou, stretnutia s postihnutými ich osobné príbehy, problémy, nádeje, zúfalstvo a neuveriteľná sila mu pomohla uvedomiť si, že zvýšenie povedomia o tejto chorobe je tak isto dôležité ako výskum, do ktorého investoval. Preto sa so svojim priateľom, počítačovým inžinierom, podnikateľom Keithom Siilatsom rozhodli spojiť svoju vášeň pre lietanie a fotografovanie a priamo sa dotkli života viac ako 200 ľudí so SM, ktorým dokázali, že aj napriek ich imobilite môžu stále lietať.

Myšlienka na spoločný let sa vo mne zrodila hneď na 2. deň ich pobytu v Martine. Potom čo neustále rozprávali o nádherných krajinách, ktoré videli z výšky o ľuďoch, ktorých stretli, začala som sa pohrávať s myšlienkou, že aj ja by som mohla na pár dni stáť členkou tímu. Jednoznačne to bol výlet, ktorý mi zmenil život. Aj napriek tomu, že veľmi rada cestujem, nedal sa tento výlet porovnať so žiadnym z mojich dobrodružstiev. Nielen kvôli tomu, že sme denne strávili niekoľko hodín v lietadle a za týždeň sme preleteli krajiny ako Anglicko, Škótsko, Írsko, Island, Grónsko, Kanada, USA ale hlavne preto, že som trávila čas s úžasnými ľuďmi, ktorí sa nadchli pre nádhernú vec a ich entuziazmus nemal hraníc.

Dennodenné prípravy letových poriadkov, plánovanie samotných letov s pacientmi, vybavovanie stretnutí s médiami, televíznych štábov, príprava článkov do novín, lobovanie s miestnymi organizáciami, žiadny čas na zábavu! Každú chvíľu zmena. Menili sa trasy, miesta príletov, časy … nikdy som nevedela, čo sa bude diať zajtra, resp. o pár hodín. Denne sme spali len niekoľko hodín a aj keď to bolo veľmi vyčerpávajúce, pohľad z výšky na krásy zeme nás vždy nabili dostatočným množstvom energie. Vidieť z výšky neaktívne sopky na Islande, ľadovce, fjordy v Grónsku či západ slnka, alebo dúhu zblízka boli pre nás zážitky, na ktoré sa nezabúda.

Let Cessnou bol úžasný, veľmi pohodlný naozaj som sa na každé vzlietnutie veľmi tešila. Pochopiteľne trošku obávaný, hlavne zo strany mojich blízkych, bol prelet cez Atlantik.

Let cez oceán, bez možnosti núdzového pristátia je v malom lietadle celkom riskantný. V prípade problémov s motorom by najväčšie riziko predstavovalo samotné prežitie v ľadových vodách Atlantiku. Ľudia môžu prežiť len niekoľko minút vo vodách chladnejších ako 5° Celzia. To je dôvod, prečo sme mali pripravené neoprénové oblečenie a nafukovací čln s jedlom a vodou, ktoré by nám v najoptimistickejšom scenári vydržalo na 6 dní. Aj keby sme prežili samotný pád do vody, ktorý sa podobá pádu na betón, silne nepredvídateľné prúdy by nás počas niekoľkých hodín odplavili veľmi ďaleko od miesta pádu a tým by zmarili akúkoľvek šancu na eventuálnu záchranu.

Veľmi studený bol let z Grónska do Kanady, leteli sme pomerne vysoko na sever, vonkajšia teplota sa vyšplhala na -31° C. Naše kúrenie sa nemohlo vyrovnať s touto extrémnou teplotou. Teplota v lietadle bola počas 6 hodín taká nízka, že všetky okná boli z vnútornej strany pokryté hrubou vrstvou ľadu. Našťastie sme mali v lietadle pre prípad núdze spacáky, takže sme prelet prežili len s “miernymi podchladením”.

Ďalší zo “zábavných momentov” bol prelet z Kanady do USA, keďže sme ráno nečakane zistili, že na môj ESTA formulár (bezvízový styk pre cestu slovenských občanov do USA) nie je možné cestovať súkromným lietadlom, ale len komerčnou linkou. Celé doobedie sme strávili telefonovaním na rôzne kompetentné miesta ako sú imigračné úrady, letiská, aby sme našli východisko z tejto situácie. Verili sme, že existuje nejaká výnimka, vďaka ktorej budeme môcť pokračovať v spoločnej ceste. Kompetentní však neboli vôbec ústretoví a ani napriek tomu, že sme sa ich snažili oblomiť naším charitatívnym projektom, trvali na svojom. Alternatívy boli dve: 1. zakúpenie víz (500 USD), 2. zakúpenie letenky do NY (1200 USD) ...alebo ešte tretia možnosť (o ktorej sa imigračné nezmienilo), a to prechod hranice peši. Znelo to síce zvláštne a tak trochu nebezpečne, ale stále som dúfala, že nerobím nič zlé, nakoľko som mala oficiálne povolenie na vstup. Na letisku na kanadskej strane sa ma ujal bývalý 70 ročný pilot, ktorý sa rozhodol, že ma cez hranicu prevezie. Náš prechod nebol vôbec jednoduchý a aj napriek tomu, že som mala platné povolenie na vstup čakali ma na hranici 2 hodiny tvrdého výsluchu. V určitých momentoch som si dokonca myslela, že skončím vo väzení. Chvalabohu to nakoniec dopadlo dobre a po 3 hodinách som sa dostala k chalanom, ktorí ma zatiaľ vymrznutí čakali v provizórnej búde na opustenom letisku.

Aj napriek tomu, že projekt Let so SM je na konci svojej cesty, jeho činnosť sa neskončila. Andrei už teraz pracuje so svojim tímom na vytvorení celosvetovej internetovej siete, ktorá by združovala všetkých mladých ľudí postihnutých chorobou Skleróza Multiplex. Vďaka nej sa ľudia budú môcť dozvedieť viac o výskumoch, liečbe v jednotlivých krajinách a hlavne už nikdy nebudú sami - budú mať okolo seba množstvo priateľov z celého sveta.

Projekt Let so SM bol globálnymi spoločenstvami SM považovaný za jeden z najnápaditejších a najväčších SM projektov, ktoré boli kedy organizované a jednoznačne išlo o ten najpôsobivejší. Som nesmierne šťastná, že sú medzi nami ľudia, ktorým nie je život tých druhých ľahostajný a medzi nich jednoznačne patria Andrei Floroiu, Keith Siilats. Som hrdá na to, že som sa aspoň na chvíľu mohla členkou ich tímu.

O všetkých dôležitých informáciách ohľadom aktivít tohto projektu Vás budeme informovať pomocou portálu SZSM www.szsm.szm.sk

Ing. Andrea Jarabaková

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.