Prichádza čas, keď začneme uvažovať ako strávime letné mesiace. Niekto doma, iní na záhrade. Nájdu sa aj takí, ktorí poškuľujú po dovolenke v zahraničí, ale nemajú odvahu sa tam vybrať, lebo sú plný obáv ako by to zvládli so svojím vozíkom. Je pravda, že dovolenka s vozíkom si vyžaduje dôkladnejšiu prípravu, ale dá sa to zvládnúť a tak priatelia s odvahou sa pustite do plánovania.

Istotne si spomeniete na minuloročný august, kedy bolo nevypočítateľné počasie jeden deň horúco, potom náhle ochladenie, mohutné búrky. Napriek tomu sme sa tešili na pobyt vo Francúzsku. Boli sme plný očakávania už na Slovensku, lebo sme mali byť odbavení na letisku v Bratislave v novej odletovej hale a v médiách boli správy o jej skrytých chybách. Nelietame každý týždeň, ale už cez pár letísk sme prešli a nová odletová hala nás naozaj prekvapila. Na pohľad je pekná, moderná, samé sklo. Pri vstupe do haly ale zistíte, že si pred odbavením nemáte kde sadnúť. Našťastie sme prišli na odbavenie tak akurát a nemuseli sme čakať, potom prišla pre mňa asistenčná služba. Zatiaľ všade kde sme boli, ide s imobilným aj jeho sprievodca, v Bratislave na naše prekvapenie to tak nie je. Nevedeli povedať prečo nie, ale nemôže ísť so mnou môj sprievodca a tak manželka musela ísť „klasickou cestou“ a potom sme sa stretli v hale na poschodí už po odbavení. Ani tam nie je miest na sedenie dostatočné množstvo a tak ľudia sedeli na dlažbe. Pri rozhovore v pracovníkmi letiska sa tiež nevyjadrovali nadšene nad prácou v novej hale. Neviem teda pre koho je tá nová hala vlastne postavená, keď nevyhovuje cestujúcim a ani pracovníkom? Potom ma už len do lietadla vyniesli v sedačke ručne (takto to funguje už len asi v Bratislave). Každý nech si urobí svoj názor na tento systém na Bratislavskom letisku. Keď budete čítať tieto riadky tak už bude pár mesiacov od tejto udalosti a verím, že medzičasom kompetentných na letisku v Bratislave navštívil zdravý rozum a aj tam zostal a nebol len na krátkej návšteve.

Keďže jedna letecká spoločnosť s ktorou sme lietali do Francúzska skrachovala, našťastie sa objavila iná a tá lieta do Francúzska na tretie Parížske letisko, síce maličké ale pre nás výhodnejšie lebo to máme k dcére len 37 km.

Náš program sme začali s návštevou akvária - terária na severe pri oceáne v meste Boulogne sur Mer. Na vstupnom sme mali 50 % zľavu a bočný bezbariérový vchod pre imobilných a rodiny s kočíkmi. Hneď bolo po ruke aj WC. V trojposchodovej budove sa vozičkár mohol pohybovať samostatne lebo do jednotlivých poschodí sa dostal výťahom. Budova bolo členitá a mala aj medziposchodia na ktoré ma prepravila plošina. Vo vnútri bola aj malá hala formou amfiteátra na rôzne prezentácie a aj tam sme mali riadne označené a vyhradené boxy. Bolo tam veľmi veľa ľudí, ale čo nás najviac prekvapilo bolo tam aj niekoľko ľudí s mentálnym postihnutím so sprievodcom a na vozíkoch (1 el. skúter, 2 el. vozíky a asi 4 klasické mechanické) nás tam bolo tiež dosť. Pred jedným akváriom sme sa stretli snáď skoro všetci na vozíkoch a tak sme spôsobili menšiu zápchu, ale vyriešili sme ju bez zásahu policajtov a havárií a bez rôznych posunkov ako je to bežné pri šoféroch. Bolo veru v akváriu čo pozerať, videli sme od žralokov, cez tulene, korálové rybičky, morské koníky, hady, korytnačky, jaštery až po červené asi 1 cm malé pralesné žabky. Pre imobilného bezproblémová návšteva.

V ďalšom mestečku pri oceáne Bercku ma prekvapilo, hlavne na ceste popri pláži veľa miest vyhradených pre imobilných. Dcéra mi ale povedala, že je to preto, lebo je tam niečo podobné ako u nás v Kováčovej, klinika a rehabilitačné centrum. Až potom som si všimol, že naozaj nejako veľa ľudí na vozíkoch je na promenáde popri oceáne. Celkove vo Francúzsku je veľa parkovacích miest vyhradených pre imobilných, ale hlavné je to, že ich neobsadzujú ako u nás arogantní šoféri bez označenia na takéto parkovanie. Možno je to výchovou, morálkou, ohľaduplnosťou alebo len obyčajným strachom lebo pri každom parkovacom mieste je aj dopravná značka „ zákaz zastavenia“ s dodatkovou tabuľkou upozorňujúcou na odtiahnutie vozidla. Či sa aj tam nestáva zneužitie označenia vozidla, ako je to bežné u nás, že z auta s označením vybehnú zdraví ľudia to už neviem posúdiť. Ďalší výlet smeroval do záhrad medzi Louvrom a Námestím Concorde, kde bol lunapark s obrovským „ruským“ kolesom, z ktorého mal byť nádherný výhľad na Paríž. Dcéra požiadala obsluhujúci personál kolesa či ma nejako dostanú až ku kabínke, nakoľko bol priestor okolo kolesa naozaj členitý – samé schody.

Zobrali ma do parády traja chlapi, jeden vzadu, druhý vpredu a tretí to istil zboku a išli nato. Pred kabínkou som mal urobiť už len jeden krok do vnútra . Poznáte to ale samy na sebe. V strese vás opustia aj tie posledné sily, nohy nie a nie počúvať rozkaz aby urobili ten jeden krok a tak ten jeden krok chvíľku trval, ale nakoniec sa podaril. Čakajúci had ľudí na vstup na koleso tak mal ďalšiu atrakciu a s napätím sledoval ako dopadne ten môj presun ku kolesu. Nik ale nešomral, že sme ich predbehli, aspoň som si to nevšimol. Oplatilo sa to absolvovať, lebo výhľad na dominanty Paríža bol nádherný. Cesta z kolesa bola obdobná. Pomocníci odmietli finančnú odmenu, že to predsa nerobili pre peniaze. Tak ma teraz napadlo, keď na TA3 hovorila jedna pani ako si musela na letisku v Bratislave prekladať dcéru (vozíčkarku) ručne sama lebo vraj nemala v dostatočnom predstihu vopred nahlásenú asistenčnú službu. Bolo to ako v zlom sne.

Nájdu sa ale medzi nami normálne rozmýšľajúci, ohľaduplní a ochotní ľudia.

Je to všetko len v nás ľuďoch.

Sídlo kráľa „ Slnko“ Ľudovíta XIV. Versailles. Honosné sídlo a obrovské záhrady. Vybrali sme si záhrady veď bol nádherný slnečný deň. Imobilný a sprievodca má vstup zadarmo. Terén je vcelku zjazdný ale treba veľmi dobre zvážiť čo chceme vidieť. Na internete sú aj ponuky trás pre invalidných návštevníkov. Sú to kilometre cestičiek lemovaných stromami, kvetmi od jednej fontány k druhej. Sprievodca musí byť dostatočne fyzicky zdatný, aby to vydržal a nemuseli ste zháňať ešte nakoniec aj vozík preňho. Je tu možnosť absolvovať obhliadku na elektrickom (golfovom) vozíku pre štyroch. Zdatnejší to môžu skúsiť na bicykloch, ktoré sa tiež tam dajú požičať alebo je možnosť to absolvovať aj na vláčiku. Námaha je odmenená krásnou scenériou, farebnou kvetenou, fontánami, úchvatnou atmosférou záhrad. Ako osvieženie sa môžete aj člnkovať na jazere. Musíte si ale vyhradiť dostatok času na absolvovanie tejto krásy a urobiť si dopredu plán čo chcete vidieť. Nemá význam sa tam vybrať na hodinku.

Ako cukrová torta vyzerá turistami mimoriadne obľúbená katedrála Sacre Coeur, z ktorej sa dá priamo dostať do štvrte umelcov na Montmartr. Zo Sacre Coeur je očarujúci výhľad na Paríž, schody sú obsypané sediacimi návštevníkmi, pozorujúcimi panorámu mesta.

Pomedzi nich vystupujú pouliční umelci, či už hrajúci na nejaký hudobný nastroj, alebo žonglujúci loptou. Ďalej sa tam tmolia predavači občerstvenia a suvenírov, hneď vedľa vás stojí živá socha a obďaleč toto všetko diskrétne sledujú dvaja policajti ak by bolo treba zakročiť. Maliarsky stojan vedľa stojana, malé čarovné obchodíky, kaviarničky, vôňa maliarskych farieb, úzke strmé uličky, davy ľudí a nešťastná dlažba z plochých skál to je Montmartr. Ten odporúčam len odvážnym vozičkárom s trpezlivým a fyzicky zdatným sprievodcom. Zať sa pri tlačení vozíka poriadne zapotil a vozík po dlažbe poskakoval a s ním aj moje nohy na stúpačkách ako keby chceli tancovať odzemok. Každý prejdený meter som si ich musel naprávať a pridŕžať aby mi neskončili pod vozíkom no i napriek mojej pozornosti raz skončila pravá nohy zacviknutá pod vozíkom. Nedá sa pozorovať aj okolie aj svoje neposlušné nohy. Do budúcna mám poučenie, že si treba zobrať niečo so sebou čím by sa dali nohy upevniť na stúpačky a odporúčam to aj vám.

Napriek adrenalínovej ceste, by som si celkom rád ešte raz vychutnal tú úžasnú atmosféru jedinečného Montmartru.

Na týchto našich potulkách sme aj vyhladli. Bolo treba doplniť kalórie. Všade sme sa snažili navštíviť malé reštaurácie kde podávajú nejakú tú miestnu špecialitu. V jednej podávali palacinky zo špeciálnej múky či už sladké, alebo slané s rôznymi náplňami, v inej sme si pochutnali na varených slávkach . Mňa samozrejme všade zaujímalo WC. Aj keď nebolo zvlášť pre vozíčkarov, (tak ako v divadle v Paríži, kde bolo WC pre imobilných zvlášť pre ženy a zvlášť pre mužov) ale dvere na WC boli dostatočne široké a WC dostatočne priestranné, aby som sa tam dostal. A pritom to neboli nové zariadenia. Stačí len trochu uvažovať, že aj imobilný človek je tiež len človek so svojimi ľudskými potrebami.

Už som to raz napísal, že všade sa dá niečo zlepšiť a tak je to iste aj vo Francúzsku. Milí priatelia, teším sa, že aspoň niektorí nájdete odvahu a pustíte sa „letom svetom“ za doborodružstvom. Držím Vám palce.

Pokoj a dobro Vám želá Vojto z Revúcej.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.