Svet okolo nás nie je ideálny a v živote si často krát položíme otázku „ má život nejaký zmysel?“ Milióny ľudí žijú v blahobyte a zmysel života nepociťujú. Iní žijú v chudobe a sú so svojím životom spokojní. Zamysleli sme sa či aj my svojím postojom neprispievame, že je to tak ako to je? Otázku či má život nejaký zmysel si kladieme hlavne vtedy, keď nás postihne nejaká tragédia, či je to smrť blízkej osoby alebo vážne zdravotné problémy. Ale čo robíme dovtedy? Sme na vrchole rebríčka žijúcich tvorov obdarení obrovským potencionálom a napriek tomu žijeme len tak krátko. A aj tento čas „ návštevy“ na tomto svete si ničíme hádkami, závisťou, ohováraním, hnaním sa bezhlavo za majetkom.

Veď keď u niekoho skôr a u iného neskoršie zaklope na dvere smrť zoberie nám všetko, ale doslova všetko. Načrime do svojho vnútra a urobme si malú inventúru svojich postojov a pokúsme sa otvorene samy pre seba odpovedať ako na tom sme. Zistíme, že niečo alebo niekoho stále kritizujeme, odsudzuje a večne sa na niečo sťažujeme. Musíme začať meniť seba a nie tých druhých. Keď sa stretneme s nejakým známym a na otázku: „ako sa máš?“ nám odpovie: „dobre.“ už nemáme veľmi záujem pokračovať v rozhovore. Ale keď odpovie: “nie najlepšie“, hneď zbystríme pozornosť a zvedavosť zvíťazí. Začnime sa radovať z toho čo máme a nie stále myslieť na to čo nemáme. Naučme sa vnímať tú nádheru čo máme pred sebou keď sa pozrieme ráno z okna. Slniečko, spev vtákov ale aj kvapky dažďa a potom dúhu nad obzorom, kvety na lúke, vánok ktorý nám strapatí vlasy, obrazy na okne, ktoré namaľuje mráz v zime. Na každom človeku nájdeme najčastejšie niečo zlé, čo nám vadí, ale nejako zabúdame na to, ako sa chováme my k ostatným. Navzájom sa kritizujeme, ohovárame a ubližujeme si. Snažme sa neodsudzovať iných ale snažme sa ich pochopiť, prečo sa tak chovajú!

Dr. Johnson povedal: „ Sám Boh nemá v úmysle súdiť človeka, pokiaľ neprišiel jeho posledný deň.“ Prečo to teda robíme my??? Naučme sa úprimne oceňovať druhých, zato čo robia nie len pre nás ale aj pre ostatných. Musím priznať, že aj ja často zabúdam na také úprimné ocenenie ľudí, ktorých mám okolo seba a nezištne mi pomáhajú, sú pri mne v dobrom i v zlom a milujem ich a aj napriek tomu na to občas zabudnem. Nesmieme si ale mýliť lichotenie, ktoré vychádza len z úst s úprimným ocenením, ktoré vychádza zo srdca. Dovoľujem si vám ponúknuť na prečítanie článok, ktorý bol už uverejnený v mnohých časopisoch, prečítaný na mnohých podujatiach.

Otec zabúda

W. Livingston Larned

Počuj synáčik: rozprávam ti, zatiaľ čo ty spíš s ručičkou skrútenou pod tvárou a ja pozorujem vlhké kučierky na tvojom spotenom čele. Vkradol som sa do tvojej izbičky, pretože pred pár minútami mnou znenazdania prebehla mrazivá vlna, keď som sedel v knižnici pri novinách. Preto som tak previnilo prišiel k tvojej postieľke. A predkladám ti všetko, o čom teraz rozmýšľam: bol som na teba prísny. Hneval so ma na teba, keď si sa obliekal do školy – tvoja tvár sa totiž sotva dotkla uteráka. Vyčítal som ti, že si si nevyčistil topánky. Nahnevane som sa na teba oboril, keď si niektoré veci rozhádzal po podlahe. A pri raňajkách som na tebe našiel nové chyby. Rozlial si čaj. Hltavo si jedol a kládol si lakte na stôl. Namazal si na chlieb príliš hrubú vrstvu masla. Potom si sa začal hrať a ja som sa ponáhľal na vlak. Ty si sa ale náhle obrátil, zakýval si mi na rozlúčku a zavolal si: „Zbohom ocko,“ načo ja som sa zamračil a na oplátku som ťa okríkol: „Narovnaj sa.“ A odpoludnia to začalo nanovo. Keď si prichádzal po ceste k domu, pozoroval som ťa, ako kľačíš a hráš guľôčky. Zahliadol so diery na tvojich nohaviciach a ponížil som ťa pred tvojimi kamarátmi tým, že si musel ísť popred mňa domov. Nohavice sú síce drahé, a keby si si ich kupoval sám, iste by si bol na ne opatrnejší. Predstav si synáčik, a toto si povedal tvoj vlastný otec. Hádam si ešte spomenieš, neskoršie, keď som čítal v knižnici, prišiel si bojazlivo so strachom v očiach. Vzhliadol som netrpezlivo cez okraj novín a nahnevane som sa ťa opýtal: „ Čo chceš?“ a ty si váhavo prešľapoval vo dverách. Nič si nepovedal, len si sa náhle rozbehol a v návale citu si ma objal okolo krku, pobozkal si ma a tvoje malá ručičky ma stískali so všetkou láskou, ktorú nechal Boh rozkvitnúť v tvojom srdiečku, láskou ktorá nevedne, ani keď je zanedbávaná.

A potom si odbehol dupajúc po schodoch. Len si odišiel, noviny mi vypadli z rúk a zmocnil sa ma strašný pocit. Na čo som si to len zvykol? Naučil som sa len hľadať chyby a upozorňovať ťa – to bola moja odmena za to, že si ešte malý chlapec. Nerobil som to preto, že by som ťa hádam nemiloval, len som zabudol na tvoju mladosť a čakal od teba viac. Porovnával som ťa dospelým metrom. A pritom v tebe je toľko dobrého, milého. Tvoje srdiečko je tak veľké ako úsvit nad vysokými horami. Ukázal si mi to tým, že si tak impulzívne pribehol a pobozkal ma na dobrú noc. Nič viac sa už dnes večer neprihodilo. Prišiel som k tebe za tmy a teraz tu zahanbene kľačím pri tvojej postieľke. Je to len slabé pokánie, ostatne ja viem, že by si tomu ešte nerozumel, keby som ti, až sa zobudíš, všetko vyrozprával. Ale od zajtra už budem skutočným otcom. Budem ti kamarátom, budem trpieť, keď ty budeš trpieť, budem sa smiať, keď sa ty zasmeješ. Radšej si zahryznem do jazyka, než aby so vypustil z úst netrpezlivé slová. A budem si opakovať ako Otčenáš tieto slová: „Je to predsa len chlapec - celkom malý chlapec!“ Myslím, že som ťa považoval skôr za dospelého. A teraz, keď ta vidím schúleného v postieľke, zisťujem, že si stále len dieťatko. Ešte včera ťa maminka chovala v náručí a hlavu si opieral o jej rameno. Žiadal som od teba príliš veľa, príliš veľa...

Nahliadnite ešte raz do svojho vnútra, ale úprimne. Uľahčime svojmu svedomiu. Hľadajme cestu ako nesúdiť automaticky druhých, pokúsme sa vžiť do ich situácie. Nie je to jednoduché, ale keď sa to naučíme bude sa nám rozhodne žiť ľahšie. Naučme sa vidieť, že život má viac kladov ako záporov! Tí čo boli na tohtoročnej Abilympiáde vedia o čom píšem. Taký zvláštny pocit vo svojom vnútri byť dobrý a robiť dobro asi v nás všetkých vyvolali piesne Hanky Servickej. Nejednému sa pri jej piesňach skotúľala slzička po líci a i muži si ich tajne opakom dlane zotierali. Po jej vystúpení bolo priam cítiť v celej sále energiu dobra a lásky. Len je otázne či ten zvláštny pocit v srdci zotrval aj naďalej alebo ho bežný každodenný a nie vždy ľahký život zmazal? Ale či už je to tak alebo tak bolo to naše osobné rozhodnutie. Vynasnažme sa , aby sme sa polepšili skôr ako lakomec Scroog vo Vianočnej kolede od Charlesa Dickensa, ktorý si až tvárou v tvár blížiacej sa smrti začne uvedomovať, že môže druhým urobiť aj radosť.

Želám Vám priatelia život plný radosti, vzájomnej lásky a pohody.

„Pokoj a dobro!“ Vojto z Revúcej.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.