Erik svoju vzácnosť dostal už do vienka, veď sa narodil vo sviatočný deň. Bola nedeľa 8. novembra 1998 krátko po obede. Lekári zhodnotili pôrod ako ukážkový. Asi sa nevedel dočkať, kedy ma konečne uvidí. Chudák a to nevedel, že keď mi v treťom mesiaci povedali, že to bude ďalší chlapec, plakala som ako malé decko. Napriek tomu, že mi ho odporúčali lekári v treťom mesiaci tehotenstva odobrať zo zdravotných dôvodov. Naordinovali mi antibiotiká, napriek tomu, že mi v štvrtom mesiaci sám pán primár povedal "viete mladá pani, aj tehotná žena môže mať rakovinu". Operovali ma, napriek všetkému som bola strašne šťastná, že sa narodil. Je samozrejmé, že som sa celé tehotenstvo obávala, či som sa rozhodla správne a čo ak... Prvé dni po pôrode mi dal zabrať a to poriadne. Neviem, či mal v pláne stať sa operným spevákom lebo hneď od začiatku si trénoval svoj hlas. Proste bol veľmi uplakaný. Tie noci, to bola katastrofa, ale zvládla som to aj napriek tomu, že som sa ešte starala o štyri koky staršieho syna. Erik bol od narodenia chorľavý. Mal opakované laryngitídy, zápaly priedušiek, zápaly stredného ucha, dostal kiahne, infekčnú mononukleozu. Museli mu vybrať nosné mandle a ako 5 ročného ho operovali na herniu. Samozrejme, že pre to množstvo liekov, ktoré vybral mal nakoniec aj zápal žalúdka, pleseň na črevách, nejedol poriadne a mal oslabenú imunitu. Zakaždým, keď bol hospitalizovaný, bola som s ním aj ja. Stále tvrdím, že aj keď nám po pôrode prestrihli pupočnú šnúru, mi sme s ňou spojený dodnes. Všetko prekonávame spolu. Ale, ako čas plynul, vyrástol z neho veľmi šikovný chlapec, športovec. Vedel hrať všetko možné, čo stváral na bicykli, to radšej ani nehovorím. Aj keď si rozbil celé ústa po jednom z mnohých pádov, prišiel domov, umyl sa, obliekol si čisté veci a už ho nebolo. Po nástupe na základnú školu začal chodiť na rôzne súťaže. Súťažil buď za školu, alebo za mesto. No, ale ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. U nás to platilo na sto percent. Prišiel 28. január a Erika prvý krát hospitalizovali na detskom oddelení u nás v Levoči. Diagnóza znela akútna gastritída. Presne o mesiac skončil v nemocnici opäť, teraz to bolo pre kolaps. Medzitým užíval antibiotiká. Chlapec nám odmietal jesť a slabol. Urobili mu postupne chirurgické a krčné vyšetrenie. Druhého marca mu robili CT hlavy s negatívnym výsledkom, na základe ktorého, mu detská neurologička z Popradu vybavila vyšetrenie psychológom. Darmo sa jej Erik sťažoval, že ho bolí hlava, neverila mu. Keď jej povedal, že ho bolí ruka, tak mu ju schmatla, pozrela a skonštatovala, že keby ho naozaj bolela, tak by tam mal aspoň modrinu. Na to, že Erik už nechodil sám, museli sme ho dvaja pridržiavať, pretože nevládal zdvíhať nohy, povedala, že je lenivý a že mu nič nie je. Aj na jeho návrh a na odporúčanie detskej neurologičky sme skončili pri detskej psychiatričke v Spišskej Novej Vsi. Tá skonštatovala, že trpí akútnou depresívnou poruchou. 22. marca bol Erik prijatý na detské psychiatrické oddelenie v Košiciach. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Natrafili sme tam na pani doktorku, ktorá hneď, ako ho zbadala, skonštatovala, že on u nich nemá čo robiť, pretože na prvý pohľad je jasné, že sa jedná o neurologické ochorenie. Dala mu urobiť ďalšie vyšetrenie, ktoré mu dovtedy nikto nerobil a tak sa určila diagnóza disseminácia mnohopočetných bielohmotných demyelinizácií lakunárneho charakteru SM. Okamžite bol preložený na neurologické oddelenie. Ešte v ten istý deň som podpisom dala súhlas na vyšetrenie pomocou likvoru, ktorý bol nakoniec negatívny. Takže nakoľko Erik už bol na vozíku a nedokázal ani sám jesť, zostala som s ním ležať a starala som sa oňho. Dostával kortikoidy postupne sa mu stav upravoval. Ja som premýšľala, ako budeme z vozíkom fungovať doma. A tu ma Erik zas prekvapil. Domov sme odchádzali po vlastných, aj keď bol ešte slabý, ale dokázal to. Celý rok sme pravidelne chodili na kontroly. MR bola zlepšená, takže sme mali právo tešiť sa a myslieť si, že to zlé je už za nami. No prišli Vianoce 2010 a ja som si začínala všímať, že Erik má neistú chôdzu a zvláštne vypúlené očká. A tak 10. januára ho hospitalizovali v Košiciach a po vyšetreniach nasledoval rýchli prevoz do Bratislavy. Dôvodom bol počet lézií na mozgu a to až 190. Nakoľko som zostala s ním ležať v nemocnici a robím to doteraz, hneď som dala súhlas na vyšetrenie likvoru, z ktorého nám aj stanovili konečnú diagnózu F 35 roztrúsená skleróza multiplex. Neviem, či si viete predstaviť, aký to bol pre mňa šok. Erikovi nasadili liečbu kortikoidmi, vybavili nám žiadosť na liečbu Avonexom a po zlepšení stavu, sme mohli odísť domov, ale nie nadlho. Už začiatkom marca Erik dostal ďalší atak, to som už vedela skoro všetko o tejto chorobe a poznala som aj odborné názvy. Nasledovala ďalšia liečba kortikoidmi, zas zlepšenie stavu, odchod domov a v apríli sme sa vrátili naspäť. Tento krát našťastie pre to, že nám konečne po dvoch mesiacoch schválili Avonex a my sme prišli na zaučenie.

Konečne to vyzeralo, že všetko bude v poriadku. Prišiel november a Erik svoje 13. narodeniny trávil v nemocnici. Tento krát prestal vidieť na pravé oko a to už druhý krát. Zas to boli kortikoidy, ktoré ho z toho dostali a sviatky sme trávili doma. V januári 2012 znovu zhoršenie videnia na pravom oku a pravá ruka neposlúchala tak, ako by mala. Samozrejme hospitalizácia, kortikoidy a teraz už aj rozhodovanie sa o tom, čo ďalej. Nechcem o tom písať dopredu, pretože sme 12. marca objednaní na vyšetrenia a podľa výsledkov sa rozhodne, či budeme pokračovať v liečbe, alebo mu nasadia niečo iné. Ako ste si mohli všimnúť, nespomínala som tu mená žiadnych lekárov, neďakovala som a nevyjadrovala som sa k žiadnemu postupu. Chcem Vás o niečo poprosiť. Ak máte dojem, že ešte zvládnete prečítať jeden článok odo mňa, rada by som tie mená konkretizovala a hlavne sa poďakovala lekárom, ktorí mi zachránili syna. Tiež by som chcela ešte niečo napísať o Erikovi. Napríklad o tom, ako sa hanbil chodiť medzi deti do školy, lebo sa mu vysmievali, aký je tučný, no on bol naliaty, keď bral kortikoidy. Ako ho prezývali zdochliak, ako postupne strácal kamarátov, ako mi predčasne dospel a ako to všetko znáša on. Takže, ak zvládnete ešte jedno pokračovanie nášho príbehu, dajte mi prosím vedieť.

S pozdravom Adriana

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.