Vytlačiť
Návštevy: 1219

Neviem kedy budete čítať tieto riadky, či ešte tento rok, alebo až v roku 2013?

Ale táto naša cesta do Francúzska sa uskutočnila v marci roku 2012. Vnučka mala Prvé sväté prijímanie, no a takúto udalosť by sme si predsa nenechali ujsť. Postup bol klasický. Pobaliť kufre a do tých kufrov aj nádhernú drevenú plastiku Panenky Márie od Janka Puteru, ktorú sme niesli ako dar vnučke pre spomienku na tento jej významný deň. Potom nasledovalo letisko Bratislava – ručné vynesenie do lietadla – let – pristátie – auto plošina na moje vyloženie.

V kostole, kde sa to všetko udialo sme boli už nie raz. Svadba dcéry a dvakrát krst vnúčat. Pri svadbe som bol ešte dobre chodiaci a vôbec som si neuvedomil, že do kostola vedú dva schody. Pri druhom krste, keď to bolo už s tým chodením horšie, som zistil, že do kostola vedie aj drevená nájazdová rampa. Ale teraz v marci, keď som musel použiť invalidný vozík som zistil, že pri úprave chodníka pred kostolom, kde je aj malý ale pekný park urobili celý vstup na úrovni vstupných dverí.

Tak sa všetci dostanú do kostola pohodlne, či už sú to mamičky s kočíkmi, starší ľudia alebo inak hendikepovaní ľudia. To sa mi tam páči, keď už mesto investuje peniaze a určite nie malé, na úpravu chodníkov myslí (teda ten architekt) na všetkých obyvateľov.

Veď ani vo Francúzsku nepadajú peniaze len tak z neba, ale u nás z každej strany počúvame ako zaklínadlo frázu „ nie sú finančné prostriedky“. Túto tému nebudem pre istotu ďalej rozoberať, lebo mi na um prichádzajú samé nepublikovateľné slová.

Ešte ako malú perličku k obradu uvádzam pre nás nie bežnú vec, že obrad celebrovali dvaja kňazi a jeden bol černoch, ktorý akoby svietil v tom bielom rúchu.

Obed sme mali v neďalekej reštaurácii, do ktorej viedli tiež dva schody. Tie dva schody by ma zať bez ťažkosti do reštaurácie vytiahol, ale keď nás videl prichádzať majiteľ, odniekiaľ zo skladu doniesol nerezovú nájazdovú rampu na celý vchod a tak som sa pohodlne dostal dnu. Aj toto je ukážka, že všetko je to v ľuďoch. Nie je potrebné tak veľa, ani žiadne stavebné úpravy, aby sa vyšlo v ústrety takým ľuďom ako som ja. Asi si ten majiteľ reštaurácie viacej váži každého potencionálneho zákazníka a nehľadal výhovorky ako sa to nedá urobiť, ale porozmýšľal ako sa to dá urobiť.

Rád chodím vo Francúzsku do reštaurácií. V drvivej väčšine sú dôkazom, že francúzska kuchyňa nie je nadarmo uznávaná v celom svete. Majitelia, ako aj kuchári si vážia svojich zákazníkov, ale aj suroviny, ktoré použijú na prípravu jedla. Varia s fantáziou a kreativite sa medze nekladú, len aby sa ukázali akí sú šikovní a pohladili nie len naše chuťové bunky ale potešili aj oko konzumenta.

Jeden deň sme využili príjemné marcové slniečko a vybrali sme sa na výlet ako ináč pozrieť si nejaký ten skvost architektúry. Bol to hrad Pierrefonds. Je to vlastne architektonická rarita.

Na ruinách starého hradu ešte z 12 storočia dal Napoleon III. v roku 1857 vystavať nový hrad.

Architekt Eugene Viollet – le Duc vytvoril nádheru nad mestečkom. V roku 1885 bola ale rekonštrukcia pre nedostatok peňazí zastavená a bola dokončená až za čias francúzskej republiky.

Hrad je často využívaný ako miesto natáčania filmov ako napríklad Highlander, Muž so železnou maskou, či Príbeh Johanky z Arku. Slúžil aj ako Camelot v sérii o Merlinovi. V hrade som sa dostal len do prízemných častí, lebo v hrade sa chystá rekonštrukcia, aby bol prístup bezbariérový a ten má byť vzhľadom na zložitosť stavby a ochrany pamiatky hotový do roku 2015. Pokiaľ sa rodinní príslušníci túlali po hrade ja som sa kochal nádherným pohľadom z výšky hradu na mestečko a vychutnával som si zubaté slniečko.

Oplatí sa vám ho pozrieť na internete „ Chateau du Pierrefonds“, nedávno bol o ňom uvedený dokumentárny film na STV2.

Krásne zážitky pri cestovaní kdekoľvek po tomto našom nádhernom svete vám želá Vojto z Revúcej.