Asi pred 15 - timi rokmi som sa dozvedel o novom pútnickom mieste, ktoré sa nachádza na území bývalej Juhoslávie. Bolo to v čase, kedy sa skončili boje, Juhoslávia sa rozpadla na jednotlivé štáty a my s rodinou sme boli v Chorvátsku. Naša domáca sa práve z týchto miest vrátila, bola tam načerpať silu do ďalšieho života... Jej syn bol chirurg, katolík a nevesta bola očná lekárka, moslimka. Žili v Sarajeve. Každého separovali do iného tábora a až po skončení vojny sa znova zišli. Celá táto rodina bola bojmi postihnutá. A práve toto pútnické miesto prinieslo kľud do duší, psychickú rovnováhu a najmä chuť do ďalšieho života.

Od vtedy som mal túžbu navštíviť toto mariánske pútnické miesto. Podarilo sa mi to aj s manželkou až v tomto roku. Tento rok je pre nás významný, pretože obaja sme dovŕšili okrúhliny - 60 rokov života a nástup do dôchodku. Návštevou tohto miesta sme sa chceli poďakovať za zavŕšenie aktívneho pracovného života a vyprosiť pre našu rodinu Božie milosti.

Náš nemocničný kňaz, vdp. dr František Galvánek aj so svojimi priateľmi usporiadal zájazd do Medugorja. Boli to dva plné autobusy, ktoré išli z Východného Slovenska /z Prešova/ a brali po ceste pútnikov. Z Považskej Bystrice nás bolo viac ako jeden autobus, viacerí z našej nemocnice, takže sme neboli „stratení“. V sobotu 9.7.2012 o 16-tej hodine sme vyrazili na cestu. Počas tejto cesty sme zažili dážď a búrky, takže sme s malou dušičkou očakávali, ako to bude na juhu Európy. Cestou cez Slovinsko nás už na oblohe sprevádzal mesiac a na zastávke za Záhrebom nás ovial horúci vzduch. Ten nás už neopustil až do návratu na Slovensko, v nasledujúcu sobotu ráno. Chorvátsku autostrádu sme opustili v oblasti Omišu a navštívili sme tu chorvátske mariánske pútnické miesto -Vepric, ležiace na rozhraní Omišskej a Makarskej riviéry. Bolo zaujímavosťou, že náš duchovný otec odslúžil sv. omšu: desiateho, o desiatej hodine, na desiatu bežnú nedeľu v roku. Na tomto mieste bolo viacero turistov i zo Slovenska aj z Čiech a boli veľmi prekvapení, že v Chorvátsku sa zúčastnili slovenskej sv. omše. Toto miesto je oázou pokoja a navnadilo nás to na ďalšie zážitky. Do Medugorja sme prišli po 17-tej hodine a ubytovali sme sa v penzióne „Ivona“ u Silvany a Šita Bencunových. Ostatnú dobu až do večera sme oddychovali alebo poniektorí sa vybrali do mestečka. Program sa začal na druhý deň - v pondelok- v dopoludňajších hodinách. Navštívili sme komunitu mladých mužov „Komunita Cenacolo“, ktorí sa rozhodli skoncovať s drogovou alebo alkoholovou závislosťou... Ich pobyt je plne dobrovoľný a trvá najmenej tri roky. Zriaďovateľom je cirkev, štát neprispieva žiadnymi prostriedkami na prevádzku tohto zariadenia. Nie sú tu lekári ani lieky. S úsmevom nám povedali, že jediným liekom je kamilkový čaj a najsladší je vtedy, keď zoženú cukor... Pochopili sme, že táto komunita žije z milodarov, z podarovaného oblečenia, potravín... Novopríjduci člen komunity dostane svojho „anjela strážneho“, ktorý sa o neho stará a ukazuje mu možnosti. Je to tvrdá škola života, lebo „zlaté deti“ padli až na dno a musia sa svojim pričinením prerobiť na zdravého životaschopného jedinca, ktorý sa vie o seba postarať. Musia sa naučiť vážiť si prácu druhého ale aj svoju prácu pre seba a pre druhého. Lebo „anjel strážny“ musí za neho urobiť všetko, čo neurobil, ak odmietne stravu alebo nedoje, „anjel strážny“ to musí za neho.... Keď sme tam boli na návšteve, v kuchyni bol jeden Talian a jeden Čech. Museli navariť obed, pritom sa navzájom nerozumeli, lebo neovládali jazyk toho druhého... Tieto, ale aj iné veci nám povedali dvaja mládenci, ktorí už boli pred ukončením pobytu v tomto kolégiu. Zaujímavosťou je, že každý návštevník komunity si môže nadpísať na lístoček prosbu k Panne Márii. Tieto lístočky každý deň vynesie niektorý z chlapcov na vrch „Križevac“ po Krížovej ceste. Na druhý deň iný tieto lístočky znesie a prosby sa spália, dym z nich ide do Neba . Druhým miestom, ktoré sme navštívili v tento deň bolo „ Majčino selo.“ Je to obdoba nášho detského mestečka v Zlatovciach pri Trenčíne. Bolo postavené počas poslednej vojny a po nej. Bojová línia išla len 15 km od Medugorja a obyvatelia tohto mestečka prichýlili siroty a núdznych a postarali sa o nich. Teraz v šiestich „domoch“ žije viac ako 56 chovancov, najmladší má 6 mesiacov, najstarší už skončili vysokú školu a môžu sa do tejto rodiny hocikedy vrátiť. Neplatia tu striktné zákony štátu, pretože aj toto zariadenie riadi cirkev a štát neprispieva na chod zariadenia. Dôležité je, že obyvatelia tohto Majčina sela odchádzajú do života riadne pripravení, majú prácu a ubytovanie, majú zázemie, do ktorého sa môžu vrátiť, ako k rodine. I tu sa pasovali s nedostatkom vecí a potravín potrebných k životu. Tí čo tu boli pred desiatimi a viac rokmi hovorili, že zo Slovenska niesli sem ako dar napr. 10 kg cukru alebo dve vrecia zemiakov...

V utorok ráno bol skorý budíček, už o 4.15 hod. zazvonil budík a my sme autobusom odchádzali o 5.00 hod na „Križevac“, na výstup na kopec nad Medugorjim, na krížovú cestu. Bol to krutý výstup, s prudkým stúpaním, po ceste - neceste, po kameňoch i kameniskách. Pri každom zastavení bol jednoduchý kríž s vyobrazením zastavenia, vedľa neho bol neskôr umiestnený asi 200 kg vážiaci kovový reliéf. Každý si vzal so sebou kameň, symbol svojho hriechu a vyniesol ho až na samý vrch. Jeden pútnik si vzal do ruksaku asi 20 kg vážiaci balvan. Krížovú cestu vyšiel naboso. Musím povedať, že mal môj neskrývaný obdiv, nepýtal som sa - za čo... Na vrchole Križevaca je umiestnený veľký kríž z betónu a v strede ramien kríža je zabetónovaná schránka obsahujúca drevo z Kristovho kríža. Kríž bol postavený už v r.1933, Krížová cesta podstatne neskôr... Zostup bol inou cestou, vôbec nie menej namáhavou, cesty sa stretli pri druhom zastavení.... Vrátili sme sa až na obed...

V stredu sme sa po raňajkách zaviezli pod „Podbrdo“, kde bolo zjavenie Panny Márie medugorským vizionárom. Najskôr sme zamierili k miestu, ktoré sa volalo „Modrý kríž“. Na tomto mieste sa stretávali obyvatelia i pútnici za čias totality, pretože tajná polícia strážila miesto Zjavenia a vyháňala ich. Na tomto mieste je socha Panny Márie a veľa lavíc, úžasné ticho na rozjímanie a súkromné modlenie. Na miesto Zjavenia sa dá vyjsť dvoma cestami. Na každej je päť zastavení, kríž a reliéf, obdobný ako na Krížovej ceste. Pod vrcholom Podbrda je miesto zjavenia Panny Márie. Na mieste zjavenia je veľká socha, okolo ktorej je stále množstvo pútnikov. Tak ako na Križevaci i tu sa prísne dodržuje silencium - tišina, to preto, aby každý mohol nerušene rozjímať a modliť sa.

Vo štvrtok dopoludnia bolo stretnutie s vizionármi a slovenská sv. omša. Navštívili sme aj Krížovú cestu za kostolom. Jednotlivé zastavenia sú umiestnené do kruhu, v strede je socha pána Ježiša Krista, s roztiahnutými rukami. Pred niekoľkými rokmi začala zo sochy z miest nad oboma kolenami vytekať tekutina, olejnatého charakteru. Niekedy je tejto tekutiny toľko, že sa dá zachytiť do malých flakónov, ktoré dostať v stánkoch. Tiež sa dá kúpiť vreckovka s vyobrazením Medugorja, ktorou pútnici zachytávajú túto tekutinu.

V piatok ráno o 7.00 hodine sme odchádzali na spiatočnú cestu. Zastavili sme sa pri mori v Dugom Rate, kúpali sme sa v mori a o 17.30 hod sme absolvovali v miestnom kostole sv. omšu. Po nej sme už nastúpili cestu domov a v Považskej Bystrici sme boli okolo 8.30 hod. ráno.

Za kostolom Medugorji je vyvýšené miesto s oltárom, pod ním je veľký amfiteáter pre veriacich. Každý večer o 18-tej hodine je modlitba sv. ruženca. O 18.42 hod zaznie zvonkohra, všetko stíchne asi na 5 minút. V túto dobu majú vizionári svoje zjavenia. Niektorí denne, iní len 2x do týždňa. O 19-tej hodine je sv. omša. začiatok a koniec liturgie je v srbochorvátčine. Čítanie sv. Evanielia je zaujímavé v tom, že koncelebranti ho čítajú vo svojom jazyku. Raz som napočítal až jedenásť čítajúcich kňazov a 26 koncelebrantov. Modlitbu Otče náš... každý recitoval vo svojom jazyku, kňazi latinsky.

Jedenkrát bola sv.omša spievaná a nad hlavami veriacich sa niesol unisono chorál Páter Noster... bol to úžasný zážitok. Každý deň po sv. omší bola adorácia.

Každý deň sa spovedalo, či pod holým nebom alebo aj v kójach. Kňaz mal pri sebe tabuľku s nápisom reči, v ktorej spovedal... Amfiteáter - mal kapacitu viac ako 2000 duší - bol vždy plný, prakticky každý bol na prijímaní. Dopočul som sa, že vlani bolo podaných viac ako 1, milión hostií.

Cesta do Medugorja bola viac ako len výlet do pamätných a historických miest spätých s kresťanstvom. Bol to ohromný a hlboký duchovný zážitok, ktorý sa hocikedy nezažije. Napriek tomu, že od neho ubehli mesiace, stále sa k nemu vraciam, stále mi má čo povedať.

Povedané a prečítané je len zlomkom toho, čo sa na takejto ceste dá vnútorne prežiť. Som rád, že sa môžem na stránkach Nádeje s Vami o tieto zážitky podeliť. Som presvedčený, že viacero z Vás by chcelo takúto cestu zažiť. Pri správnom rozložení síl by to mohol zvládnuť každý s postihom do Kurtzke 5,0 . Finančne nás to „vyšlo“ na 150 Eur každého, dali sa dokúpiť 4 obedy po 6 Eur. Ak by výkonný výbor zväzu uvažoval o tom, že cesta do Medugorja by bola rekondíciou, mohli by kluby alebo aj zväz pomôcť núdznym a prispieť....

MUDr. Branislav Brežný

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.