Vždy som mala nesmierne rada prírodu, túlanie sa po lese, turistiku.. no žiaľ moja agresívna G-35 sa rozhodla, že ma nečakane rýchlo usadí do invalidného vozíka a potom už bude mať nado mnou absolútnu moc... no figu borovú...

Asi pred 2 rokmi som čítala o sprístupnení turistických trás vhodných na bezbariérovú turistiku, vŕtalo mi to v hlave, presondovala som to na internete a čakala na vhodnú príležitosť. A tá prišla! Pre zmenu sme sa s manželom po prvý raz rozhodli ísť na rekondičný pobyt do RELAX hotela Avena do Liptovského Jána. Pre ostatných členov klubu to bola už siedma rekondícia na tomto prekrásnom mieste Slovenska, vedúcou ktorej bola Majka Kovačiková.

Hneď na úvod konštatujem, že rekondícia to bola skvelá, partia výborná, veľa sme sa nasmiali, zahrali, zabavili, navzájom viacej spoznali, skrátka zrelaxovali sme telo i dušu. Mali sme výborné športové popoludnie, turnaj v hre boccia, hral sa ping-pong, biliard, šach.

Úplne super bola veľká drevená šachovnica s asi 50 cm vysokými figúrkami, pri nej hojdacie lavice, altánok, ohnisko, ktoré sme využili na chutnú opekačku. Výbornú domácu slaninku a klobásky vlastnej výroby priniesol Stanko Krajčovič. No a priam „megabonus“ bolo prekrásne okolie, nádherná príroda, výhľad na vrch Poludnica a o atraktívnych možnostiach podnikať výlety do okolia ani nehovoriac! Ale napriek tomu, že ubytovanie v Avene je pekné, stravovanie chutné aj pestré, personál ochotný a ústretový, veľa možností relaxácie aj cena bola prijateľná. Musím priznať, že pre vozičkárov je to hotel maximálne nevhodný. Aj keď vstup je bezbariérový, je tam výťah, na schodisku do jedálne a na procedúry je zdvižná plošina, no skutočne bezbariérová izba je tam iba jedna! Bývala som v nej ja s manželom a ďalší 4 vozičkári to ešte zvládali v apartmánoch.

Rada by som sa však vrátila k bezbariérovej turistike. V stredu, keď mala väčšina v pláne cestu za nákupmi do Poľska (ja som tam nechodila, ani keď som bola zdravá, tak čo by som tam robila teraz na vozíčku ;o)

Bezbariérová  turistika  alebo ako trnavčané krásy Slovenska z invalidných vozíka obdivovaliRozhodovali sme sa s Ľubkom, ktorú z ponúkaných trás vyskúšame a kam sa vyberieme na výlet. „Vyhrala“ 4,5 km trasa s asfaltovým povrchom po modrej značke na Popradské pleso. Naložili sme sa do auta, manžel s odhodlaním, ja plná očakávania. Namierili sme si to na Štrbské pleso (už samotná cesta autom ponúkla mimoriadne vizuálne zážitky), odtiaľ na začiatok trasy = zastávku TEŽ Popradské pleso, kde sme zaparkovali auto a vozíkom sa po krásne vyasfaltovanej ceste vybrali na turistiku. Zo začiatku všetko vyzeralo nádejne, ale keď sme zdolali prvý strmý kopec a za ním bol ďalší a ďalší ešte väčší a bolo treba oddychovať, trochu som zneistela (úprimne, mne sa na vozíku viezlo v pohode, ale o Ľuba som sa začínala obávať ;o). Po zdolaní asi 1/3 trasy som ho presvedčila, aby ma na takej čistinke „odparkoval“ a na Popradské pleso vyšliapal sám. Ja som sa kochala nádhernou tatranskou prírodou (po zamračených a daždivých dňoch bolo nádherne slnečno), meditovala, pozorovala ľudí, ktorých okolo mňa prešlo neúrekom. Krásne zábery by som bola aj nafotila, aj foťák som zobrala, len baterku som zabudla dobiť, takže mi to bolo aj dosť ľúto, ale čo už...

Po poldruha hodinke som sa Ľubka dočkala, vrátili sme sa k autu, odviezli na Štrbské pleso, okolo ktorého sme sa ešte prešli na vozíku, cestička už síce nebola taká rovná a vyasfaltovaná, ale dalo sa. Do Liptovského Jána sme sa vrátili spokojní, plní dojmov a zážitkov.

Na piatok sme ďalší výlet plánovali už viacerí. Vybrali sme 3km asfaltovú lesnú cestu Roháčska dolina po červenej značke, so začiatkom na Zverovke. Cieľom bola bývalá Ťatliaková chata. Zaujímavosťou malo byť Múzeum oravskej dediny prístupné pre vozičkárov zadarmo + bezbariérové WC. Ako sa blížil deň výletu, záujemcov o bezbariérovú turistiku ubúdalo, takže v piatok sme nakoniec na cestu vyrazili iba Kuracinoví a Opálkoví. Bol to úžasný zážitok a skvele prežitý spoločný slnečný deň! Na Zverovku sme sa odviezli autami a potom ďalej po vlastných a ja na vozíku. Pred nami sa ukázala vyasfaltovaná lesná cesta lemovaná vysokými ihličnanmi, niekoľko drevených „odpočívadiel“, dokonca drevenica s bufetom a občerstvením. Lenže cestička nám začala pomaly, ale iste stúpať do kopca, Rastík aj pomáhal tlačiť môj vozík, no jeho Zuzka síce podopieraná turistickými palicami za nami zaostávala.

Nakoniec sme sa my dve, rozhodli zostať pri najbližšom odpočívadle a naši manželia aj so Zuzkou mladšou sa vybrali do cieľa cesty – na bývalú Ťatliakovú chatu. Nám dvom čas na slniečku a v družnej debate ubiehal ako voda. Po návrate našich troch turistov sme sa spoločne vybrali naspäť k autám a odviezli sme sa k Múzeu oravskej dediny dúfajúc, že je tam bezbariérový prístup aj WC pre vozičkárov tak, ako to sľubujú na internete.

Nuž, čo myslíte, aká bola realita? Po dedinke prejsť na vozíku nebola šanca, wécko malo síce dvoje dvere dostatočne široké, no o bezbariérovom prístupe a madlách som si mohla nechať snívať, tak som si dala radšej pivo ;o)

Napriek všetkým týmto peripetiám to boli pekné túry, kopec nových zážitkov, prekrásna prírodná scenéria... skrátka zážitky, po ktorých zostáva pokoj v duši, radosť v srdci a úsmev na perách. Musím priznať, že moje predstavy o bezbariérovej turistike boli trošku odvážne a trošku naivné... jedno je však isté, Slovensko je nádherná krajina, aj keď na ňu pozeráte z invalidného vozíka ;o)

Beáta Kuracinová, turistka na vozíku

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.