Pozriete sa von z okna a vidíte nádherný deň. Vtáčiky sa naháňajú medzi listami, ktoré rozhojdáva mierny vetrík. Nad hlavou je modrá obloha a slniečko svieti tak akurát, aby nám nebola von zima ani teplo a tak sa rozhodnete ísť sa nadýchať čerstvého vzduchu a vypadnúť od televízora. A už sa pomaly „ šuchtáte“ po chodníku a vychutnávate si tú krásu okolo seba. Keď chcete zdvihnúť hlavu musíte zastať, alebo si sadnúť na lavičku, lebo pri tej našej SM-ke je nutné pozorne sa dívať pod nohy, kde stúpame. A už som pri priechode cez cestu.

Poznáte istotne ten pocit, keď stojíte na okraji chodníka. V jednej ruke francúzska barla, v druhej ruke francúzska barla a chytáte sa prejsť na druhú stranu cesty.

Vyšlete povel nohám pravá, ľavá, no nič sa nedeje. Ešte raz pravá, ľavá a nohy opäť nič. Ani sa len nepohnú. Tretí pokus a noha vystrelí ako keby ste chceli urobiť slávnostný výkop futbalového zápasu. Dáte sa do pohybu zaujímavým neidentifikovateľným štýlom. Na tvárach niektorých okolostojacich sa zračí údiv, iné tváre skrývajú úsmev a tí tretí sa vám uhýbajú, aby ste ich náhodou nezmietli z cesty. Podarilo sa to, sláva, prešli ste na druhú stranu bez pádu. No nie vždy sa to podarí.

Na príčine je náš mozog a v ňom nervové spojenia, ktoré skratujú, lebo niektoré sú také ako keď myšky obhryzú elektrické káble. I ja som sa pozrel viackrát zblízka „ ako rastie tráva“, ale spomeniem tri také, ktoré sa skončili šťastlivo t.j. bez úrazu a s odstupom času aj s úsmevom na tvári.

Ešte v minulom storočí za čias socializmu sme boli celá rodina na odborárskej rekreácii na Máchovom jazere v Čechách. Krásne čarovné miesto a naša chatka bola v tieni mohutných borovíc. Vtedy som ešte netušil, že keď občas zakopnem alebo dostanem závrat, to sa pomaly vkráda do môjho tela SM – ka. Stravovať sme sa chodili do veľkej samoobslužnej jedálne neďaleko od našej chatky. To si ešte pamätám, že varili výborne. Niesol som na podnose štyri polievky a manželka štyri hlavné jedlá. Ale stala sa chybička. Mierny závrat a noha si našla na dlažbe rozliatu mastnú polievku a show sa mohla začať. Nohy išli nad hlavu a s nimi aj podnos s polievkami. Obrovský rachot rozbíjajúcich sa misiek s polievkou a poskakujúci hliníkový podnos utíšil celú jedáleň. Nastalo hrobové ticho a všetky tváre sa otočili tým smerom odkiaľ prichádzal rachot. Keď som sa na zemi zorientoval zistil som, že nejako nevidím. To mi polievka zalepila okuliare a rezance viseli na ráme okuliarov. Našťastie sa mi nič nestalo, ale pohľad na mňa s polievkou a rezancami na hlave bol vraj nezabudnuteľný.

O pár rokov neskoršie Francúzsko mesto La Rochelle, historické mesto na brehu oceánu, niekdajšie sídlo kráľovských mušketierov. Ešte som nepoužíval žiadne palice ako pomôcku, ale zato častejšie som zakopával. Hlavne ma nepočúvala pravá noha. Teplé leto, v uliciach sa vzduch skoro nepohol a únava sa zvyšovala. Vykračoval som si po dláždenom chodníku. V ruke kamera, hlava hore a obdivoval som okolitú architektúru. Aj bolo čo obdivovať, nádherné pamiatky, pevnosť, oceán . Nadarmo sa nehovorí, že náhoda je „blbec“. Pri chodníku zastalo auto a pani v aute na mieste spolujazdca rázne otvorila dvere. Ja som v tom momente stúpil na kývajúcu sa dlaždicu a už to išlo. Márne som sa pokúšal udržať rovnováhu, ale hlavne som rukou nad hlavou „ ratoval“ kameru. Nepodarilo sa. Skončil som na zemi. Pani, ktorá tak rázne otvorila dvere na aute z hrôzou na mňa hľadela s myšlienkou v hlave, že ma to ona zrazila tými dverami na zem. Nejako sme si to rukami nohami vysvetlili, že to nebola ona ale na chybe boli moje nohy. Aj keď som jej nerozumel, bolo vidno na jej tvári, že jej odľahlo, že pôvodcom môjho pádu nebola ona. Kamera to prežila a lakeť sa zahojil.

Prešlo pár rôčkov a pribudla do mojej výbavy francúzska barla, pre istotu. Dovolenka v Tunisku – Tabarka. Jedného dňa, keď sme už mali dosť slnka išli sme si pozrieť do starého mesta tržnicu.

Trnavskí SM – kári to tam určite poznajú. Ako na všetkých tržniciach aj tu bolo všade plno ľudí. Rozhodol som sa z bližšia pozrieť veľký stojan s vyloženou keramikou. Určite tušíte ako to pokračovalo. Nepredpokladal som, že až tak zblízka si pozriem tú keramiku.

Tesne pred stojanom som zakopol a jedna barla ani manželkina ruka nestačila na vyrovnanie môjho nezadržateľného pohybu vpred.

Našťastie som sa nevrhol priamo na ten stojan a pristál som tesne veľa neho. Predavačovi div nevypadli oči z jamiek keď ma videl. Nebol čas modlitby , nie som ani moslim a aj tak som nebol otočený k Mekke, ani som sa mu nesnažil vzdať úctu vrhnutím sa mu k nohám. Trošku vo mne hrklo a tak veru mali čo robiť dvaja chlapi, aby ma postavili na nohy, ale podarilo sa im to. Všetko dopadlo šťastlivo, ale neviem –neviem ako by to pokračovalo keby som bol ten stojan s keramikou zvalil.

Pýtate sa , kde sú tie spomínané vzlety v nadpise? No predsa tie vzlety nasledujú po každom našom páde. Padnúť môžeme, ale vstať musíme. Táto naša choroba, tak ako prináša bolesť, únavu a veľa iných nepríjemných stavov, tak niekedy prinesie aj úsmevné situácie. Musíme sa snažiť vyrovnať so skutočnosťou, pozrieť sa na život odľahčene a užívať si to čo ešte môžeme a nie sa umárať nad tým čo už nemôžeme. A čo mi SM – ka zobrala? Len dva slová – veľmi veľa. Ale na druhej strane som spoznal aj sám seba ako aj veľa báječných a krásnych ľudí, nie tak fyzicky, ale svojím srdcom.

Tak milí priatelia, želám vám čo najmenej pádov a ak sa aj nejaký ten pád pripletie pod vaše nohy, nech dopadne šťastlivo bez zranenia. Časom si na ne spomeniete s úsmevom na tvári tak ako ja na tieto moje pády.

Pokoj a dobro vám želá Vojto z Revúcej.

Podľa B.A. Howarda ľudské telo obsahuje:

  1. toľko vody, že by zaplnila 40 litrový sud
  2. toľko tuku, že by sa z neho vyrobilo 7 kusov mydla
  3. toľko uhlíka, že by sa z neho vyrobilo 9000 tuhových náplní do ceruziek
  4. toľko fosforu, že by vystačil na 2200 hlavičiek zápaliek
  5. toľko železa, že by sa z neho vyrobil 1 stredne veľký klinec
  6. toľko vápna, že by vystačilo na vybielenie jedného kurníka pre sliepky
  7. mikroskopické množstvo stopových prvkov, ako je napr. kobalt, jód, zinok, meď, molybdén, titán, berýlium atď.

Vedeli ste že: človek má 15 miliárd mozgových buniek, ktoré sa skladajú z 70% z vody?

Vedeli ste že: látky, ktoré sa dostanú do krvného obehu, prenikajú do každej časti tela - okrem mozgu a miechy. Zložitý a dômyselný systém zabezpečuje, aby sa do mozgu dostali len tie látky ktoré mozog potrebuje ako napríklad kyslík, oxid uhličitý alebo glukóza a ostatným zabráni preniknúť do mozgu.

Vedeli ste že: srdce sa rozťahuje a sťahuje asi 100 000 za deň a asi 40 miliónov krát za rok?

Vedeli ste že: na svete zomiera viac ľudí na následky obezity ako na následky hladu???

Vieme, že rastliny v domácnosti môžu byť užitočné filtrovaním vzduchu. Nájde sa však aj jedna, ktorá je v našich rodinách bohato zastúpená a to difenbachia na ktorú si treba dať pozor. Ak sa jej list dostane do úst, môže spôsobiť opuchy.

Vedeli ste že: novorodenci obyčajne plačú bez sĺz. Hoci ich oči sú dostatočne zvlhčované, slzy sa im začnú tvoriť až niekoľko týždňov po narodení, keď sa im plne vyvinú slzné kanáliky.

Máme tri druhy sĺz:

  1. Bazálne slzy. Slzné žľazy neustále produkujú priehľadnú tekutinu, ktorá chráni a zvlhčuje naše oči. Táto tekutina zlepšuje aj naše videnie. Keď žmurkneme, rovnomerne pokryje oči.
  2. Reflexné slzy. Tieto slzy nám zalejú oči, keď sa do nich dostane nejaká čiastočka alebo cudzorodá látka, ktorá ich podráždi. Podnetom na reflexné slzy môže byť aj zívanie či smiech.
  3. Emocionálne slzy. Tieto slzy sú reakciou na silné emócie a sú špecifické pre ľudí. Obsahujú o 24 percent viac bielkovín ako reflexné slzy.

Vedeli ste že: človek denne pri dýchaní vymení so svojím prostredím okolo 10 000 až 70 000 litrov vzduchu. Azbestová hrozba. Ako súčasť stavebných materiálov v druhej polovici minulého storočia sa používal azbest, vtedy považovaný za bezpečný. Veda ale dokázala mimoriadnu nebezpečnosť azbestu. Ukladanie azbestu v organizme postupne vyvoláva vznik nádorov a autoimunitných reakcií, následky môžu byť ďalekosiahle. Stálou hrozbou sú aj ešte teraz hojné eternitové strechy!!!

Bádatelia z Ústavu pre medicínu založenú na dôkazoch v nemeckom Kolíne nad Rýnom hodnotili 175 brožúr obsahujúcich informácie o 520 liekoch a zistili, že 94% informácií nebolo zdokumentovaných. Iba 6% informácií bolo podložených literatúrou a údajmi, ktoré sa dajú overiť!!! Opäť sa vynára otázka: Komu má pacient veriť???

Princíp predbežnej opatrnosti

Všade tam, kde nie sme si istí, akému riziku sa vystavujeme, mali by sme uplatňovať princíp predbežnej opatrnosti. Tento princíp je založený na tom, že vždy, keď existuje riziko možného nebezpečenstva, a to aj v prípade, že riziko nie je stopercentne overené, treba konať tak, akoby to nebezpečenstvo bolo reálne. Ak nevidíme do zákruty, nepredbiehame, pretože v protismere by mohlo ísť auto. Ak nevieme, či ide, alebo nejde, správame sa tak, ako keby išlo. Ak nájdeme v lese lákavo vyzerajúce bobule, ktoré nepoznáme, nebudeme ich jesť, pretože by mohli byť jedovaté. Nevieme, či sú, alebo nie sú jedovaté, správame sa tak, ako by jedovaté boli.

prof. RNDr. Anna Strunecká, DrSc

Zdroj: internet

Život plný radosti, lásky a zdravia Vám všetkým želá Vojto z Revúcej.

Hoci nie sme klubom pod Slovenským zväzom sclerosis multiplex, nikdy sme sa nevyčleňovali od slovenských SM-károv. Nie je to v našej krvi a vôbec nás nebaví trieštiť sa, veď o tom sme už mnoho krát dali na vedomie. Sme partiou ľudí, ktorí môžu mať na niektoré veci odlišný názor, ale veď o tom je ľudské bytie, veď sme každý jeden originálnou individualitou. Mali by sme akceptovať každého názor, aj keď nemusí byť zhodný s tým mojim. Záleží od inteligencie jedinca a samozrejme i kolektívu, ako sa k rozporu postavia, dôležité je však na konci sa stretnúť, podebatovať a nemíňať zbytočne energiu, ktorá nám aj tak veľmi chýba, na osobné spory a prieky. Drobným príkladom toho bola aj naša akcia „Krok s SM“, Klubu Sclerosis multiplex Nitra. Neviem či už tak rýchlo starnem, ale zase prebehol rok a my sme v akcii Krok s SM znovu. A bol vám to taký prenádherný KROK a prialo nám i samo nebo, lebo pred akciou a po akcii, to bolo dosť divoké počasie.

My sme mohli kráčať za slnečných lúčov a keď sme mali ísť von na aktívnejšiu časť dňa, tak nám prach zmylo a vyfúkalo, no bol tak zdravý vzduch, že ani fajčiarom sa ho nechcelo kaziť.

Niektorí nemohli prísť, ale spolupatričnosť a slušnosť z ich strany ich primäla k ohláseniu sa a pozdraveniu - pozdrav od Malačaniek; pozdrav od Hely Slávikovej, ktorá poslala na akciu sladkosti; pozdrav od prednostu Neurologickej kliniky; pozdrav od sestričiek SM centra - prídu neskôr boli na seminári v Tatrách, vybavili peniažky na našu akciu a tak ako v minulosti aj tento krát prišli rovno so seminára na našu akciu ( vysoko si to ceníme, lebo bolo cítiť, že sa medzi nami dobre cítia a že sú „naše“); pozdrav od pani riaditeľky KOS Nitra; pozdrav od pani Fülleovej, ktorá sa vrátila po 3 týždňoch; Anka Pappová poslala mail; Milan Andrejko pozdravuje; Anka Gerbelová - nejde ani do Dudiniec, tak sa jej rapídne zhoršil zdravotný stav; Lacinko ? príde, nepríde, sám nevie a tak aspoň pozdravuje ( nakoniec a skoro na koniec prišiel); Alenka je po operácii - držme jej palce, (predseda ju tak namotal, že sa rozhodla a prišla medzi nás, chýbali sme jej); Mojmír a Majka všetkých pozdravujú; pán primár Neurologického oddelenie v Martine poslal pozdrav so seminára; firma Novartis - boli u nás pred dvoma mesiacmi; firma TEVA PHARM - podporila finančne našu akciu; Titus priniesol pozdrav od Evky, ktorej sa dosť značne pohoršilo, a poslala ešte aj peknú SMS-ku; SMS poslal i pán Hrubý; sladučký jogurtovo tvarohový pozdrav nám poslal Ing. Jozef Čavojský (Lydkin zaťko).

„Krok s SM“, Klubu Sclerosis multiplexČas pre nás si našiel aj pán František Szalay z firmy ARES s.r.o. a svoju tému „Prekonajme spolu bariéry“, premietol do konkrétnych podôb a záujemcov osobne a veľmi fundovane oboznámil s možnosťami jednak technickými, ale i radami pre získanie finančných prostriedkov od obvodných úradov. Nenásilnou formou prejavu, príjemným a až priateľským vystupovaním, si získal naše sympatie.

Predseda informoval (aspoň čiastočne) o seminári, ktorý organizovala Neurologická klinika FN Nitra na tému Sclerosis multiplex. Bolo na nej aj pár členov nášho klubu, ale sála bola natrieskaná a predseda sa divil, koľko SM-károv je v našom okolí a koľkí sa stretnutiu s kolektívom vyhýbajú. Všetkých pozval na našu akciu, dúfajúc, že sa aspoň jedna dušička ukáže, no žiaľ, radšej sú zavretí doma a plačú, ako im je zle a svoju aktivitu upriamujú maximálne na návštevy SM-centra a na príjem liečenia.

Oboznámili sme sa so stavom „definitizácie“ (to je slovíčko, páni, asi ani ja mu celkom nerozumiem), rekondície v Dudinciach, nakoľko už bol odoslaný zoznam účastníkov s rozpisom po izbách a očakávame v týchto dňoch už aj faktúru. Doladili sme niektoré drobnosti a predseda požiadal prítomných o splnomocnenie, aby aktívnych členov klubu, ktorí sa podieľali na úspešnom priebehu akcie Krok s SM, ktoré mu bolo bez pripomienok schválené. Vybratí jedinci, budú mať znížený účastnícky poplatok za rekondíciDano, Lenka & comp. Pripravili tradičné spájanie reťaze, ktorá je nepísaným symbolom nášho klubu (veď aj náš znak je taká reťaz písmen) a i tento rok sa nám podarilo prekonať rekord, keď reťaz bola dlhá 51,8 metra, čím bol ďaleko presiahnutý rekord z minulého roka. A s takouto reťazou sme spravili symbolický KROK, čím sme potvrdili, že naše myslenie nie je iba o oddychovaní, ale aspoň akej takej aktivite.

To sa malo potvrdiť v ďalšej súťaži a to strieľaní pokutových kopov na bránku. Lukino, Romanko sa riadne nabehali, lebo tie naše strely lietali „všelilenbárskde“ no nie do bránky. Našli sa aj jedinci, ktorí ho tam pekne „zavesili“, no bolo ich pomenej.

Takto vyšantení sme sa pobrali na Kráľovskú hostinu, ktorú nám pripravili naše dievky, Lydka s rezničkami, ktoré sa rozplývali na jazyku, Klárika šalátikmi tak zdravými, až to prekypovalo, Dodko s Ivetkou mäkulinkými chlebíčkami dvoch farieb, Majka pestrým výberom zákuskov (vždy sú fantastické a mne „krváca“ srdce a nik mi nepodá aspoň kúsok vaty), Božkinej Božky kabáčiky, Ankine keksíky a čo ja viem čo ešte, veď sa od dobrôt prehýbali stoly. Na pitie sme ešte nemali taký pestrý výber a hlavne dostatok čo do množstva. Ale veď sme si to zaslúžili. Prekrásnym momentom celej akcie bolo zapojenie sa veľkého počtu účastníkov do obsluhovania a roznášky. Paľko mal osobný dohľad nad dopĺňaním zásob na stoloch, no skrátka niečo nádherné, boli sme jedna obrovská rodina. Obdivoval nás aj nestranný účastník akcie, pán Salay, ktorý pôvodne chcel byť iba chvíľu, no nakoniec ho atmosféra podujatia zlákala a zotrval s nami aj pri ostatných aktivitách, lebo spomínal, že takúto atmosféru je vzácne zažiť.

Popri tom sme prebrali mailovú poštu, prípravu akcií SZSM ku svetovému dňu SM ako i pripravované semináre po celom Slovensku.

Záverom si predseda ešte vynútil chvíľu pozornosti a všetkým aktívnym účastníkom akcie, zo srdca poďakoval, nie len za materiálnu podporu akcie, ale osobný vklad, ktorý je neoceniteľný, najmä ak bol taký spontánny ako na tejto akcii. Poprial všetkým zdarný návrat do domovov a „odkvacol“ aj on od únavy. Predsa len, ešte na úplný záver, musel využiť právo, no i povinnosť predsedu a rozohnať ten rákoš, ktorý by drkotal aj do polnoci. (asi nám bolo spoločne tak fantasticky, že nám bolo ľúto sa aj rozísť, ale veď sa o mesiac stretneme v Dudinciach).

Tony Suchan, predseda klubu

Hoci sa v dnešnej "PC-dobe" hovorí, že VŠETKO JE NA WEBE! (nazrieť môžete aj VY na www.klubsmtrnava.webnode.sk), osobne si myslím, že je dobré podeliť sa o to, ako a čím žijeme v našich kluboch, aj v časopise NÁDEJ!

Tak sa teda aj ja posnažím napísať čo-to o dianí v našom trnavskom klube.

Prvé tohtoročné stretnutie členov bolo na úvod poznačené smútkom za našim skvelým kamarátom Karolom Ďuračkom, ktorý nás nečakane opustil krátko pred Vianocami 2013.

No keďže je to na svete "zariadené" tak, že napriek všetkému, "život ide ďalej" , pustili sme sa do plánovania spoločných klubových akcií pre rok 2014.

Takou dôležitou bola Výročná členská schôdza 5. marca 2014, na ktorú prijala naše pozvanie aj prezidentka SZSM Jarka Fajnorová, čo sme patrične ocenili hlavne v situáciách, keď bolo treba pohotovo argumentovať a múdro vysvetľovať niektorým našim členom, že v trnavskom klube nestačí! iba zaplatiť členské, potom prísť po 2 rokoch a doslova si "vynucovať" rovnaké "výhody" (účasť na RP), ako ľudia, ktorí pravidelne chodia na klubové stretnutia a aktívne sa podieľajú na príprave a organizovaní akcií klubu.

NECHCEM sa sťažovať, ale treba hovoriť aj o menej pozitívnych veciach, sú esemkári (teraz vlastne už bývalí členovia klubu!), čo si potrebovali (skôr ako prestanú chodiť do klubu) ešte "kopnúť" do vedenia klubu (náš Výkonný výbor má 7 členov + 1 člen RK s hlasom poradným, naozaj sa veľmi snažia a dá sa na nich spoľahnúť!) či už osobne, telefonicky, alebo "sa nechali počuť", ako je to v klube teraz všetko čoraz horšie vzťahy, schválené vnútorné smernice pre účasť na RP, zháňanie 2% z daní lebo pravda, kedysi bolo všetko "zadarmo!" a bez akejkoľvek námahy, či vlastného pričinenia (hoci zjednodušene povedané, aj podľa terajších kritérií stačí prísť 6x do roka vypiť si s nami v klube kávu a člen má nárok na RP!) nuž a potom nech sa nikto nečuduje, že toto dosť oberá človeka o energiu, chuť a nadšenie pre prácu v klube.

Ale potom sú tu zase ľudkovia rovnako "postihnutí" nielen dg. G-35, ale (napriek vlastným

ťažkostiam) aj ochotou čosi urobiť, vybaviť, zabezpečiť, obetovať, venovať, aby to u nás v klube "žilo", aby bola pohoda a hlavne radosť z toho, čo robíme, prečo sa stretávame, že sa navzájom máme, no a hneď je na tom svete krajšie ;o)))

Nedávno som si tak prezerala fotky z rôznych klubových akcií a zistila som, že či už je kvôli klubu treba pracovať, zabávať sa, či smútiť. Stále sú to tí istí ľudia, na ktorích sa dá 100% spoľahnúť, za čo im aj touto cestou MOC MOC ĎAKUJEM!

12. mája prišla nečakane ďalšia smutná správa, že nás je o jedného, resp. o jednu esemkárku menej na svete, že naša členka na vozíčku - Ruženka Rozália Kotasová - zomrela vo veku 56 rokov. Očiam sa stala neviditeľnou, ale v srdciach zostane navždy.

No idem radšej teraz písať už o konkrétnych klubových aktivitách.

ako si Takým celkom fajn "počinom" sú Tvorivé kluby (vždy 3. utorok v mesiaci), a ten najvydarenejší býva pred veľkonočnými sviatkami, kedy – hlavne Majka Klukayová – veľmi zručne aranžuje venčeky na dvere a rôzne iné dekorácie, a už tradične – Ferko Kráľovič – pletie šibáky (korbáče) z vlastnoručne nastrihaného prútia, aby nás = dievčence esemkárske = bolo čím vyšibať (vraj aby sme nekrívali ;o)

Veľmi by som chcela POĎAKOVAŤ a oceniť aj májový TK, kedy sme síce netvorili, ale pripravovali veci na zbierku a Deň slnečníc – napichovali špendlíkmi ohromné množstvo slnečničiek, rozdeľovali materiál na jednotlivé stanovištia, balili a označovali pokladničky, chystali všetko potrebné pre študentov, ktorí nám so zbierkou pomáhali.

Ešte pred World MS day, v utorok 27. mája – tento raz u nás v Trnave na Radnici - zorganizoval SZSM, v spolupráci s mestom Trnava a SM Centrom Trnava, ďalší plánovaný

Edukačný seminár "O diagnóze sclerosis multiplex".

Myslím si, že aj napriek veľmi dobrej propagácii, naši členovia dostatočne nevyužili možnosť "neformálne" sa stretnúť s lekármi z SM Centra FN v Trnave, hoci všeobecne vzaté účasť na akcii bola nakoniec primeraná.

ako si Seminár otvorila prezidentka SZSM, prihovoril sa zástupca Mestského úradu v Trnave, následne prítomných privítala a celý seminár uvoľnene moderovala – nám esemkárom už veľmi dobre známa – MUDr. Hančinová z SM Centra ružinovskej nemocnice v Bratislave.

Naše mladé lekárky – s ktorými sa mnohí z nás pravidelne stretávame pri kontrolách v SM Centre v TT – pod odborným vedením primára Neurologického odd. MUDr. Krasteva, si pripravili prednášky spojene s prezentáciami o dg. G-35 a témami s ňou súvisiacimi, ktoré boli jasné, stručné, výstižné. Lekárky následne vystriedala "naša" skvelá esemkárska sestrička Milka Kunovská – staničná sestra z neurologického odd. FN v Trnave a zároveň dlhoročná (akčná a obetavá) členka nášho klubu. Hovorila hlavne o vzťahu sestier v SM Centre a samotných pacientov s dg. sclerosis multiplex, o tom, ako nás učia aplikovať si novú liečbu a aj oni sa snažia uľahčiť nám život s esemkou. Milka spomenula, aké pozitívne sú pre pacientov kluby SM, hovorila konkrétne o 21-ročnej veľmi vydarenej existenci Klubu SM TRNAVA, o vzájomnom spoznaní sa, zdieľaní, pomoci. Skrátka – aj z jej pohľadu – o dôležitej úlohe, ktorú tieto kluby v živote chorých ľudí zohrávajú. Tým vhodne "premostila" a uviedla predsedu nášho klubu Bc. Miloša Žambokréthyho, ktorý povedal pár slov o živote v klube a o konkrétnych vydarených akciách.

Medzi jednotlivými prednáškami a na záver seminára prebiehala diskusia k témam. Lekári odpovedali na otázky prítomných, všetko v pohodovej neformálnej atmosfére.

Potom už nasledovalo malé občerstvenie, osobné pozdravenie sa s lekármi a voľná debata. Ešte za seba musím spomenúť jednu vec – čo sa propagácie edukačných seminárov v roku 2014 týka - úplne ma "dostala" mapka Slovenska na web-stránke SZSM, s vyznačením dátumu a miesta konania seminárov počas celého roka – skvelý nápad!

ako si Na ďalší deň už bola posledná májová streda, teda pre nás esemkárov Svetový deň pacientov s dg. sclerosis multiplex - World MS dayDEŇ SLNEČNÍC

Bola som prekvapená, keď si na VČS členovia odhlasovali, že budeme robiť zbierku, pretože vlani niektorí povedali, že "nikdy viac" a všeobecne sme viacerí akosi nemali s toho dobrý pocit. Na rozdiel od roku 2013, kedy sme mali celodennú zbierku bez kultúrneho programu, tento rok sme sa "vrátili" k tradičnému priebehu Dňa slnečníc = dopoludnia zbierka, o 14-tej hodine kultúrny program a potom posedenie a malé občerstvenie v klube.

Na zbierku sme mali vybavené 3 stanovištia – pred Radnicou, na Trojičnom námestí, pred Kauflandom, kde sme mali informačné stlíky a našich členov. Po meste chodili, slnečnice rozdávali a so zbierkou nám pomáhali študenti zo Súkromnej strednej odbornej školy Gos – Sk v Trnave. A ešte nesmiem zabudnúť na našu Lydku, ktorá vždy robí zbierku na Strednej odbornej škole obchodu a služieb, kde učí. Našim zámerom bolo "ozdobiť" čo najviac ľudí slnečnicami a poprosiť ich, aby takto prejavili spolupatričnsť zdravých ľudí s chorými. V Trnave na zbierke s nami zostala aj prezidentka SZSM Jarka Fajnorová, no keby len zostala?! Ona všetku tú svoju energiu, akčnosť a nadšenie vložila do svojej pomoci pri našej zbierke, z čoho som sa ja tešila najviac. O 14-tej hodine sme sa zo všetkých stanovíšť presunuli na Trojičné námestie, kde sa vďaka veľkej pomoci pani Márie Peciarovej z MÚ v Trnave (zabezpečila nám propagáciu, ozvučenie, lavičky na námestí), začal skvelý kultúrny program. Účinkujúcich zabezpečil a celé popoludnunie s novoobjaveným talentom moderoval náš predseda Miloš (sánka dolu, šéfe ;o)))

ako si Na úvod, za doprovodu harmoniky, s ľudovými piesňami vystúpil spevácky súbor JESIENKA z Trnavy, s ktorým nás skontaktovala Boženka Barabásová. Nasledovala báseň, písaná akoby pre nás, ktorú predniesla naša členka Majka Klukayová. Vystriedala ju Dominika Mirgová so svojimi dievčatami – 24 mladých tanečníc zaplnilo námestie a prekvapovalo svojou tanečnou choreografiou. Pár výstižných slov prítomným povedala aj prezidentka SZSM. Bystrík Červený začal svoje vystúpenie neplánovaným, no už tradične zaspievaným duetom s Dominikou. Záver programu patril spevákovi Miňovi zo skupiny FLUENZ, ktorý s gitarou zahral a zaspieval niekoľko piesní zo svojho repertoáru. Nasledovalo ešte záverečné poďakovanie od nášho predsedu a bolo treba sa presunúť do klubu, kde na nás čakalo občerstvenie (ktoré úplne komplet pre nás zabezpečila Milka Kunovská!) a tiež bolo treba komisionálne prerátať peniažky zo zbierky. Do klubu sme prišli riadne unavení, ALE! tento raz vysmiaty, s dobrým pocitom, že sme spolu zmysluplne prežili krásny slnečný deň esemkárov. S chuťou sme sa pustili do jedenia chlebíčkov, zákuskov a neskôr - s ešte väčšou chuťou - do otvárania pokladničiek a počítania euríčiek ;o)). Po zrátaní, spočítaní, prerátaní sme tipovali výslednú sumu, ale tá vysoko predčila naše očakávania a výsledky z minulých rokov. "Čistý výnos z verejnej zbierky 2014 je 1.649,60 eur" vyhlásil predseda a v klube. Zavládlo príjemné prekvapenie, radosť aj akési potvrdenie toho, že naše celodenné snaženie nebolo márne!

Zostávalo ešte všetko upratať, pozametať klub a rozlúčiť sa. Všetci sme odchádzali s úsmevom na tvári a dobrým pocitom na duši do svojich domovov, k svojim najbližším (väčšina z nich nám však bola aj tak po celý deň nápomocná a všetko robila a prežívala s nami. Ako dobre, že ich máme!!! Lebo práve VĎAKA našim manželom/kám, asistentom, partnerom, doprovodom môžeme byť aj my s barlou, či na vozíčku akční. O tom, že naša radosť a dobrý pocit boli naozaj skutočné, svedčí fakt, že takto "naladení" sme prišli aj na júnovú členskú schôdzu, ktorá bola hlavne o hodnotení priebehu Dňa slnečníc, o zdieľaní sa navzájom, ale najmä o ďakovaní všetkým všetkým zúčastneným, naozaj im (aj nám) patrí OBROVSKÉ ĎAKUJEME!

... A TOTO ma úžasne nabíja, posúva dopredu, dáva pocit užitočnosti a zmysluplnosti, lebo so životom na vozíčku stále nie som akosi "zrovnaná". Určite to poznáte, presedieť celé 2 dni na vozíku, nie je ľahké a tiež to nezostalo bez následkov – tretí deň som celý preležala s vyloženými opuchnutými nohami (a viem, že nás bolo takých viac), ale aj tak to telesné trápenie nedokázalo "prehlušiť" ten dobrý pocit vo vnútri.

Veľmi veľa takýchto a podobných pozitívnych momentov vo Vašich životoch, aj vo Vašich KLUBOCH SM, Vám aj touto cestou zo srdca želá Beáta Kuracinová, podpreds. Klubu SM

Rekondícia Dudince – RubínKeďže ostali nejaké financie z 2%, ktoré nám poukázali dobrí ľudia minulý rok a niečo nám pridalo mesto Zvolen formou dotácie, museli sme ich použiť len na ten účel, na ktorí boli určené teda na rekondíciu. Preto sme si na výročnej schôdzi odsúhlasili príspevok klubu, zvyšok si doplatil každý sám. Minulý rok sme boli na kúpelno - rekondičnom pobyte v kúpelnom hotely RUBÍN v Dudinciach. Všetci, ktorí sme sa zúčastnili, sme boli zo službami, ako aj celým pobytom veľmi spokojný. Na výročnej schôdzi sme sa zhodli, že zopakujeme rekondíciu znovu v Dudinciach a to hneď dva krát. Samozrejme s ohľadom na financie. Raz v apríli, druhý krát pôjdeme v septembri. Na rekodíciu chodíme mimo hlavnej sezóny, vtedy je aj doplatok pre členov klubu priaznivejší. V minulosti rekondície neboli orientované na preliečenie, bola to skôr rekreácia, kde procedúri boli vírivka a masáže. V súčastnosti sa viac orientujeme na kúpelno-rekondičny pobyt, pretože kúpele Dudince sú zamerané na pohybové ústrojenstvo. Vďaka citlivému prístupu zamestnancov kúpelného domu Rubín p. Justína ako aj pani Ing. Paulínyovej je pobyt príjemným spestrením našho ťažkého údelu. Počas pobytu máme päť prcedúr, ktoré prospievajú nášu zdravotnému stavu. Ako bonus máme neobmedzený vstup do bazénov, výrivkového aj plaveckého. Tento rok nám počasie veľmi neprialo, ešteže je celý pobyt pod strechou. V deň keď sme nastúpili bolo pekné slnečné počasie. Potom sa nám rozpršalo. Prechádzky po okolí sme museli vypustiť. Na rekondíciu chodíme na predĺžený víkend, preto si ju budeme môcť dovoliť dva krát za rok. Medzi procedúramy sme mali dostatok času porozprávať sa. Počas klubových stretnutí na to veľa ráz nie je čas. Večer sme sa zabavili, zatancovli, pravda, každý v rámci možností. Na jednom takomto stretnutí sme sa stretli aj s Katkou zo Šurian, ktorá tam bola na liečení s manželom. Dozvedeli sme sa, že má tiež sm-ku. Takže nám tento pobyt dal nielen oddych od bežného života, ale priniesol aj nové priateľstvo. Z nášho klubu bolo prihlasených viac členov ale z rôznych dôvodov sme absolvovali pobyt len dvadsiati piati. Je veľká škoda, že nemohli ísť všetci čo chceli. Dúfam, že v septmbri nás pôjde viac, pretože celý klub sme ako jedna veľká rodina, ktorú spája jedna vec. Pobyt splnil svoj účel. V Dudinciach sme sa preliečili a zabavili. Tešíme sa na september na repete pobyt.

Ďuro

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.