V ostatnom čase sme do Francúzska k dcére lietali. Bolo to rýchle, až na cestu do Bratislavy na letisko, ktorá trvala dlhšie ako samotný let, a tiež lacnejšie ako cesta autom. Malo to ale jednu nevýhodu, nemohol som si vziať elektrický invalidný vozík, aby som bol viac samostatný a nemusel zaťažovať rodinu, kde a ako ma treba tlačiť. Všetko sa zmenilo na jeseň, keď sme si dali namontovať do auta elektronický žeriav, ktorým manželka bez väčšej námahy vyloží i naloží môj vozík. Tak sme sa po rokoch rozhodli opäť vyskúšať cestu do Francúzska autom. Keď sme boli mladší tak sme tých 1650 kilometrov absolvovali na jeden ťah. Teraz sme si to už netrúfali, preto sme si v Nemecku našli po cca 1000 kilometroch ubytovanie. Tú tisícku by sme mali zvládnuť v pohode. Nastal deň odchodu, vozík naložený, darčeky tiež, nádrž plná, káva v termoske, navigácia nastavená, doklady prekontrolované už len naštartovať a vydať sa letom svetom. Cesta ubiehala príjemne, počasie nám prialo svietilo slniečko a vtedy sa zdá všetko krajšie a jednoduchšie. Večer už za tmy sme prišli do hotela. Tak ako to býva v Nemecku, hotel príjemný, čistý, personál úslužný. Izba priestranná a hlavne upravená pre „vozičkára“. Tak sa nám dobre spalo, že sa nám ráno ani nechcelo vstávať, ale čas je neúprosný a čakal nás ešte kus cesty. Nedá mi, aby som nespomenul ako sa cestuje po Nemecku. Aj tu sa prejavuje ich disciplína, po ceste žiadne trúbenie, alebo blikanie a o gestách rukou ani nehovorím. Cesty neboli plné až na úseky okolo väčších miest, kde sa doprava poriadne zahustila, ale tie tri a niekde aj štyri pruhy to zvládli. V Nemecku na mnohých úsekoch je neobmedzená rýchlosť a tak nás predbiehalo jedno auto za druhým hoci ani my sme nešli pomaly, lebo letmým pohľadom na tachometer som postrehol rýchlosť 140 km/hod.. Cesta prebehla bez problémov až k dcére.

Jeden deň sme sa vybrali do Paríža, znova si pozrieť Notre Dame, ktoré malo 850 výročie. Horšie to ale bolo s hľadaním miesta na zaparkovanie. Krúžili sme vyše polhodiny dookola pokiaľ sme našli voľné miesto. Ten elektrický invalidný vozík je výborná voľba, mohol som ísť kde som chcel a nikoho som neobmedzoval.

Pred chrámom bola postavená veľká tribúna, kde oddychovali turisti z celého sveta či už bieli, čierni alebo žltí. Pozoroval som to mravenisko pred chrámom. Ľudí zabával pouličný umelec svojimi humornými kúskami. Zrak mi padol na veže Notre Dame a cez slniečko sa mi zazdalo že tam vidím Esmeraldu s Quasimodom. Za rohom v parčíku jeden starší pán kŕmil vtáčikov – sýkorky a vrabce – tak, že mal roztiahnuté ruky, v ktorých mal suché rožky a vtáčiky prilietali a kŕmili sa. Bolo to úžasné. Naša vnučka je veľmi odvážna, ten pán ju zavolal, aby si to vyskúšala, nemala s tým problém. Rúčky držala statočne a tie vtáčiky robili na ňu nálety, bolo to krásne, aj fotky sa vydarili.

Potom sme sa pobrali ďalej k neďalekému mostu zamilovaných, ktorý je obťažkaný tisíckami visiacich zámkov ako znak pevnosti lásky tých, ktorí na ten most zavesia zámok so svojimi iniciálkami a vyznaniami. Radnica uvažuje o premiestnení zámkov na iné miesto, lebo obrovská záťaž zámkov, autá ako aj množstvo turistov ohrozuje statiku mosta.

Po príjemnom dni nastal čas vrátiť sa k dcére domov, ktorá býva v peknom mestečku za Parížom. Trasu cez Paríž sme absolvovali nie raz, ale vždy

šoféroval zať alebo dcéra, ale teraz to bolo na mne. Je to poriadne adrenalínový zážitok. Cez Avenue Champs-Elysées sa dostanete k Víťaznému oblúku (L´Arc de Triomphe). Tento kruhový objazd nemá vyznačené pruhy a vedľa seba ide aj

osem aut. Ešte doteraz som nepochopil systém prejazdu tohto miesta, ale prešiel som ho bez nehody. Cesta ďalej vedie cez arabskú a indickú štvrť. Tu som si myslel, že je to štvrť farboslepých a samovrahov. Červená na semafore pre chodcov im nič nehovorí a prechody pre chodcov sú zbytočné, lebo prebiehajú cez cestu kade chcú. Celý čas som si potichu hovoril „len nikoho nezraz“.

Je to mesto v meste. Zvládol som to! Jazdenie vo Francúzsku je niečo iné ako v Nemecku. Francúzi radi držia ruku na klaksóne a veľmi sa neunúvajú prekladať ju na páčku smerovky, ani k rôznym gestám nemajú ďaleko.

Elektrický vozík mi dal tú voľnosť, že som sa mohol pohybovať nielen po meste ale si vyraziť s rodinou aj do lesa. Prišiel čas cesty domov. Ešte posledné objatia, bozky na rozlúčku a už máme opäť pred sebou 1650 kilometrov dlhú „štreku“.

Po ceste nás trápil silný vietor a dážď. To bol ten čas keď severné Francúzsko a Anglicko bičovali búrky. Po ceste sme sa zastavili na zdravotnú prestávku aj na benzínke v Rakúsku. Na vyhradené miesto pre invalidov vedľa nás zaparkovala partia mladých chlapov. Na toto nie sme zvyknutí v takýchto štátoch a tak mi nedalo a išiel som sa mrknúť na ŠPZ-ku. Boli to Slovinci, asi ani tam sa ešte nedostalo do povedomia občanov čo toto označenie parkoviska znamená, ako veľakrát u nás. Celá cesta prebehla dobre a šťastlivo sme prišli domov.

Ešte perlička na záver. Precestovali sme približne 3600 kilometrov. nikde nás nezastavila policajná hliadka až večer u nás doma v Revúcej, aby nám prekontrolovali doklady.

Milí priatelia, nebojte sa cestovať, len sa treba zodpovedne pripraviť, aby ste si nepripravili nejaké stresy, ktoré nám určite neprospievajú. Ale čas strávený mimo štyroch stien domova pôsobí ako balzam na dušu.

Pokoj a dobro Vám všetkým želá Vojto z Revúcej.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.