Pozriete sa von z okna a vidíte nádherný deň. Vtáčiky sa naháňajú medzi listami, ktoré rozhojdáva mierny vetrík. Nad hlavou je modrá obloha a slniečko svieti tak akurát, aby nám nebola von zima ani teplo a tak sa rozhodnete ísť sa nadýchať čerstvého vzduchu a vypadnúť od televízora. A už sa pomaly „ šuchtáte“ po chodníku a vychutnávate si tú krásu okolo seba. Keď chcete zdvihnúť hlavu musíte zastať, alebo si sadnúť na lavičku, lebo pri tej našej SM-ke je nutné pozorne sa dívať pod nohy, kde stúpame. A už som pri priechode cez cestu.

Poznáte istotne ten pocit, keď stojíte na okraji chodníka. V jednej ruke francúzska barla, v druhej ruke francúzska barla a chytáte sa prejsť na druhú stranu cesty.

Vyšlete povel nohám pravá, ľavá, no nič sa nedeje. Ešte raz pravá, ľavá a nohy opäť nič. Ani sa len nepohnú. Tretí pokus a noha vystrelí ako keby ste chceli urobiť slávnostný výkop futbalového zápasu. Dáte sa do pohybu zaujímavým neidentifikovateľným štýlom. Na tvárach niektorých okolostojacich sa zračí údiv, iné tváre skrývajú úsmev a tí tretí sa vám uhýbajú, aby ste ich náhodou nezmietli z cesty. Podarilo sa to, sláva, prešli ste na druhú stranu bez pádu. No nie vždy sa to podarí.

Na príčine je náš mozog a v ňom nervové spojenia, ktoré skratujú, lebo niektoré sú také ako keď myšky obhryzú elektrické káble. I ja som sa pozrel viackrát zblízka „ ako rastie tráva“, ale spomeniem tri také, ktoré sa skončili šťastlivo t.j. bez úrazu a s odstupom času aj s úsmevom na tvári.

Ešte v minulom storočí za čias socializmu sme boli celá rodina na odborárskej rekreácii na Máchovom jazere v Čechách. Krásne čarovné miesto a naša chatka bola v tieni mohutných borovíc. Vtedy som ešte netušil, že keď občas zakopnem alebo dostanem závrat, to sa pomaly vkráda do môjho tela SM – ka. Stravovať sme sa chodili do veľkej samoobslužnej jedálne neďaleko od našej chatky. To si ešte pamätám, že varili výborne. Niesol som na podnose štyri polievky a manželka štyri hlavné jedlá. Ale stala sa chybička. Mierny závrat a noha si našla na dlažbe rozliatu mastnú polievku a show sa mohla začať. Nohy išli nad hlavu a s nimi aj podnos s polievkami. Obrovský rachot rozbíjajúcich sa misiek s polievkou a poskakujúci hliníkový podnos utíšil celú jedáleň. Nastalo hrobové ticho a všetky tváre sa otočili tým smerom odkiaľ prichádzal rachot. Keď som sa na zemi zorientoval zistil som, že nejako nevidím. To mi polievka zalepila okuliare a rezance viseli na ráme okuliarov. Našťastie sa mi nič nestalo, ale pohľad na mňa s polievkou a rezancami na hlave bol vraj nezabudnuteľný.

O pár rokov neskoršie Francúzsko mesto La Rochelle, historické mesto na brehu oceánu, niekdajšie sídlo kráľovských mušketierov. Ešte som nepoužíval žiadne palice ako pomôcku, ale zato častejšie som zakopával. Hlavne ma nepočúvala pravá noha. Teplé leto, v uliciach sa vzduch skoro nepohol a únava sa zvyšovala. Vykračoval som si po dláždenom chodníku. V ruke kamera, hlava hore a obdivoval som okolitú architektúru. Aj bolo čo obdivovať, nádherné pamiatky, pevnosť, oceán . Nadarmo sa nehovorí, že náhoda je „blbec“. Pri chodníku zastalo auto a pani v aute na mieste spolujazdca rázne otvorila dvere. Ja som v tom momente stúpil na kývajúcu sa dlaždicu a už to išlo. Márne som sa pokúšal udržať rovnováhu, ale hlavne som rukou nad hlavou „ ratoval“ kameru. Nepodarilo sa. Skončil som na zemi. Pani, ktorá tak rázne otvorila dvere na aute z hrôzou na mňa hľadela s myšlienkou v hlave, že ma to ona zrazila tými dverami na zem. Nejako sme si to rukami nohami vysvetlili, že to nebola ona ale na chybe boli moje nohy. Aj keď som jej nerozumel, bolo vidno na jej tvári, že jej odľahlo, že pôvodcom môjho pádu nebola ona. Kamera to prežila a lakeť sa zahojil.

Prešlo pár rôčkov a pribudla do mojej výbavy francúzska barla, pre istotu. Dovolenka v Tunisku – Tabarka. Jedného dňa, keď sme už mali dosť slnka išli sme si pozrieť do starého mesta tržnicu.

Trnavskí SM – kári to tam určite poznajú. Ako na všetkých tržniciach aj tu bolo všade plno ľudí. Rozhodol som sa z bližšia pozrieť veľký stojan s vyloženou keramikou. Určite tušíte ako to pokračovalo. Nepredpokladal som, že až tak zblízka si pozriem tú keramiku.

Tesne pred stojanom som zakopol a jedna barla ani manželkina ruka nestačila na vyrovnanie môjho nezadržateľného pohybu vpred.

Našťastie som sa nevrhol priamo na ten stojan a pristál som tesne veľa neho. Predavačovi div nevypadli oči z jamiek keď ma videl. Nebol čas modlitby , nie som ani moslim a aj tak som nebol otočený k Mekke, ani som sa mu nesnažil vzdať úctu vrhnutím sa mu k nohám. Trošku vo mne hrklo a tak veru mali čo robiť dvaja chlapi, aby ma postavili na nohy, ale podarilo sa im to. Všetko dopadlo šťastlivo, ale neviem –neviem ako by to pokračovalo keby som bol ten stojan s keramikou zvalil.

Pýtate sa , kde sú tie spomínané vzlety v nadpise? No predsa tie vzlety nasledujú po každom našom páde. Padnúť môžeme, ale vstať musíme. Táto naša choroba, tak ako prináša bolesť, únavu a veľa iných nepríjemných stavov, tak niekedy prinesie aj úsmevné situácie. Musíme sa snažiť vyrovnať so skutočnosťou, pozrieť sa na život odľahčene a užívať si to čo ešte môžeme a nie sa umárať nad tým čo už nemôžeme. A čo mi SM – ka zobrala? Len dva slová – veľmi veľa. Ale na druhej strane som spoznal aj sám seba ako aj veľa báječných a krásnych ľudí, nie tak fyzicky, ale svojím srdcom.

Tak milí priatelia, želám vám čo najmenej pádov a ak sa aj nejaký ten pád pripletie pod vaše nohy, nech dopadne šťastlivo bez zranenia. Časom si na ne spomeniete s úsmevom na tvári tak ako ja na tieto moje pády.

Pokoj a dobro vám želá Vojto z Revúcej.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.