Tam, kde svieti slnko, je šťastie
tam, kde máš priateľov je krajšie
žiť a snívať, ľúbiť sa a radovať
zo zelenej trávy,
z oblohy nad nami

Teplé lúče augustového slniečka sprevádzali partiu priateľov do tichého a krásneho prostredia pohoria Vtáčnik, voňajúceho lístím, čistou vodičkou horskej riavy a na radosť hubárov aj čerstvo rastúcimi dubáčikmi.

Lesnou cestičkou sme sa dostali ku chate jedného z nás – Ľubko nás privítal a nasledovalo radostné zvítanie, objímanie... veselá vrava a nezabudnuteľný zvonivý Zuzankin smiech. Sme taká ustálená a rovnakým osudom spojená skupinka, ktorá má jedného spoločného menovateľa – skleróza multiplex. To meno nevyslovujeme. Keď sme spolu, tvárime sa, že tú spolubývajúcu sme nechali doma. Niekde ďaleko, uzamknutú.

Ktosi zvolal: ,,stolček prestri sa“ . A tu pri plápolajúcom ohni v krbe sa objavili klobásky, špekáčiky, slaninka od Miloša, Peťka, Magdušky, či voňajúci chlebík v ľanovom obrúsku od Olinky, zeleninka od Milky a Zuzky, našej predsedníčke, ktorá nás prekvapila aj inými grilovacími dobrotami. Stôl sa zaplnil aj maškrtami a koláčikom z mojej kuchyne. Všetci priniesli niečo pod zub a spoločne sme zasadli k bohatej hostine. Hlavnou kuchárkou bola Zuzka G...a všetci sme hlasným mľaskaním dali najavo, že nám chutí. Pri kávičke sme si podelili skúsenosti, pospomínali na rodinky, posťažovali na úrady. Peťko nás tak ako vždy obveseľoval svojimi vtipmi. No a domáci pán - Ľubko nám pripravil prekvapenie – odkryl bazén s čírou vodičkou, do ktorej sme sa podaktorí vrhli. Najdlhšie som v ňom zotrvala ja, pretože som ryba – a plávanie mi ide ľahšie ako kráčanie. Tu nepotrebujem paličku, moju spoločníčku.

Aby som nezabudla, spoločnosť nám robili aj niektorí členovia rodín: Majka, Marián, Ferko, Ferino a Esterka s malou krásavicou v brušku. Posledných troch zlákala vôňa hory a chuť prehrabávať sa v lístí, aby našli pár klobúčikov zdravých hríbikov. To sa im aj podarilo – prišli s plnými košíkmi.

Slniečko sa pomaly presúvalo po oblohe a začali ho prekrývať tmavé mračná. Zosilnel vietor, schyľovalo sa k dažďu. Nezostávalo nám nič iné, len pobaliť zvyšky z ,,opekačky“ a chystať sa na odchod domov. Trošku sme posmutneli, ten čas tak rýchlo ubehol. Ale sľúbili sme si , že takéto stretnutie si zopakujeme. Peťko nás na záver pobavil vtipom, od domáceho – Ľubka som dostala zopár ľalií z jeho kvetinového záhonu. No a všetci sme sa kamarátsky vyobjímali. Posadali sme rýchlo do áut, aby sme unikli dažďu.

Sobotňajší pobyt v lone panenskej prírody v nás umocnil pocit priateľstva, dodal nám silu na prekonávanie ťažkých chvíľ, spôsobených našou chorobou a zaistil nám pokoj v duši.

Navždy spolu.

S láskou Anka Očenášová

Kvapôčky rosy na lúke
a bosé nohy
prstienok žltý na ruke
a sladké bozky.
Boli sme šťastní
keď slnko hrialo
bolo to vlastne ...
bolo to dávno...

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.