Prezident Slovenskej republiky

Bratislava 28. mája 2015

Vážená pani prezidentka,
vážení členovia Slovenského zväzu sclerosis multiplex,

vyrovnať sa s osudom nebýva vždy ľahké, najmä ak nás prekvapí nepríjemnou diagnózou, s ktorou musíme bojovať až do konca života. Vtedy si človek automaticky kladie otázky: prečo práve ja, ako sa s tým všetkým vyrovnám? Odpovede sa nehľadajú ľahko, a preto je veľmi vzácne, keď niekto okrem lekárov podá pomocnú ruku, pochopí psychickú záťaž, ukáže širšie možnosti liečby či rehabilitácie.

Slovenský zväz sclerosis multiplex je už dvadsaťpäť rokou takouto odbornou, ale i láskavou náručou, ktorá združuje ľudí postihnutých touto závažnou diagnózou a v čo najširšej miere sa im usiluje skvalitniť život. Chcel by som pri príležitosti štvrťstoročia existencie Vašej organizácie poďakovať všetkým, ktorí stáli pri jej vzniku, odborníkom i laikom, ktorí pracovali a dodnes v nej pracujú a odovzdávajú ďalej svoje cenné vedomosti a skúsenosti. Pomohli ste mnohým Vašim členom a ich rodinám, ale, čo si tiež nesmierne vážim, neustále pracujete aj na tom, aby as o problémoch ľudí postihnutých sklerózou multiplex dozvedela široká verejnosť. Je to dôležité tak kvôli včasnej diagnistike nových prípadov, ako aj najmä preto, aby sme pochopili problémy týchto ľudí a neboli k nim ľahostajní. Od svojho vzniku až doteraz ste odviedli veľký kus práce, preukázali ľudskosť a obetavosť a čo je zo všetkého najvzácnejšie, neustále dávate nádej a zmysel života tým, ktorí to potrebujú. Patrí Vám za to môj obdiv a veľká vďaka.

Želám Vám príjemné oslavy 25. výročia založenia Vašej organizácie a všetko dobré Vám želám aj do budúcnosti. Verím, že Vašej práci bude postupne pomáhať aj rozvoj medicínskej vedy, aby sa ešte viac zlepšila liečba a kvalita života všetkých, ktorých sa to týka.

S úctou

Andrej Kiska

 

Dostupné súbory:
Pozdrav prezidenta SR k 25. výročiu SZSM často sťahovaný
(0 hlasov)

Naskenový list od prezidenta SR

Dátum 02.08.2015 19:39:18 Jazyk  Slovensky Veľkosť 524.18 KB Stiahnúť 508 Stiahnuť

Meditácia je extrémne dôležitou časťou liečebného procesu. Niekedy sa zdá, že je najdôležitejšou . Cítim, že takmer všetci by si mali nájsť čas meditovať, dávajúc tým tempo našim životom a tlakom na väčšinu z nás, ktoré sú s tým spojené. Je to dvojnásobne dôležité pre tých, ktorí majú chronickú chorobu. Dôkazy o prospešnosti meditácie na zdravie sú enormné a výrazne narastajú. Prehľad z roku 2006 ukazuje, že bolo veľa jasných dôkazov o benefitoch pre epilepsiu, predmenštruačný syndróm, menopauzálne symptómy, ťažkosti s náladami a strachom, autoimúnne choroby a emocionálny nepokoj pri pacientoch s karcinómom. Za predpokladu, že existujú ťažkosti spojené s dôkazmi v medicíne, je pravdepodobné, že meditácia je nápomocná v mnohých ďalších stavoch.

Mnohí experti odporúčajú meditáciu dvakrát denne. Protichodné požiadavky práce, rodiny a sociálneho života to mnohým ľuďom nedovolia. Dôkazy naznačujú, že čím viac sa meditácia robí, tým je väčší benefit. Potrebujeme sústrediť všetku energiu, ktorú máme, na liečenie. Keď mrháme energiu našej mysle tým, že sme nadmieru činný, sme v nevýhode. Existuje bohatá vedecká evidencia o hodnote meditácie. Ale práve tak, ako pri diéte, funguje to, iba ak ju držíte. Je veľmi dôležité nájsť si čas každý deň pre túto aktivitu.

Nadmerné rozmýšľanie nás v podstate postupne odtŕha od súčasného momentu otupujúc naše zmysly v tom, o čo skutočne ide v našich životoch. Protilátkou k neprimeranému rozmýšľaniu je koncentrovanie sa na cítenie a uvedomovanie si našich fyzických tiel opäť v súčasnom momente. Toto je technika progresívnej svalovej relaxácie ako sa to učí podľa Gawlera v jeho meditačnej dielni veľkého benefitu. Zatiaľ čo zavedenie meditácie je skutočne dobré pre relaxáciu, dôležitejšia je koncentrácia na to, ako sa naše fyzické telo pociťuje. Pomáha nám to žiť v prítomnom momente.

Niekedy neustále myslenie bľaboce, že všetko máme zachovávať a vracať sa k téme. Malo by to byť, ako by sme boli drsne liečení priateľom, alebo ako by sme boli zraňovaní v zvláštnom priateľstve. Toto indikuje, že na hlbšej úrovni, v podvedomí, nemáme rozhodnutú dôležitú otázku nášho života. Naša podvedomá myseľ je veľmi silná. Skôr ako uspokojivo vyriešime také otázky, bude pretrvávať vracanie sa k problému. Toto sa nesmie stať vedome, hoci sa to často deje, ale môže to nadobúdať formu snov okolo určitej témy. Je horšie, ak to nadobúda formu choroby. Aby sme mali nevyhnutnú energiu na liečenie choroby, musíme liečiť základný problém v našom podvedomí. Zoradiť všetku našu energiu na to, aby sme sa zaoberali chorobou, preto musíme rozriešiť d základné otázky tak, že naša energia je opäť zacielená na chorobu. Uvedomujúc si práve tento mechanizmus, môžeme uvoľniť dosť energie, aby sme sa začali týmto problémom zaoberať.

Prvá časť tohto procesu je stíšiť vedomú myseľ dosť nato, aby sme sa začali dostávať do kontaktu s podvedomím. Toto je hodnota meditácie. Niekto uprednostňuje iné metódy utíšenia mysle. Jóga, tai-chi, hranie hudby, záhradníčenie, všetko môže byť rovnako dobré, záleží na osobných preferenciách. Hoci myseľ spomaľuje myslenie a zanecháva dosť medzier v stálom prúde mentálneho džavotania, otázky bublajúce v našom podvedomí zostávajú nezachytiteľné. Kým hudba alebo záhradníčenie môžu byť nápomocné pri stišovaní mysle, sú skutočne schopné spomaliť myseľ iba trochu. Spomaľovanie mysle je v skutočnosti korekcia fyziologického termínu pre to, čo sa deje. Normálny mozgový vlnový záznam ukazuje vlnové frekvencie väčšie než 12 cyklov za sekundu s úplne malou amplitúdou. Keď meditácia postupuje, alebo sa dostávame do hĺbavých stavov kým počúvame hudbu alebo záhradníčime, frekvencia sa spomaľuje. Keď to dôjde do 8-12 cyklov za sekundu, vlny sa nazývajú alfa vlnami. Toto je stav, keď sa dostávame do počiatočnej meditácie, alebo keď sme v takom stave zamerania pozornosti, ako pozeranie pohybu pričom iné veci sú potlačené. Pere väčšinu ľudí je to, keď sa meditácia deje v hlbšej alfa hladine, ktorou dosiahneme stav súmraku ako riadne upadanie do spánku a frekvencia klesá ešte viac. Tento stav je dobrý aj pre učenie a ľudia sa cítia veľmi relaxovaní.

Existujú rozdielne formy meditácie. Pre mnohých ľudí, nájdenie tej, ktorá je najvyhovujúcejšia , je dôležité a je to teraz pomerne jednoduché.

Zdroj: http://www.overcomingmultiplesclerosis.org/

preložila a spracovala: Ing. Pauliková Oľga

V minulosti, keď sme išli za dcérou do Francúzska, nás stále mátali pracovné povinnosti. Aby sme mali všetkých klientov cestovky vybavených, aby sme mali uhradené faktúry, aby sme nešli na prelome mesiace keď sú uzávierky a aj ďalšie povinnosti, ktoré limitovali dĺžku nášho pobytu. To sa ale od 1. novembra 2014 zmenilo. Prácu sme zavesili na klinec a rozhodli sme sa pre život dôchodcov. A to vám úprimne poviem, že zatiaľ tento krok neľutujeme. Biedu netrieme. Dcéra sa tešila, že konečne budeme môcť prísť na dlhšie a nie ako predtým na pár dní. Po rodinných konzultáciách sme sa rozhodli pre mesiac apríl. Vnúčence budú mať dva týždne prázdnin, dcéra okrúhle narodeniny a tak padlo definitívne rozhodnutie - ideme v apríli.

Zahájili sme prípravy na cestu. Treba pripraviť auto, nájsť ubytovanie niekde na polceste, nakúpiť darčeky, požiadať susedovcov, aby dohliadli na byt, aby sme sa mali kde vrátiť, vybrať poštu, poliať kvety, ale veď to všetci poznáte. Už si netrúfame ako za oných čias absolvovať cestu dlhú 1650 km na jeden ťah, veď ide nielen o naše zdravie ale aj ostatných účastníkov cestnej premávky. Podarilo sa nám zabezpečiť ubytovanie približne na polceste v Nemecku. Internet a stránka www.booking.com je úžasná vec. Keby človek potreboval len také obyčajné „ubytko“ tak je to jednoduchšie, ale ak to má byť pre vozičkára a ešte aj kde môže byť aj psík, náš verný sprievodca, tak je tých možností menej. A samozrejme sme pozerali aj na cenu. Ďalšia dilema čo si zobrať na oblečenie. Mesiac apríl je nevyspytateľný, bude zima, bude teplo, alebo bude svietiť slniečko či pršať? Keď som videl tú kopu vecí tak som mal obavy ako sa to všetko pomestí, veď skoro celý kufor v aute zaberie môj elektrický inv. vozík. Manželka je ale čarodejník a tak sa do auta pomestilo všetko. Ako správny motorista som mal pripravený itinerár cesty aj s časovým harmonogramom a už som len sledoval aké bude v deň našej cesty počasie. Vyzeralo to na pohodovú jazdu ale človek mieni a Pán Boh mení. Keď budete čítať tieto riadky určite ste už zabudli čo sa dialo 31. marca 2015. Počasie sa zbláznilo. Ráno v Revúcej ešte svietilo slniečko ale už Banskej Bystrici snežilo a okolo Nitry bolo na ceste už dobrých 5 cm snehu a poriadna fujavica. Na aute sme samozrejme už mali obuté letné pneumatiky a pri rýchlosti maximálne 70 km/hod. som si uvedomil, že celý môj časový plán je v háji. Čert ber časový plán, len aby sa nám nič nestalo. Oči som mal vypleštené ako slimáčik Bubienok, aby som čo najlepšie videl na cestu. Pri Bratislave sa to umúdrilo i keď cez Rakúsko a Nemecko striedavo pršalo a svietilo zubaté slniečko. Fúkal ale taký silný vietor, že naše plne naložené auto poskakovalo po ceste ako malé rozšantené kozľa po záhrade. Až na druhý deň sme sa dočítali, že sa Rakúskom a Nemeckom prehnala za posledné roky najsilnejšia veterná búrka, ktorá si vyžiadala veľké materiálne škody a aj straty na ľudských životoch. Aby toho nebolo málo, tak ešte necelých 8 kilometrov pred cieľom nás zastihla dopravná zápcha, ktorá nás už nažhavených na pohodlnú posteľ zdržala o celú hodinu. Už sme ale v posteli v príjemnom 2** hoteli a žiaľ u nás často ani v 4****hoteli nie sú také priestory. Na druhý deň cesta už prebehla jednoduchšie a podvečer sme vypli motor na dvore pri dcére vo Francúzsku.

Prvá naša akcia bola Veľká noc. Iný kraj, iný mrav. Nepolieva, nešibe sa. Rodičia po záhrade poskrývajú čokoládové vajíčka a deti ich potom v nedeľu hľadajú. Zaťa s vnukom som ale presvedčil, že v pondelok treba naše dámske osadenstvo predsa len podľa zvyku u nás pokropiť vodou a voňavkou. Urobili sme teda zadosťučinenie aj našim zvykom. Veľkonočný pondelok sa nesie v duchu prechádzky po „blšom trhu“, ktorý sa koná každý rok v bočných uličkách mesta. Z blízkeho ako aj ďalekého okolia si na svojich stolíkoch rozložia predávajúci všetko možné čo im už doma netreba, alebo svoje doma vyrobené produkty. Boli tam v ponuke knihy, gramoplatne, nábytok, sklo, porcelán ale aj také niečo ako divadelné svetlá, vojenské vyznamenania. Bolo tam naozaj čo pozerať. Ako som to tak sledoval skoro každý si domov odnášal nejaký ten úlovok.

Cieľ nášho prvého výletu do Paríža bola naša obľúbená štvrť Montmartre s bazilikou Sacre Coeur. Montmartre je úžasný svojou atmosférou malých obchodíkov, kaviarničiek a všade prítomných pouličných umelcov lákajúcich zákazníkov na ich portrétovanie.

Jeden maľoval farebne, iný len uhlíkom a boli aj umelci čo nožničkami vystrihovali portréty z papiera. Sadli sme si na „café“ a tu by človek vydržal sedieť aj celý deň a pozorovať okolie. Videli sme extravagantné oblečenie ale aj japonských mladomanželov, ktorý sa prišli odfotografovať na toto históriou dýchajúce miesto. Počuli sme zmes jazykov a dokonca aj slovenčinu. Cez toto ľudské mravenisko sa pretláčali taxíky, vyhliadkový vláčik a dokonca aj autobus. Hneď vedľa na schodoch baziliky sedia ľudia z celého sveta a raz otáčajú hlavu k bazilike a potom sledujú panorámu mesta. Cvakajú fotoaparáty, ponad hlavy sa vám krútia držiaky na selfie. Veď každý chce mať pamiatku, že tam bol. Iní sa vyvaľujú po trávnikoch, vyjedajú sendviče a chytajú slnečné lúče. Starší pán hrá na harfe populárne melódie a pouličný predavači ponúkajú svoje suveníry. Na rohu stojí pani v historickom kostýme a vyhráva na harmonike francúzske pesničky. Odrazu na objaví pán, ktorému na pleci sedia dva veľké farebné papagáje. Vtipné bolo, že mal celý chrbát „ obkakaný“ od papagájov. Musím sa takto verejne priznať, mal so aj nepríjemný zážitok. Manželka s dcérou boli na opačnom konci a ja som sa v kopci svojou nepozornosťou s elektrickým vozíkom prevrátil na chrbát. Bol pri mne môj anjel strážny, lebo sa mi nič nestalo akurát som bol „ťažko postrašený“. To vám poviem, že nebol to príjemný pocit, stuhla mi krv v žilách, keď som si odrazu uvedomoval, že predné kolieska idú do vzduchu a ja sa preklápam dozadu dolu kopcom. Nejazdím na vozíku prvý rok ale toto sa mi ešte nestalo a prešiel som už cez všelijaké krkaháje. Ale hneď sa na mňa vrhli okolo idúci Taliani a ani som si nestihol uvedomiť čo sa stalo a už ma dvíhali a usádzali na vozík. Keďže sa mi nič nestalo nechcel som sa priznať manželke a dcére aké som nemehlo. Prezradil ma ale špinavý sveter a pneumatika vozíka odtlačená na chrbte a tak som musel ísť s pravdou von.

Toto sú chvíľky kedy sa môže celý život v sekunde zvrtnúť. Preto, milí priatelia, netrápte sa nad nesmrteľnosťou chrústa, alebo nad otázkou, že medicína napreduje míľovými krokmi vpred a ľudstvo je napriek tomu stále viac choré. Vyrazte do ulíc, do prírody za oddychom alebo za dobrodružstvom / i keď naša diagnóza je sama o sebe poriadne dobrodružstvo/. Či už chodíte, alebo sa šuchcete s barlami a ak to inak nejde tak na vozíku. Nenechajte si radosť zo života vziať našim hendikepom. Môže sa stať, že sa v noci nejaká bunka zblázni a ráno už neuvidíte vychádzať slnko.

Ak dovolíte priatelia budem aj v ďalšom čísle našej „Nádeje“ pokračovať mojimi potulkami po Francúzsku.

Veľa pekných dní, pokoj a dobro Vám všetkým želá Vojto z Revúcej.

V týchto medicínskych čriepkoch sa pozrieme do svojho vnútra, ale nie tak ako doteraz na tému čo jesť, čo piť ako si posilniť fyzické telo. Je tu jedna téma, na ktorú zabúdame i keď nás dennodenne presviedča, že nás mimoriadne ovplyvňuje a to sú medziľudské vzťahy. Ale ako sledujeme, prichádza doba, keď sa veci neopravujú ale rovno vyhadzujú a takto sa to začína diať aj vo vzťahoch. Nemáme chuť, alebo silu ani odvahu vzťahy naprávať. Šmahom ruky ich zatracujeme a pritom si neuvedomujeme, že jedna polovica vzťahu sme my sami.

Musíme si uvedomiť, že všetko čo robíme na tomto svete je určované a riadené tým záhadným orgánom čo máme v hlave – mozgom. Ten má na starosť nie len naše pohyby, ale aj to ako sa budeme cítiť. Riadi aj to ako sa pozeráme na okolitý svet, či už prírodu alebo na ľudí, ktorých máme okolo seba. Nemenej dôležitá funkcia mozgu je ako vnímame vlastné telo. Toto všetko prežívame 24 hodín každý deň. Stále s nami lomcujú city, emócie, pocity či už optimistické alebo pesimistické. Toto sa deje v každom z nás, akurát, že nemôžeme hodnotiť čo prežíva iný človek lebo ako sa hovorí „ do hlavy mu nevidíš“. Základný program ako sa budeme pozerať na svet okolo nás dostávame už pri narodení, či budeme ľuďom rozdávať dobrú náladu alebo budeme šomroši. Možno si ani neuvedomujeme spojenie medzi tým čo sa odohráva v našej hlave a naším telom a zdravím.

Len si spomeňte, ak sa hanbíte začnete sa červenať. Keď ste svoju prvú lásku chytili za ruku / bolo to asi v kine v tme/ tak ste mali zrýchlený dych a ruky mokré od potu a vôbec ste nevedeli aký film ide na plátne. Odborníci podľa svojvoľnej mimiky a pohybov odhalia že klamete, že máte strach. Všetko toto čo sa v nás odohráva má nemalý vplyv aj na naše zdravie. Ak zažijeme niečo traumatizujúce môže nás náhle začať bolieť brucho, hlava alebo musíte utekať na WC. Ak sú vzťahy dlhodobo neusporiadané môžu vzniknúť žalúdočné vredy alebo sa ozve žlčník atď..

Toto všetko a veľa iných problémov je výsledok činnosti mozgu a odraz neusporiadaných vzťahov či už v rodine, na pracovisku alebo len tak medzi ľuďmi.

Namiesto toho aby sme sa odhodlali vzťahy riešiť vrhneme sa na lieky, ktoré len potlačia príznaky, ale problém neriešia a zarobíme si na ďalší problém vedľajšími účinkami liekov.

Jedna možnosť riešenia problémov je „ODPUSTENIE“. Toto slovo vyvoláva v nás rôzne predstavy. Jeden povie, že odpúšťať sa nebude, iný povie, že sa o odpustenie pokúsi, ale nevie či sa mu to podarí. V živote sme toho veľa zažili, či už nám alebo aj my sme niekomu inému vedome či nevedome ublížili. Ublíženie samozrejme bolí, ale niekto sa otrasie a ide ďalej. Iný sa v hĺbke duše zožiera nad pocitom krivdy. A tu príde otázka „ je možné odpustiť“? Ak sa rozhodnem, že neodpustím tak sa odpustiť nedá. Ale ak sa rozhodnem odpustiť, tak sa odpustiť dá, i keď si musíme uvedomiť, že to nie je jednoduché a vyžaduje si to silnú osobnosť.

Zapamätajme si že odpustenie:

  • nie je priznanie slabosti
  • nie je kapitulácia
  • nie je to, že musíme mať toho druhého človeka rád
  • hlavným cieľom odpustenia je pomôcť si sám sebe.

Odpustenie je len jedna časť ako si budovať dobré vzťahy, dobré zdravie a žiť svoj život a nie život niekoho iného.

Veľa by sa dalo popísať aj o láske, ale tieto riadky stačia, aby ten kto sa chce pozrieť do svojho vnútra, chce nájsť duševnú rovnováhu a pomôcť svojmu zdraviu, tomu toto na zamyslenie a na upratanie svojho vnútra stačí. A čo povedať tým druhým? Keď nie dnes tak neskôr a radšej neskôr ako nikdy, ale na smrteľnej posteli to asi bude naozaj neskoro. Ako som spomenul na začiatku „ do hlavy toho druhého nevidíš“, preto si svoju cestu musí každý vybrať sám.

Milí priatelia želám Vám vyrovnané vzťahy, ktoré budú Vaše životy napĺňať harmóniou a tým aj vytvárať dobré, ako duševné tak aj telesné, zdravie.

Pokoj a dobro Vám želá Vojto z Revúcej.

Zdroj: internet

Kluby, ktoré fungujú čosi dlhšie, prežívajú určitým spôsobom krízu. Krízu v tom, čo do plánu práce klubu zaradiť. Predovšetkým stereotypné akcie sa členom klubu „zunovali“. Hľadali sme nové, také, čo by chytili za srdce a ktoré by naplnili ich očakávania. Opakovane sme mali v pláne činnosti akcie, ktoré sme nazvali: „Čo život dal a vzal....“

Je to vrece, z ktorého „vyberáme“ akcie podľa aktuálnej potreby členskej základne a do ktorého „hádžeme“ akcie, ktoré sme si naplánovali a nesplnili ich.

Bezplatným cestovným sa nám pri cestovaní vlakom zjednodušil život. Môžeme tak plánovať výlety vlakom do blízkeho i vzdialeného okolia, nie sme natoľko odkázaní na financie. Kluby si už výlety objednaným autobusom nemôžu dovoliť a sponzorov je málo.

V našom klube sme koncom roka urobili dotazníkový prieskum, čo by sme mohli navštíviť, kam by sme sa mohli vypraviť. Veľkou prevahou vyhrali Košice. Veď mesto Košice vstúpilo do našej vzdialenej i blízkej histórie a málokto z nás cestoval na východné Slovensko. S určitými obavami - ako to dopadne - sme stanovili termín výletu na deň „D“ a vypravili sme sa do neznáma.

Náš výlet do KošícV sobotu 20. júna o šiestej ráno nás nastúpilo sedem „statočných“ do vlaku a hurá smer Košice. Cesta vlakom bola veľmi príjemná a ubehla nám veľmi rýchlo. Veď si máme čo povedať. Sledovali sme, ako okolo nás utekajú mestá, dedinky, doliny, lesy, tunely.... Kochali sme sa pohľadom, aká to pestrosť a krása nášho Slovenska. V Košiciach nás privítala čistá stanica a po zorientovaní sa na mieste sme sa vybrali do historického stredu mesta. Oči nám blúdili po fasádach budov, palácov, chrámov. Navštívili sme chrám sv. Alžbety, kde sme pobudli viac ako hodinu, navštívili sme i kryptu chrámu, kde odpočívajú tiež pozostatky veliteľa protihabsburgovského povstania Františka II. Rákóczi-ho. Výstup na schody do veže by sme nezvládli, tak sme tento zážitok oželeli. Žiaľ, Urbanova veža, zvonica, bola zavretá. Následne nás nohy viedli po Hlavnej ulici k divadlu a Spievajúcej fontáne. Tam sme si sadli pod slnečníky cukrárne na kávu a Emil Elefant nám kúpil výborný francúzsky krémeš. Počúvali sme hudbu a dívali sme sa na prúdy vody, ktoré sťa tanečnice tryskali do výšok podľa tónov znejúcej hudby. Nasávali sme tu neopakovateľnú atmosféru tohto miesta.

Keď si nohy odpočinuli, vybrali sme sa po námestí ďalej. Navštívili sme kostoly, ktoré akoby čakali na nás. Každý bol iný, jeden krajší od druhého. Videli sme i paláce, na priečeliach ktorých boli symboly a erby bývalých majiteľov. V jednom dvore z týchto palácov bola výstava, malý trh výrobkov z Maďarska. Ponúkali sa tu rôzne vína, syry, pečené mäso, zemiakové placky, klobásy a slanina solená zo suda, akú už u nás nedostať. Tiež údený bôčik a slaniny z mangalice, ktorých hrúbku odhadujem najmenej na 12 cm.....ale aj rôzne ozdoby z keramiky, hrnce, výšivky... Škoda, že tam neboli umiestnené aspoň tabule s textom v slovenčine.

Cestou na stanicu sme sa ešte zastavili obzrieť vykopávky, odkryté to základy hradieb a mestskej brány. A to sa už zatiahla obloha a hrozil dážď, takže sme sa pobrali na stanicu. Padlo pár symbolických kvapiek dažďa akoby sa i mesto s nami lúčilo. Unavení ale šťastní, naplnení dojmami sme nastúpili do vlaku, ktorý uháňal smerom k Považskej Bystrici. Domov sme sa dostali o ôsmej večer. Už vo vlaku sme sa dohadovali, kam pôjdeme nabudúce. Na jeseň to budú Tatry - Štrbské pleso a okolie, cez leto Piešťany alebo Trenčianske Teplice.

Bol to veľmi pekný výlet. Získali sme nové skúsenosti z organizovania výletu vlakom. Zistili sme, že treba kúpiť cestovné lístky i miestenky a to v dostatočne dlhom predstihu.

Môže sa stať totiž, že rýchlik bude pre bezplatné cestovanie vypredaný. Tiež si treba zakúpiť lístky na spiatočnú cestu. Ideálnym sa nám zdá zakúpenie cestovných lístkov cez internet, naraz pre všetkých, čím by sa netrieštila skupina. Je vhodné si naplánovať program činnosti, itinerár, naštudovať mapy, prípadne niečo z histórie...Výlet by nemal byť nad sily účastníkov. My sme mali v Košiciach šesť hodín času na prehliadku časti centra mesta. Takýto časový interval nám vyhovuje, boli sme príjemne unavení.

MUDr. Branislav Brežný

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.