Obrátim vetu: „keď sa ťa opýta zima, čo si robil v lete“ na „keď sa ťa opýta leto, čo si robil /naučil sa/ v zime?“ Budete môcť odpovedať, áno, niečo som sa naučil. Keď sa objavia prvé intenzívnejšie slnečné lúče, budete si musieť spomenúť čo to bolo čo som sa naučil v zime. Koža je najväčší orgán nášho tela, jej plocha je 1,6 až 1,8 m2 a váha je zhruba 7% našej hmotnosti. Bez nej by sme sa roztiekli a rozpadli. Mužské pokolenie sa až tak ďaleko nestará o svoju kožu, ale ženy to je už iné. Riešia celý život svoju kožu od končekov prstov na nohách až po korienky vlasov, ale hlavne to čo je odkryté a viditeľné.

Pravidelne niekoľkokrát za deň riešia pri pohľade do zrkadla svoju pleť. Máloktorá je s ňou spokojná, kde tu sa objaví malá vyrážka a hľa už je tu aj vráska a vedľa na stolíku položený ženský magazín a z titulnej strany sa usmieva fotoshopom a makeupom upravená modelka. Hybaj ho rýchlo do obchodu kúpiť najdrahší krém proti vráskam, ale tak, aby manžel nezistil jeho cenu lebo by určite pri pohľade na účet odpadol (nie je to našťastie môj prípad, moja žena používa Niveu). Mnohé ženy, ale v ostatnom čase čoraz viac aj muži, si neuvedomujú, že k určitému veku patria aj tie vrásky. To je prirodzená krása a v nich je napísaný celý život, či vrásky okolo očí od radosti, alebo okolo úst od bolesti a utrpenia. Tie vrásky ale nechceme a tak sa vrháme do rúk plastických chirurgov a nebudem komentovať niektoré ich „výtvory“ veď ich poznáte nejednu aj z televíznej obrazovky.

Slniečko a jeho pôsobenie na našu kožu sa dostáva do pozornosti s príchodom leta. To už hádam vieme všetci, že je zdrojom vitamínu D a jeho nedostatok spôsobuje poruchy imunity, ktorá je spojená aj s našou SM – kou. Mnohým z nás pobyt na slniečku nevyhovuje, iní ho zvládajú dobre. Tu sa ale vynára otázka, ako dlho môžeme byť vystavení slnečným lúčom, aby nám neuškodili? Pred pár rokmi sa odporúčal 30 minútový pobyt na slnku, teraz sa to predĺžilo až na dve hodiny. Všetko však závisí od typu kože, jej zdravotného stavu.

Môžu vás trápiť ekzémy, lupienka alebo rôzne vyrážky ako aj väčšie množstvo materských znamienok. Neuvedomujeme si, že organizmus sa bráni aj tak, že škodliviny vylučuje cez kožu a tento defekt na koži treba riešiť vo vnútri organizmu a nie len potláčať viditeľné dôsledky. Samozrejme je nám jasné, že hlavnej vnútornej liečbe treba pomôcť aj z vonku.

Možno viete, možno nie, že UV žiarenie sa rozdeľuje na dve kategórie: UVA – je ho 99 % a jeho pôsobeniu sme vystavený po celý rok, preniká cez mraky aj cez okenné sklo a spôsobuje vrásky, starnutie kože a spôsobuje najviac kožných nádorov. UVB – väčšia časť je zachytená ozónom v stratosfére, ale aj mrakmi, oblečením aj sklom. Ak by nebolo v takej miere zachytené jeho energia ničí živé organizmy a nie len kožu ale najväčší dopad má na oči. ALE NA TVORBU VITAMÍNU D POTREBUJEME PRÁVE TOTO ŽIARENIE!

Odborníci radia, ak aj máte odolnú kožu voči slnečnému žiareniu treba sa chrániť či už vhodným oblečením, slnečníkom, ale aj opaľovacími krémami. Tie kožu premažú a hydratujú. Vieme ale čo v sebe skrývajú opaľovacie krémy, keď na trhu je vyše 500 druhov a prvý sa objavil už v roku 1956 od firmy L´Óreal?

Prof. RNDr. A. Strunecká, DrSc. a prof. RNDr. J. Patočka, DrSc. upozorňujú, že vo všetkých opaľovacích krémoch je hliník. Citujem: „Nebezpečie prijímania hliníka z kozmetických prostriedkov je celkom vedome podceňované, pretože jeho prijatie by znamenalo zrútenie výroby kozmetických i farmaceutických produktov!“. Toľko citát.

Vo Veľkej Británii testovali 329 výrobkov na opaľovanie a 60 % prípravkov pre deti obsahovalo rovnaké množstvo chemických ochranných faktorov ako krémy určené pre dospelých. Dá sa teda spoľahnúť na údaje, ktoré uvádza výrobca na svojom výrobku?

A. Strunecká a J. Patočka spomínajú aj číslo ochranného faktoru. Faktor vyjadruje ako dlho sa môžeme vyvaľovať na slnku bez rizika spálenia. Kupujeme preto krémy s čo najvyšším faktorom a samozrejme aj s najvyššou cenou, veď ide o naše zdravie a pritom v skutočnosti vyhadzujeme peniaze. Dobu ako dlho môžeme byť na slnku si vieme vypočítať. Ak sme typ, ktorý bez problémov vydrží na slnku 30 minút /0,5 hod/ a použijeme krém s faktorom 15, tak sa môžeme opaľovať 0,5x15= 7,5 hod..

Tak dlho sa asi málokto „opeká“ na pláži. Krém s faktorom 30 je naozaj len pre ľudí s mimoriadne citlivou pokožkou. No a vyššie faktory to je len a len marketingový trik.

Keď sa vás leto opýta, čo ste sa naučili v zime spomeňte si na tento článok. Bez slnečných lúčov by nebol život, ale tak ako nám život dáva, tak nám ho môže vznikom kožných nádorov zobrať. Slnečné lúče áno, ale s rozumom, aby sme mali zdravú kožu, krásnu pleť a telo malo dostatok vitamínu D a nemuseli sme sa natierať jogurtom, mať ťažké noci keby sme to náhodou s tým slniečkom prehnali.

Zdroj: internet

Pokoj a dobro vám želá Vojto z Revúcej.

Aby sme nechodili len po kostoloch a pamiatkach nevynecháme možnosť pozrieť sa do „obchodného domu“ Galerry Lafayette. Vždy sú tam mimoriadne pútavé výklady a vnútorná kopula pripomína skôr nejaký chrám ako obchod. Keď sme sa tam boli pozrieť naposledy, cítil som sa ako v Japonsku, lebo väčšina zákazníkov boli Japonci. Obchodníci ich majú radi, lebo majú peniaze a radi ich míňajú na luxus. Ovešaní taškami takých značiek ako Guci, Armani, Viton atď..Ale tak má vyzerať svet. Keď sa už trepú takú diaľku na druhý koniec sveta a majú tvrdou prácou zarobené peniaze tak si hádam doprajú? Sú slušní, usmievaví a nie ako niektoré nemenované národy. Stále sme sa motali okolo výkladov rôznych obchodov, kde sa môže slovenský dôchodca na vystavený tovar pozerať len cez výklad. Nemyslím si, že všetci si môžu dovoliť hrnúť sa do týchto obchodov a nakupovať bez rozmyslu. Ale je smutné, keď človek celý život pracoval a neostáva mu nič iné ako to všetko vychutnávať len očami. Nuž ale poviem si, že sú na tom mnohí horšie ako ja.

Prešli sme cez Place de la Concorde, Champs Elysées ku Grand Palais kde sa konala mimoriadna a jedinečná výstava obrazov Diega Velázqueza. Pokiaľ človek nechcel čakať v „šóre“ ako voľakedy pred mäsiarstvom, tak si objednal lístok cez internet na určitú hodinu. Vstup som mal s vozíkom cez suterénne manipulačné priestory. Vystavené obrazy boli úžasné, postavy z obrazov vás sledovali pohľadom do každého kúta kde ste sa pohli. Ľudia mlčky sedeli na sedačkách uprostred miestností a kochali sa toľkou krásou a dokonalosťou.

Počas celého pobytu, hlavne v Paríži po ostatnom teroristickom útoku, bolo všade veľa policajtov či už na koňoch, bicykloch, skútroch a okolo pamiatok nenápadne postávali po zuby ozbrojení vojaci. Nebolo to rušivé, skôr to vyvolávalo istotu, že niekto je na blízku keby sa nebodaj niečo zomlelo. Takýto zážitok by mi určite ale nechýbal.

Počas pobytu sme zažili z každého rožku trošku. Nejakú tú kulinársku špecialitku, oceán, duchovnú potravu, adrenalín pri šoférovaní. Všetko ale dopadlo dobre a mesiac pobytu sa končil. Auto sme opäť napratali všetkým možným a nemožným čo sme nazhromaždili za ten mesiac. Cesta bola oproti ceste do Francúzska úplne v pohode. Počasie sa nebláznilo. Teraz sme si vybrali dlhšiu trasu na ubytovanie až do Rakúska, aby sme na druhý deň mali domov cestu čo najkratšiu. Po ceste tam, ako aj späť boli hoteli hneď veľa diaľnice, aby sme sa zbytočne nemuseli motať mimo trasy. Aj tento hotel v Rakúsku bol výborný a izba perfektná. Aj na Slovensku sú hoteli kde sú izby pre hendikepovaných, ale niekedy mám dojem, že je to urobené len preto, aby to bolo urobené, ale na potreby toho postihnutého sa zabúda hlavne v sociálnych zariadeniach. Tu boli izby veľké, priestranné, všetko rozmiestnené tak, aby to vyhovovalo. Ešte jedna perlička. V hoteli bolo na dverách kukátko čo nie je bežné v hoteloch, ale tam na dverách bolo ešte jedno vo výške očí človeka na vozíku, veru s tým som sa ešte nestretol. V týchto hoteloch vidno, že architekti boli vzdelaní, alebo interiér izieb konzultovali s vozíčkarmi. Už sa teším ak niečo podobné objavím u nás na Slovensku.

Ako viete cestujeme aj s našim psíkom a psičkári to poznajú, že nie všade môžu prísť so psíkom. A ešte nás zaujímajú aj poplatky za psíka. V Prahe nám za psíka poplatok neúčtovali, v Nemecku a v Rakúsku po 5 euro ale v Bratislave chceli 17 euro. Čo už na to povedať.

Vždy keď sa vrátime z takýchto ciest po zahraničí, doľahne na nás také rozčarovanie a kladieme si otázku, prečo to tak nemôže byť aj u nás? I keď nedá sa uprieť, že pokroky sa robia, ale ide to ako v lete na saniach. Veď sú to úplne bežné veci – nič mimoriadne.

Napriek všetkým prekážkam je naše Slovensko krásne a želám nám všetkým veľa krásnych zážitkov.

Pokoj a dobro Vám želá Vojto z Revúcej.

Píšem, o tom presne tak, ako je to uvedené v názve. Výstavka prác našich členov so SM. Ale aj tak to musím trošku poopraviť. Lebo všetko je o tom, čo dokáže človek spraviť, aj keď je chorý, a nie vždy to ide tak, ako by sme chceli. Táto výstavka je o ľuďoch, ktorí sa venujú svojim koníčkom, majú radi tvorbu, ktorá ich napĺňa a privádzajú svoje dielka do malej dokonalosti. Je to ako malý zázrak, keď sa tieto veci zoradia a naaranžujú. Práve vtedy vidieť, čo všetko naši členovia a priatelia klubu dokážu.

Výstavka z tvorby a činnosti členov Poprad klubu SM pri SZSMTúto výstavku v priestoroch Nemocnice Poprad a.s. organizujeme raz ročne, t. r. to bol piaty ročník. Je to vlastne taký súhrn prác, alebo ukážka toho, čo robíme na našich stretnutiach klubu. Tam sa učíme rôzne techniky prác, ktoré potom doma alebo znova v klube – tam im dávame reálne podoby výrobkov. No a musíte sami uznať, že nejde len o tak hocijaké výrobky.

Začnem servítkovou technikou. Tá má v klube svojich stálych členov.

Venujú sa jej viacerí a vidieť to aj na výstavke. Veď uznajte, aké nádherné diela tam boli. Servítkové obrázky, svietničky a svietniky, šperkovnice, truhličky, podnosy, črepníky, nedá sa ani všetko vymenovať. A servítková technika, nie je len o lepení servítok. Aj tu sa to delí na viac pracovných postupov – čo a ako sa dá vyrobiť. Výsledky týchto rôznych druhov prác bolo vidieť práve na výstavke.

Maľovanie na skle, maľovanie žehličkou, maľovanie ihlou. Aj tu vidno, že členovia popradského klubu SM nemrhajú zbytočne časom a pustili sa aj do týchto prác. Na výstavke boli zastúpené aj tieto dielka a mali svoje čaro.

Osobitná kapitola patrí prácam z drôtu. Sú to, budem sa opakovať, ale tu je skutočne treba dodať, že ide o umelecké práce. Nádherné spomienky z dovoleniek, malé pamiatky z ciest, to všetko je zakomponované v drôte. Každé očko či slučka, farba drôtu, je vyjadrenie nálady a pocitov. Z drôtu boli vyrobené šperky, obrázky alebo len taká obyčajná ilúzia niečoho, čo ho práve v tej chvíli napadlo. A čerešničkou na torte boli kamienky v drôte. Drahokamy, alebo každý tomu hovorí ináč. Modré, sivé, v šperku, obrázku, zasadené v motúzovom šáliku, drôtenej slučke.

Je tu ešte niečo, čo si zaslúži, aby sa spomenulo. Obrázky. Bojnický hrad, krajinky, kvety, stromy, moderné umenie. Len malý výpočet toho, čomu sa venuje naša členka klubu. Našla sa aj v servítkovej technike, čo obohatilo našu výstavku. Aby sa bolo načo dívať, prispeli svojimi prácami viacerí členovia klubu, za čo im patrí srdečná vďaka. Ináč by sa výstavka prác SM klubu v Poprade nemohla konať. Všetko to bolo pripravené v dňoch 22. - 23. októbra 2015 v zasadačke Nemocnice Poprad a.s.

Chceme vyjadriť vďačnosť a poďakovanie všetkým, ktorí sa zúčastnili na výstavke a prispeli tak k výbornej atmosfére, ktorú vyčarili aj žiaci Cirkevnej spojenej školy - Základnej umeleckej školy Janka Silana v Poprade.

Ďakujeme im za program, čo prítomní ocenili veľkým potleskom. Všetkým sa páčil a prispel k peknému dňu výstavky.

No a nám členom už neostáva iné, ako tešiť sa na ďalší ročník výstavky prác SM klubu 2016.

Hanka Korenková, členka klubu

O tom, že rekondície sú vítanou a odporúčanou súčasťou liečby aj pri ochorení skleróza multiplex, dnes už nie je pochýb. Ja si ale spomínam na začiatky fungovania nášho klubu v Považskej Bystrici v roku 1990, keď sme sa aj s touto pre nás novou formou stretli po prvýkrát.

Prvú rekondíciu sme zorganizovali za pomoci okresného výboru zväzu zdravotne postihnutých a SM-károv z Bratislavy - Jožka Kmeťa a Ivana Košibu. Tí nám ukázali, ako má rekondícia vyzerať.

V súčasnej dobe máme aj v tejto oblasti za sebou kus práce (a žiaľ sme o 25 rokov starší). Ak to financie dovolia, náš klub ročne organizuje aj dve rekondície, a tak môžeme porovnávať a hodnotiť. Nie je to však ľahké, pretože každá rekondícia je niečím výnimočná, dobrá a ešte lepšia. Zažili sme rekondície tuzemské i zahraničné, ale našťastie všetky boli svojím spôsobom prínosom. Prínosom pre nás sú aj rekondície, organizované SZSM, ktoré sú zamerané na osobitné skupiny – skôr mladých ľudí.

Keďže skôr narodení radi spomínajú na minulosť, zaspomínam si vždy na tie, ktoré sa mi hlboko zakorenili v pamäti a svojim spôsobom boli najkrajšie. Uskutočnili sa v Belušských Slatinách. Nemali sme k dispozícii kúpanie v termálnej vode, batériu rehabilitačných procedúr a pracovníkov. Nosným bodom programu bolo cvičenie jogy s Dr. Vincenciou Brežnou. Spomínam si, ako nám vysvetľovala význam každého cviku pre naše zdravie. Mali sme predovšetkým sami seba, vytvárali sme si medzi sebou krásne vzťahy, nové priateľstvá. Nepamätám si, že by bol niekto nespokojný alebo by sa nezúčastňoval spoločných aktivít. Samozrejmosťou boli ranné rozcvičky, vychádzky do prírody, či odborné prednášky, stretnutia so zaujímavými ľuďmi.

V súčasnosti sú rekondície zabehnutou súčasťou klubového života a mnohí to, žiaľ, berieme ako samozrejmosť. Treba však vidieť a oceniť kus práce členov výboru, ktorí majú na starosti úspešný priebeh týchto podujatí. Dnes už niet pochýb o prínose rekondícií nielen pre telesné zdravie, ale aj psychiku členov, upevňovanie roky trvajúcich či nadväzovanie nových priateľstiev a poskytovanie si vzájomnej pomoci.

Na tieto krásne chvíle rada spomínam a prajem všetkým, aby takéto niečo zažili.

Vaša Emília Vašutová

Veľká vďaka patrí ľuďom, ktorí otvorili svoje srdcia dokorán a darovali nám 2% zo svojich daní, čím umožnili desiatim členom klubu prežiť niekoľko skvelých dní na rekondičnom pobyte v Liptovskom Jáne – hotel AVENA.

Ako nám bolo?

Napriek tomu, že v tom týždni v Trnave pršalo, my sme si vychutnávali sedem krásnych slnečných dní. Našou vedúcou rekondície bola už tradične Majka Kovačiková, ktorej patrí veľké „ďakujem“ za starostlivosť.

V AVENE sme už ako doma. Užívali sme si každý deň ničnerobenia naplno – doobeda procedúry, po obede odpočinok, prechádzky po okolí a na zelenom ihrisku, ktoré patrí k hotelu, sme sa vyhrievali ako muchy ;o)

Čo sa týka stravy – tá nemala chybu, klobúk dolu kuchárovi - jedlá sme mali vždy chutné, po servírke do kuchyne sme posielali pochvaly.

A večery?! Tie boli plné smiechu, zabával nás hlavne Matúško, vnuk Kovačikových.

Aby toho humoru nebolo málo, v jeden deň po dobrom obede, som sa dala od Maroša a Laca nahovoriť na bicykel do Stanišovskej jaskyne. Ten, kto ma pozná vie, že som „riadna baba“, tak poviem Vám, že som mala jazyk až na kolenách, do kopca som fučala, bicykel preklínala... Ale keď sme sa vracali naspäť už som bola „hviezda“, letela som dolu kopcami – aj Sagana by som dobehla!

Aj spoločný výlet sme si dali,
Oravský hrad sme navštívili.
Ten, kto tam bol vie,
že ak sa chce na vrchol hradu dostať,
musí 660 schodov zdolať!

Trnaváci znovu na LiptoveNa prehliadku hradu sme sa vydali v zostave: vedúca Majka, Matúško, ja – Alena, Maroš, Jarka a Laco. Naša hradná stráž“ – mama Katka, Mirko na vozíku a Monika, nás čakali pod hradom, Lucka a Martuška s Karolom zostali v Avene. Rasťo - samostatná jednotka ;o) obdivoval krásy Slovenska ako vytrvalý turista.

Okrem toho sme boli na výlete vo Vysokých Tatrách a navštívili sme Podbanské.

Tak neskutočne rýchlo „dobrota“ prešla, ani sme sa nenazdali a domov sme sa poberali. Naša cesta viedla cez Staré Hory. Zastavili sme sa u našej Patrónky Matky Božej Márie, aby sme poprosili o zdravie pre nás a členov trnavského klubu SM, pre naše rodiny, ale aj pre ľudí, ktorí dokorán otvorili svoje srdcia... za Božiu pomoc, lásku, nádej...

Alena, mama Katka a členovia Klubu SM Trnava

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.