V minulosti, keď sme išli za dcérou do Francúzska, nás stále mátali pracovné povinnosti. Aby sme mali všetkých klientov cestovky vybavených, aby sme mali uhradené faktúry, aby sme nešli na prelome mesiace keď sú uzávierky a aj ďalšie povinnosti, ktoré limitovali dĺžku nášho pobytu. To sa ale od 1. novembra 2014 zmenilo. Prácu sme zavesili na klinec a rozhodli sme sa pre život dôchodcov. A to vám úprimne poviem, že zatiaľ tento krok neľutujeme. Biedu netrieme. Dcéra sa tešila, že konečne budeme môcť prísť na dlhšie a nie ako predtým na pár dní. Po rodinných konzultáciách sme sa rozhodli pre mesiac apríl. Vnúčence budú mať dva týždne prázdnin, dcéra okrúhle narodeniny a tak padlo definitívne rozhodnutie - ideme v apríli.

Zahájili sme prípravy na cestu. Treba pripraviť auto, nájsť ubytovanie niekde na polceste, nakúpiť darčeky, požiadať susedovcov, aby dohliadli na byt, aby sme sa mali kde vrátiť, vybrať poštu, poliať kvety, ale veď to všetci poznáte. Už si netrúfame ako za oných čias absolvovať cestu dlhú 1650 km na jeden ťah, veď ide nielen o naše zdravie ale aj ostatných účastníkov cestnej premávky. Podarilo sa nám zabezpečiť ubytovanie približne na polceste v Nemecku. Internet a stránka www.booking.com je úžasná vec. Keby človek potreboval len také obyčajné „ubytko“ tak je to jednoduchšie, ale ak to má byť pre vozičkára a ešte aj kde môže byť aj psík, náš verný sprievodca, tak je tých možností menej. A samozrejme sme pozerali aj na cenu. Ďalšia dilema čo si zobrať na oblečenie. Mesiac apríl je nevyspytateľný, bude zima, bude teplo, alebo bude svietiť slniečko či pršať? Keď som videl tú kopu vecí tak som mal obavy ako sa to všetko pomestí, veď skoro celý kufor v aute zaberie môj elektrický inv. vozík. Manželka je ale čarodejník a tak sa do auta pomestilo všetko. Ako správny motorista som mal pripravený itinerár cesty aj s časovým harmonogramom a už som len sledoval aké bude v deň našej cesty počasie. Vyzeralo to na pohodovú jazdu ale človek mieni a Pán Boh mení. Keď budete čítať tieto riadky určite ste už zabudli čo sa dialo 31. marca 2015. Počasie sa zbláznilo. Ráno v Revúcej ešte svietilo slniečko ale už Banskej Bystrici snežilo a okolo Nitry bolo na ceste už dobrých 5 cm snehu a poriadna fujavica. Na aute sme samozrejme už mali obuté letné pneumatiky a pri rýchlosti maximálne 70 km/hod. som si uvedomil, že celý môj časový plán je v háji. Čert ber časový plán, len aby sa nám nič nestalo. Oči som mal vypleštené ako slimáčik Bubienok, aby som čo najlepšie videl na cestu. Pri Bratislave sa to umúdrilo i keď cez Rakúsko a Nemecko striedavo pršalo a svietilo zubaté slniečko. Fúkal ale taký silný vietor, že naše plne naložené auto poskakovalo po ceste ako malé rozšantené kozľa po záhrade. Až na druhý deň sme sa dočítali, že sa Rakúskom a Nemeckom prehnala za posledné roky najsilnejšia veterná búrka, ktorá si vyžiadala veľké materiálne škody a aj straty na ľudských životoch. Aby toho nebolo málo, tak ešte necelých 8 kilometrov pred cieľom nás zastihla dopravná zápcha, ktorá nás už nažhavených na pohodlnú posteľ zdržala o celú hodinu. Už sme ale v posteli v príjemnom 2** hoteli a žiaľ u nás často ani v 4****hoteli nie sú také priestory. Na druhý deň cesta už prebehla jednoduchšie a podvečer sme vypli motor na dvore pri dcére vo Francúzsku.

Prvá naša akcia bola Veľká noc. Iný kraj, iný mrav. Nepolieva, nešibe sa. Rodičia po záhrade poskrývajú čokoládové vajíčka a deti ich potom v nedeľu hľadajú. Zaťa s vnukom som ale presvedčil, že v pondelok treba naše dámske osadenstvo predsa len podľa zvyku u nás pokropiť vodou a voňavkou. Urobili sme teda zadosťučinenie aj našim zvykom. Veľkonočný pondelok sa nesie v duchu prechádzky po „blšom trhu“, ktorý sa koná každý rok v bočných uličkách mesta. Z blízkeho ako aj ďalekého okolia si na svojich stolíkoch rozložia predávajúci všetko možné čo im už doma netreba, alebo svoje doma vyrobené produkty. Boli tam v ponuke knihy, gramoplatne, nábytok, sklo, porcelán ale aj také niečo ako divadelné svetlá, vojenské vyznamenania. Bolo tam naozaj čo pozerať. Ako som to tak sledoval skoro každý si domov odnášal nejaký ten úlovok.

Cieľ nášho prvého výletu do Paríža bola naša obľúbená štvrť Montmartre s bazilikou Sacre Coeur. Montmartre je úžasný svojou atmosférou malých obchodíkov, kaviarničiek a všade prítomných pouličných umelcov lákajúcich zákazníkov na ich portrétovanie.

Jeden maľoval farebne, iný len uhlíkom a boli aj umelci čo nožničkami vystrihovali portréty z papiera. Sadli sme si na „café“ a tu by človek vydržal sedieť aj celý deň a pozorovať okolie. Videli sme extravagantné oblečenie ale aj japonských mladomanželov, ktorý sa prišli odfotografovať na toto históriou dýchajúce miesto. Počuli sme zmes jazykov a dokonca aj slovenčinu. Cez toto ľudské mravenisko sa pretláčali taxíky, vyhliadkový vláčik a dokonca aj autobus. Hneď vedľa na schodoch baziliky sedia ľudia z celého sveta a raz otáčajú hlavu k bazilike a potom sledujú panorámu mesta. Cvakajú fotoaparáty, ponad hlavy sa vám krútia držiaky na selfie. Veď každý chce mať pamiatku, že tam bol. Iní sa vyvaľujú po trávnikoch, vyjedajú sendviče a chytajú slnečné lúče. Starší pán hrá na harfe populárne melódie a pouličný predavači ponúkajú svoje suveníry. Na rohu stojí pani v historickom kostýme a vyhráva na harmonike francúzske pesničky. Odrazu na objaví pán, ktorému na pleci sedia dva veľké farebné papagáje. Vtipné bolo, že mal celý chrbát „ obkakaný“ od papagájov. Musím sa takto verejne priznať, mal so aj nepríjemný zážitok. Manželka s dcérou boli na opačnom konci a ja som sa v kopci svojou nepozornosťou s elektrickým vozíkom prevrátil na chrbát. Bol pri mne môj anjel strážny, lebo sa mi nič nestalo akurát som bol „ťažko postrašený“. To vám poviem, že nebol to príjemný pocit, stuhla mi krv v žilách, keď som si odrazu uvedomoval, že predné kolieska idú do vzduchu a ja sa preklápam dozadu dolu kopcom. Nejazdím na vozíku prvý rok ale toto sa mi ešte nestalo a prešiel som už cez všelijaké krkaháje. Ale hneď sa na mňa vrhli okolo idúci Taliani a ani som si nestihol uvedomiť čo sa stalo a už ma dvíhali a usádzali na vozík. Keďže sa mi nič nestalo nechcel som sa priznať manželke a dcére aké som nemehlo. Prezradil ma ale špinavý sveter a pneumatika vozíka odtlačená na chrbte a tak som musel ísť s pravdou von.

Toto sú chvíľky kedy sa môže celý život v sekunde zvrtnúť. Preto, milí priatelia, netrápte sa nad nesmrteľnosťou chrústa, alebo nad otázkou, že medicína napreduje míľovými krokmi vpred a ľudstvo je napriek tomu stále viac choré. Vyrazte do ulíc, do prírody za oddychom alebo za dobrodružstvom / i keď naša diagnóza je sama o sebe poriadne dobrodružstvo/. Či už chodíte, alebo sa šuchcete s barlami a ak to inak nejde tak na vozíku. Nenechajte si radosť zo života vziať našim hendikepom. Môže sa stať, že sa v noci nejaká bunka zblázni a ráno už neuvidíte vychádzať slnko.

Ak dovolíte priatelia budem aj v ďalšom čísle našej „Nádeje“ pokračovať mojimi potulkami po Francúzsku.

Veľa pekných dní, pokoj a dobro Vám všetkým želá Vojto z Revúcej.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.