Aby sme nechodili len po kostoloch a pamiatkach nevynecháme možnosť pozrieť sa do „obchodného domu“ Galerry Lafayette. Vždy sú tam mimoriadne pútavé výklady a vnútorná kopula pripomína skôr nejaký chrám ako obchod. Keď sme sa tam boli pozrieť naposledy, cítil som sa ako v Japonsku, lebo väčšina zákazníkov boli Japonci. Obchodníci ich majú radi, lebo majú peniaze a radi ich míňajú na luxus. Ovešaní taškami takých značiek ako Guci, Armani, Viton atď..Ale tak má vyzerať svet. Keď sa už trepú takú diaľku na druhý koniec sveta a majú tvrdou prácou zarobené peniaze tak si hádam doprajú? Sú slušní, usmievaví a nie ako niektoré nemenované národy. Stále sme sa motali okolo výkladov rôznych obchodov, kde sa môže slovenský dôchodca na vystavený tovar pozerať len cez výklad. Nemyslím si, že všetci si môžu dovoliť hrnúť sa do týchto obchodov a nakupovať bez rozmyslu. Ale je smutné, keď človek celý život pracoval a neostáva mu nič iné ako to všetko vychutnávať len očami. Nuž ale poviem si, že sú na tom mnohí horšie ako ja.

Prešli sme cez Place de la Concorde, Champs Elysées ku Grand Palais kde sa konala mimoriadna a jedinečná výstava obrazov Diega Velázqueza. Pokiaľ človek nechcel čakať v „šóre“ ako voľakedy pred mäsiarstvom, tak si objednal lístok cez internet na určitú hodinu. Vstup som mal s vozíkom cez suterénne manipulačné priestory. Vystavené obrazy boli úžasné, postavy z obrazov vás sledovali pohľadom do každého kúta kde ste sa pohli. Ľudia mlčky sedeli na sedačkách uprostred miestností a kochali sa toľkou krásou a dokonalosťou.

Počas celého pobytu, hlavne v Paríži po ostatnom teroristickom útoku, bolo všade veľa policajtov či už na koňoch, bicykloch, skútroch a okolo pamiatok nenápadne postávali po zuby ozbrojení vojaci. Nebolo to rušivé, skôr to vyvolávalo istotu, že niekto je na blízku keby sa nebodaj niečo zomlelo. Takýto zážitok by mi určite ale nechýbal.

Počas pobytu sme zažili z každého rožku trošku. Nejakú tú kulinársku špecialitku, oceán, duchovnú potravu, adrenalín pri šoférovaní. Všetko ale dopadlo dobre a mesiac pobytu sa končil. Auto sme opäť napratali všetkým možným a nemožným čo sme nazhromaždili za ten mesiac. Cesta bola oproti ceste do Francúzska úplne v pohode. Počasie sa nebláznilo. Teraz sme si vybrali dlhšiu trasu na ubytovanie až do Rakúska, aby sme na druhý deň mali domov cestu čo najkratšiu. Po ceste tam, ako aj späť boli hoteli hneď veľa diaľnice, aby sme sa zbytočne nemuseli motať mimo trasy. Aj tento hotel v Rakúsku bol výborný a izba perfektná. Aj na Slovensku sú hoteli kde sú izby pre hendikepovaných, ale niekedy mám dojem, že je to urobené len preto, aby to bolo urobené, ale na potreby toho postihnutého sa zabúda hlavne v sociálnych zariadeniach. Tu boli izby veľké, priestranné, všetko rozmiestnené tak, aby to vyhovovalo. Ešte jedna perlička. V hoteli bolo na dverách kukátko čo nie je bežné v hoteloch, ale tam na dverách bolo ešte jedno vo výške očí človeka na vozíku, veru s tým som sa ešte nestretol. V týchto hoteloch vidno, že architekti boli vzdelaní, alebo interiér izieb konzultovali s vozíčkarmi. Už sa teším ak niečo podobné objavím u nás na Slovensku.

Ako viete cestujeme aj s našim psíkom a psičkári to poznajú, že nie všade môžu prísť so psíkom. A ešte nás zaujímajú aj poplatky za psíka. V Prahe nám za psíka poplatok neúčtovali, v Nemecku a v Rakúsku po 5 euro ale v Bratislave chceli 17 euro. Čo už na to povedať.

Vždy keď sa vrátime z takýchto ciest po zahraničí, doľahne na nás také rozčarovanie a kladieme si otázku, prečo to tak nemôže byť aj u nás? I keď nedá sa uprieť, že pokroky sa robia, ale ide to ako v lete na saniach. Veď sú to úplne bežné veci – nič mimoriadne.

Napriek všetkým prekážkam je naše Slovensko krásne a želám nám všetkým veľa krásnych zážitkov.

Pokoj a dobro Vám želá Vojto z Revúcej.

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.