Milí čitatelia Nádeje,

hlavne VY = milí „súpútnici“ - “usadení“ v invalidných vozíkoch ;o)

prihováram sa Vám v „Kuk na život z vozíka“ už po piaty krát, a stále to vyzerá, že v ňom sedím iba ja ;o)) pretože, hoci je táto strana časopisu určená práve na uverejňovanie Vašich príspevkov o Vašich skúsenostiach a Vašom pohľade na život z invalidného vozíka, zatiaľ sme sa tých príspevkov od VÁS v redakcii ešte nedočkali... možno raz...

IDE TO / NEJDE TO - AJ BEZ BARIÉR!

IDE TO / NEJDE TO - AJ BEZ BARIÉR!Pod týmto názvom sme v časopise vytvorili priestor pre spoločné zdieľanie sa so svojimi skúsenosťami s bezbariérovosťou okolo nás. Napr. bezbariérové cestovanie vlakom či autobusom - bezbariérové turistické trasy - počet a kvalita bezbariérových izieb v tom-ktorom konkrétnom ubytovacom zariadení, ktoré ste sami navštívili –– bezbariérové hrady, zámky, múzeá, divadlá, kiná... skrátka všetko, čo by mohlo byť nápomocné a zároveň uľahčí život všetkým ostatným človiečikom na invalidných vozíkoch, ktorí náš časopis čítajú.

Moja klubová rekondícia na Liptove s bezbariérovou turistikou.

Už tradične organizujeme v trnavskom Klube SM jeden rekondičný pobyt (RP) v Liptovskom Jáne – hotel Avena. Je tam nádherne, má to však veľkú nevýhodu vtom, že v hoteli Avena je iba jedna bezbariérová izba. Keďže záujemcov na vozíku o RP bolo viac, „vymyslela“ som, že zabezpečíme v rovnakom termíne bezbariérovú izbu v hoteli Máj a v hoteli Alexandra, ktoré nie sú od seba ďaleko a budeme sa všetci na spoločných aktivitách stretávať v Avene. Dnes Vám môžem povedať – nebol to dobrý nápad! My na vozíčku s doprovodom sme boli na hoteli viac-menej sami. Prejavilo sa to hlavne v prvé dva dni, keď nás dážď a ochladenie – s čím som nerátala - „prinútili“ zostať v hoteli.

ALE na tretí deň vyšlo slnko, tak sme sa s manželom – ja na elektrickom vozíku – vybrali smerom k Stanišovskej jaskyni a potom ešte pár kilometrov do hory (kde už ani autá nemohli), po krásnej asfaltovej cestičke – no nádhera – okolo vysoké ihličnany, zelená „všehochuť“ v rôznych odtieňoch – kochala som sa a užívala si to – odporúčam všetkým na el. vozíku. Až večer na izbe som zistila, že sme boli vonku 7 hodín, a pohľad do zrkadla ma “upozornil“, že som do kufra zabudla (ako vždy!) zbaliť opaľovací krém ;o) Aj všetky nasledujúce dni už boli iba skvelé. Stretávali sme sa s ostatnými v Avene, urobili si spoločný výlet na salaš a s Beátkou Porubčanskou spolu s jej sestrou Danielou, sme pokračovali v bezbariérovej turistike okolo Štrbského plesa, čo je tiež skvelý zážitok, ktorý sa dá zvládnuť aj na mechanickom vozíku s ochotným doprovodom.

Ešte sa vrátim k bezbariérovej izbe v hoteli Máj, kde sme s Ľubkom bývali. Bola síce prístupná na prízemí, no strašne v nej bolo zima – bola chladná – z jednej strany sklad, z druhej nejaká miestnosť pre zamestnancov. Neviem, čo tam bolo pred tým, ale keďže odstránili prah pod dverami (aby bol vstup bezbariérový), keď sme otvorili okno, bol v izbe prievan = môj veľký „nepriateľ“. Kúpeľňa bola veľká, madlá boli úplne všade, ale WC bolo veľmi nízke. No čo sme vôbec nechápali, bola „gulička“ v rohu pod sprchou, „krásne“ vyspádovaná smerom ku dverám, takže voda tiekla všade inde, len nie do odpadu – ale vynašli sa! – na dlhej rúčke sme mali k dispozícii asi metrovú stierku, ktorou môj manžel po osprchovaní „naháňal“ vodu do guličky - že „vitajte na Slovensku“ ;o) Nakoľko sme však do izby chodili iba spávať, dalo sa to zvládnuť a radosť z RP nám to nijako nepokazilo, ale hotel Máj zo zoznamu ubytovania vhodného pre vozičkárov určite vyškrtnem!

Aj cestu domov sme využili na bezbariérovú turistiku – autom sme vyštartovali do Zuberca a potom na Zverovku – tam sme už „presadli“ do inv. vozíkov, ja do elektrického, Marta Kocmanová do mechanického, a Monika Šándorová si pre začiatok trúfla po vlastných... Pre mňa to už bol druhý „pokus“ dostať sa až hore na Tatliakovu chatu. Bezchybná asfaltová cesta, lemovaná vysokými ihličnanmi s úžasným výhľadom na Roháče (ale to treba naozaj vidieť na vlastné oči) mala iba jeden nedostatok – stále sa ide hore brehom – preto ODPORÚČAM absolvovať túto trasu na elektrickom vozíku. Bolo to náročné aj pre Moniku – má môj obdiv, že to vyšliapala až do troch štvrtín – opäť som sa nedostala až hore, tak možno nabudúce do tretice... Po zídení dolu, pri veľmi chutnom obede v reštaurácii Šindľovec, sme sa všetci zhodli na tom, že pre každého z nás to bol nevšedný zážitok a za tú námahu to stálo! Vyskúšajte, určite nebudete ľutovať...

A ešte na záver - MY v redakcii stále čakáme, že sa aj VY stanete „spolutvorcami“ nielen tejto rubriky, ale celého časopisu NÁDEJ!

Vaše celkom vážne, ale aj úsmevné príspevky (vlastný príbeh, skúsenosť, postreh, problém, zážitok a pod.) alebo aj otázky k téme, s označením „kuk na život z vozíka“, netrpezlivo čakáme na e-mailovej adrese: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. alebo aj na poštovej adrese: SZSM, Konštantína Čulena 12, 917 01 Trnava.

Vaša debatka a Redakcia časopisu Nádej

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.