Milí čitatelia Nádeje,

hlavne VY = milí „súpútnici“ - “usadení“ v invalidných vozíkoch ;o)

dnes Vám v rubrike „Kuk na život z vozíka“ ponúkam osobnú skúsenosť Daniely z Vrbového s letiskovými asistenčnými službami... keby to nebola celkom vážna vec, bolo by to aj vtipné.

IDE TO / NEJDE TO - AJ BEZ BARIÉR!

IDE TO / NEJDE TO - AJ BEZ BARIÉR!Pod týmto názvom sme v časopise vytvorili priestor pre spoločné zdieľanie sa so svojimi skúsenosťami s bezbariérovosťou okolo nás.
... skrátka všetko, čo by mohlo byť nápomocné a tiež uľahčí život všetkým ostatným človiečikom na invalidných vozíkoch, ktorí náš časopis čítajú.

Letisko Gen. M. R. Štefánika - verzus - letisko Stansted

Je 29. október 2016 – 06.00 hod. londýnskeho času. Dcérka Martinka mi oznamuje, že sa práve narodilo moje, v poradí štvrté vnúča, dievčatko Ellie. Nasledovali slzy šťastia. Až po nich mi došlo, Cambridge nie je na skok ako Šípkové (5 km), kde býva moja druhá dcérka Andrejka s manželom a synom Maximkom. Napriek všetkým mojim pohybovým obmedzeniam som sa rozhodla odcestovať aj v prípade, že pôjdem sama. Verila som, že toľkokrát ospevované letiskové asistenčné služby (ďalej len LAS) nemôžu predsa zlyhať vo chvíli, keď moja túžba vidieť vnučku bola na vrchole.

Ďalšie moje obmedzenie, rečové (rozumej, cudzí jazyk), ma donútilo naučiť sa tri vety po anglicky: Volám sa Daniela Valová. Som zo Slovenska. Nehovorím po anglicky.

Po ich vyslovení dcérka Ajka zahlásila, že ma nenechá cestovať samu. Veci sa dali do pohybu. Behom troch dní zabezpečila pas pre syna a letenky. Išli sme nakoniec všetci traja.

Nie o tom som však chcela písať. Možno bude niektorých zaujímať, aké mám ja skúsenosti s LAS, nakoľko aj ja som vozíčkarka a opakovane som cestovala lietadlom Bratislava – Londýn.

Odletová hala Bratislava

Kontrolná zóna, prízemie. Pracovník vydáva povely: vyzujte sa, vyzlečte sa, postavte sa. S námahou vyzúvam topánky, postaviť by sa aj dalo, len sa nemám čoho chytiť. V balansovom postoji zápasím s bundou. Po hmatovej kontrole zase povely: obujte sa, oblečte sa, posaďte sa. Všetko by to bolo jednoduchšie, keby dcérka bola pri mne. Nie, ona musela ísť s ruksakom na pleci a dieťaťom v kočíku do kontrolnej zóny pre chodiacich. Aby toho nemala málo, do druhej ruky jej strčili moju batožinu. Nikoho nezaujímalo, že ide so mnou ako doprovod. Až na rampe sa dozvedám, že musela vyzuť aj malého, rozobrať kočík, všetko naložiť na pás. Po kontrole to zopakovať ešte raz. Dvaja pracovníci letiska sa zatiaľ pozerali, ako sa bosý ročný synček štvornožky vzďaľuje od svojej maminky a zapája sa do davu cestujúcich.

Ako náhle LAS zistila, že s barlou v časovom limite cca 15 minút zdolám „schodíky“ do lietadla, nechala ma aj s batožinou pri lietadle. Odišla s prázdnym vozíkom. Samozrejme, viac sa nevrátila. To už prišla dcérka s dieťaťom v nosiči, lebo aj ona odovzdala kočík. Znova jej nič iné nezostalo, len do vytrénovanej ruky vziať môj batoh a ísť po schodoch k výšinám.

Príletová hala Stansted

LAS s „kľudom Angličana“ sa ujíma mňa na vozíku, a čuduj sa svete, aj mojej batožiny. A to ten človek, podotýkam, nemal tri ruky. Elegantne nás previedol výťahmi na poschodie, kde sme bez čakania prešli pasovou kontrolou. Pracovník berie dcérkin pas a s úsmevom jej hovorí: „Happy birthday“ - bolo totiž 11.11.2016, deň jej narodenín. Milé, však? V Bratislave sa niečo také „nenosí“!

Odletová hala Stansted

LAS nepomáha len mne, ale nám odovzdá veľký kufor na čekin. Pracovníčka nás v kontrolnej zóne posunie bokom a ručným skenerom mňa v sede, Maximka v leže a dokonca aj dcérku v stoji, skontroluje. A to bez vyzúvania. Skontroluje vozík, barlu aj kočík a povie: „please“. Odchádzame k lietadlu, kde sa nás asistent snaží odbremeniť od príručnej batožiny. Ide vybaviť štítok, nalepí ho na batoh a šup ho do podpalubia k vozíku. Dcérka má o starosť menej.

Príletová hala Bratislava

Posledná vystupujem z lietadla mojim slimačím tempom a račím krokom (rozumej, zadkom vpred). Po 15 minútach zdolám posledný schodík a hľadám LAS. Pri lietadle stojí len sanitka a v nej dvaja záchranári. Vari je to pre mňa?!

Z omylu ma vyviedol tenký hlas asi 65 kilového chlapíka v montérkach, preoblečeného pomocou vesty neónovej farby s nápisom ASISTENCIA, za LAS.

Tlačí ma na vozíku k pristavenému autobusu. Obaja sa pozeráme na neprekonateľnú 40 centimetrovú medzeru medzi zemou a podlahou autobusu. Čakám, kedy sa vysunie plošina. Zostalo len pri želaní.

Vraj, oni také nemajú a už sú zvyknutí. Humorom sršiaci asistent zmĺkol v tej chvíli, keď ma skoro prevrátil aj s vozíkom. Ani po štvrtý krát som si na bratislavskú LAS nezvykla, tak ako ich pracovníci.

Nie vždy platí, že keď dvaja robia to isté, je to to isté!

Milí čitatelia, záver si urobte, prosím, sami.

Daniela Valová, Klub SM Piešťany

A ešte tradične na záver - MY v redakcii stále čakáme, že sa aj VY stanete „spolutvorcami“ nielen tejto rubriky, ale celého časopisu NÁDEJ!

Vaše celkom vážne, ale aj úsmevné príspevky čakáme na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. alebo aj na poštovej adrese: SZSM, Konštantína Čulena 12, 917 01 Trnava.

Mám pre Vás aj novú tému, či námet na napísanie Vašich skúseností...

U nás v Klube SM Trnava si už roky dávame do „Plánu činnosti“ návštevu divadelného predstavenia – veď v Trnave, priamo pod nosom, máme Divadlo Jána Palárika s hereckými výkonmi na skvelej úrovni! Ale – keď v klube navrhnem, že niečo „dobré“ v divadle hrajú a mohli by sme si urobiť spoločnú klubovú akciu, niektorí sa tvária, že „im ubližujem“ ;o) Nevýhoda je aj v tom, že lístky treba kúpiť aj mesiac dopredu, aby sa nám ušli...

No čuduj sa svete, 4. februára sa nás „nazberalo“ 12 a vybrali sme sa do divadla na najznámejšiu komédiu Carla Goldoniho „Sluha dvoch pánov“. Môžem povedať, že sme sa skvelo pobavili. Hosťujúci herec Peter Trník, v hlavnej úlohe ako sluha Truffaldino, hral famózne, išiel priam „dušu nechať“ na tom javisku ;o) A veru aj naši „klubáci“ si pochvaľovali, aké to bolo super a ako veľa sa nasmiali... lebo aj oni potrebujú raz vidieť, ako 100x počuť!

Ale hlavne o čom som chcela písať, je bezbariérový prístup do Divadlo Jána Palárika v Trnave. My s manželom, aj s kamarátkou Beátkou P., tam chodíme často a radi. Obidve sme na vozíku – takže do divadla vchádzame cez veľkú bránu a bočným bezbariérovým vchodom (kde je aj bezbariérové WC) priamo do veľkej sály. Nezisťovala som, koľko ľudí na inv. vozíku sa tam zmestí, ale naše dva vozíky vždy mali svoje miesto, aj keď netvrdím, že úplne ideálne. Aj vstupné je pre držiteľov preukazu ZŤP lacnejšie.

Milí priatelia, keďže divadelná sezóna je v plnom prúde, vyberte sa do divadla vo Vašom meste, zistite ako je to tam s bezbariérovosťou a napíšte nám. Z Vašich osobných skúseností môžeme potom zostaviť zaujímavý článok, ktorým možno povzbudíme viacerých esemkárov, aby nabrali odvahu a vybrali sa za kultúrou...

Vaša debatka a Redakcia časopisu Nádej

Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.