Minulý rok nám cestu do Francúzska za dcérou skrížila náhla choroba nášho psíka. Napriek liečbe nám ho zákerná rakovina zobrala do psieho neba.

Stretol sa ale rok s rokom a do rodiny pribudol nový psík z útulku, kde si chodila manželka liečiť smútok a pomáhať ako dobrovoľník. Keď človek vidí tie smutné očká „útulkáčov“ hneď by si zobral všetkých domov, a tak prišiel aspoň jeden. Prišiel čas splniť sľub, že tento rok už návštevu dcéry neodložíme.

Ale viete ako to v živote chodí, niečo prekazí choroba, niečo naše aktivity, niečo rodinné aktivity dcéry a tak nám ostal termín v mesiaci október.

Začal sa kolobeh hľadania vhodného ubytovania niekde na polceste v Nemecku, lebo už pár rokov si cestu autom netrúfame absolvovať na jeden šup. Veď aj prečo riskovať? O psíkovi som písal preto, že pribudol ďalší faktor pri zháňaní ubytovania nutný brať do úvahy a už nehovorím o tom, že ubytovanie musí byť vhodné pre vozičkára. Samozrejme rozhoduje aj cena a doba fungovania recepcie. Našiel som aj niekoľko dobrých ubytovaní, ale recepcia fungovala do 22:00 hod. Čo ak sa po ceste objaví nejaká komplikácia, nestihneme termín a budeme spať v aute, alebo v noci budeme hľadať náhradné ubytovanie a už nehovorím o tom, že vám prepadne platba za ubytovanie.

Ďalší krok pred cestou je poistenie. Nechápem ľudí, ktorí sa vyberú na cesty do zahraničia bez komerčného poistenia, a spoliehajú sa len na európsky preukaz poistenca, žiaľ takí sú aj medzi nami SM–kármi. Rozum mi ostal stáť, keď nám ešte v práci povedala jedna klientka, že ona sa poistiť nedá, lebo to poistenie minule nevyužila. Nevedel som, či mám plakať alebo sa smiať nad jej hlúposťou. Jedna poisťovňa poskytuje aj poistenie psíka do zahraničia – človek nikdy nevie čo sa môže stať a náhoda je blbec.

Posledná laická kontrola pred otočením kľúčika v spínacej skrinke – doklady, poistky darčeky... Motor už vrčí - a ako sa hovorí „v mene Božom“ vyrážame. Počasie ideálne a tak kilometre ubiehajú jedna radosť. Ešte nezabudnúť kúpiť a nalepiť diaľničnú nálepku na Rakúske diaľnice.

Rakúske hranice - ajhľa kontrola. Policajt sa pozerá do auta, či tam nie je niekde skrytý nejaký migrant! Nebol, a tak pokračujeme ďalej. Za Viedňou si dáme malú prestávku, „cikpauza“ pre všetkých troch, zopár hryzov do chleba a z automatu výborná írska káva. A už ukrajujeme ďalšie kilometre, ale čo to? V Rakúsku nás zdržala havária na našej trase a tak sme stáli, alebo sa posúvali meter po metri skoro dve hodiny! Nemuseli sme sa stresovať, či to stihneme lebo hotel má 24 hodinovú recepciu. Už sedíme v útulnej, priestrannej, čistej izbe a chystáme sa na spravodlivý odpočinok. Veľké priestranné sociálne zariadenie nie je často vidieť ani v hoteloch vyššej kategórie a tento náš má len dve **. Prikladám foto sociálneho zariadenia. Ako dôkaz toho, že všetko sa dá, keď sa chce!!!

Je ráno, zvoní budík a treba nám vstávať a ísť ďalej. Ešte rýchle raňajky a už opäť sedíme v aute. Zbytok cesty prebehol bez prekvapení.

Tento krát sme vo Francúzsku necítili potrebu obiehať pamätihodnosti a rôzne kultúrne podujatia a venovali sme sa rodine. Rozprávali sme sa, hrali sme spoločenské hry, robili sme dlhé prechádzky v lesoparku, užívali sme si príjemné počasie a pohodu. Lesopark bol z listnáčov a tie sú aspoň pre mňa zaujímavejšie ako ihličnany. Ihličnany sú jeden ako druhý, stále rovnaký, ale každý listnáč má inak tvarované konáre a tie vytvárajú priam bizarné tvary. I keď je dcéra výborná kuchárka, jeden deň sme sa všetci vybrali do japonskej reštaurácie. Nemám to s čím porovnávať, lebo sme ešte neboli v žiadnej originálnej japonskej reštaurácii. Zato čínsku u nás nájdete hádam v každom meste. Za určitý poplatok môžete jesť koľko chcete, to pozná väčšina z nás. Píšem to preto, že ma zaujalo nepísané pravidlo „radšej si choď nabrať päť krát, ale jedlo nevyhadzuj!!!“. Pritom som si spomenul, keď sme chodili na dovolenky kde bolo stravovanie all inclusive, že hlavne ženy z našich bývalých spriatelených krajín si nabrali kopcom na tanier, dvakrát pichli do jedla vidličkou, nechali to tak a išli si nabrať kopcom niečo iné. Vtedy som mal veľmi zmiešané pocity. V japonskej reštaurácii sa nám nepodarilo okoštovať zo všetkého, oči volali ešte toto aj hento, ale žalúdok a mozog hovoril už dosť. Hneď vedľa reštaurácie je čínsky obchod. Ale nie je čínsky obchod ako čínsky obchod, na aké sme zvyknutí u nás. Upúta vás vzorne vyskladaný tovar, či už topánky, textil a iný tovar, už na prvý pohľad je tovar kvalitný, všade bolo čisto a dostatok priestoru aj pre vozičkára. Veď v Číne sa vyrábajú aj kvalitné tovary a tu bol jeden príklad tej lepšej kvality a ceny boli veľmi prijateľné.

V poslednom čase sa u nás rozbúrila hladina okolo rozdielnej kvality potravín a iných výrobkov smerujúcich na východný trh. Toto sme si všimli už pred pár rokmi, keď nám dcéra pripravila šalát z krabích tyčiniek /surimi/, že nejako výrazne chutia lepšie ako tie naše. Hádam sa dožijeme, že sa tá kvalita vyrovná!

Dva týždne ubehli ako voda. Opäť všetko naložiť, natankovať plnú nádrž, posledné objatia, utreli sme si slzičku z oka a už sme na ceste. Cesta ubehla v pohode a sme opäť v hotelovej izbe, kde sme boli pred dvoma týždňami. V kúpeľni som objavil hore na stene niečo ako vypínač a vedie z neho šnúrka! Ako zvedavý človek, čo to môže byť? Odsávanie? Potiahnem a uvidím, čo sa bude diať? Potiahol som raz nič, potiahol som druhý raz žiadne odsávanie som nepočul. Zato asi za minútu som počul rázne zaklopanie na dvere. Manželka bola von so psíkom, žeby si zabudla kartu od zámku? Ale tak rázne by asi neklopala! Otvorím dvere a tam recepčný s kartou od zámku, že „čo sa stalo, či potrebujem pomôcť, lebo sa spustil alarm z našej izby?“. Dobehol rýchlejšie ako sestrička v nemocnici, na ktorú zazvoníte. Vyvaľujem naňho oči, ja nič ja muzikant! Až potom mi došlo, že to čo som poťahoval nebolo odsávanie, ale alarm na recepciu, ak by došlo v kúpeľni k nejakej nehode a bola by potrebná pomoc! Človek sa učí celý život. Tak, milí priatelia, ak budete vidieť niekde v kúpeľni nejakú šnúrku „trikrát meraj a radšej neťahaj“, ak nie si si istý čo to je. Potom som už do rána nič nevyviedol a ráno sme pokračovali v ceste v príjemnom slnečnom počasí. Asi 14 kilometrov pred našimi hranicami v Rakúsku nás predbehlo auto s BA značkou a niečo nám posádka signalizovala. Obidve autá sme zastali na odstavnom pruhu a šofér z auta pred nami nám išiel ukázať, že nám sfukuje zadné pravé koleso. Auto plne naložené a ešte aj môj elektrický vozík v kufri, ani si nechcem predstaviť, ako to mohlo všetko skončiť! V kufri nosím malý kompresor pre „pani príhodu“. A tento mladý šofér, ako náš anjel strážny, nám ešte aj pomohol aspoň čiastočne dofúkať koleso a potom sme sa pomaly pustili k najbližšej benzínke koleso riadne dofúkať. Už na Slovensku hneď v prvom servise nám opravili defekt. Koniec cesty bol už našťastie bez ďalších nemilých prekvapení.

Milí priatelia, želám vám cesty po svete bez nepríjemných prekvapení a ak sa napriek tomu niečo objaví, aby ste to všetko zvládli. Aký by bol ten život nudný bez prekvapení i keď lepšie sú tie príjemné!!!

Potulkami po Francúzsku sa podelil Vojto z Revúcej.

Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.