Čo sa pamätám, už ako dieťa, som bol poplatný experimentom. Najskôr v škole, potom v spoločenskom systéme. Teóriu bolo treba preveriť praxou. A to bol začiatok experimentu. Niekedy na rastlinách, inokedy na zvieratkách či v spoločnosti. Boli z nás mladí „Mičurínci“ (starší vedia o čom hovorím), chovatelia rôznych zvierat (malých i veľkých, rybičiek... ) doma či v domoch pionierov. Jedným z najväčších bol v Bratislave na Búdkovej ceste – Dom mladých prírodovedcov.

Vtedy sa hovorilo, že poznáme dve vedy. Jedna bola kapitalistická, tá zlá, škaredá, orientovaná na vykorisťovanie a zbedačovanie pracujúceho ľudu. A tá druhá, naša, socialistická – jednoducho tá pravá, povznášajúca, budujúca svetlejšie začiatky...

Bola spustená „železná opona“. Akoby to boli dva svety. Akoby tu - ani tam, nežili ľudia, ktorí majú dve ruky a dve nohy, jedno srdce. To na to, aby splnili svoje sny a bolo miesto na lásku.

Keď sa nám experiment nepodaril, nič sa nedialo. Teóriu bolo treba trocha pozmeniť. A keď bolo ťažko, niečo sa nedarilo, ľud si vymýšľal vtipy. Napríklad: Prečo nie je dosť toaletného papiera? No, lebo sa plánuje na hlavu!

Alebo iný: Cigán (vtedy sa takto hovorilo Rómom) bol prichytený, ako utekal za hranice. Chytili ho a pýtali sa, čo tam robí. Nuž, povedal, bol som na veľkej potrebe. A keď ich zaviedol na miesto, kde mal robiť onú činnosť, pohraničníci povedali: Veď to je psačie.... On odvetil – Aký život, také hovno!

A do tretice: Prečo socializmus v praxi zlyháva? No preto, že ho Vladimír Iljič nevyskúšal najskôr na psoch.

Inými slovami, vždy sa hľadal triedny nepriateľ, ktorý to všetko zavinil. Prinajlepšom to boli objektívne príčiny. A tých bolo, a nielen vtedy, neúrekom.

V tej dobe i na druhej strane boli ľudia, ktorí sa snažili robiť experimenty. Pred asi päťdesiatimi rokmi sa jeden americký sociológ snažil zistiť skupinové správanie kolónie myší. Chcel napodobniť heslo - každému podľa jeho potrieb a priania. A tomu podriadil pokus.

Na úvod treba povedať, že v danej kolónii, z ktorej probandov vybral, bol priemerný vek dožitia myši 2,2 roku.

Urobil dve skupiny: jedna kolónia mala všetkého nadostač. Jedla, vody a životné podmienky boli priam ideálne. V tejto skupine sa začali diať zaujímavé veci. Myši sa začali krášliť. Lízali si labky, kožúšky, čistili fúzy. Stávali sa samotárske. Nič ich nezaujímalo, žiadne hračky, kolotoče, preliezky... Stratili záujem o sex, nehľadali si partnera. Povedali by sme, že sa z nich stali myší Adonisovia. Posledná myš z tejto kolónie uhynula po piatich rokoch.

Naopak, v druhej kolónii si museli myši zháňať potravu, ktorú dostali za odmenu, za urobenú „prácu“ či zdolanie prekážky. Ak sa chcela myš napiť, musela stlačiť správnu klapku, ktorá zabezpečila vodu najskôr pre druhú myš a až potom po stlačení tej správnej, dostala vodu aj ona. Museli zažívať stresy, ktoré im pripravil tento vedec. A čuduj sa svete, táto kolónia prežívala dokonca lepšie, ako „kontrolná skupina“, z ktorej jedinci pochádzali. Priemerný vek sa predĺžil a kolónia mala viac jedincov.

Je to veľmi zaujímavý experiment. Dá sa aplikovať na rôzne situácie ľudstva, národa, etnickej skupiny, záujmovej skupiny... atď. Nič Vám to nehovorí? Ľudstvo, a Slovensko nevynímajúc, žije v určitom prebytku. Je tu skupina, ktorá si hladká fúzy a brucho, nemá nedostatok. Zaujíma sa o módne oblečenie, módnu dovolenku, luxus. Táto skupina a spoločnosť nezabezpečuje ani základnú reprodukciu. Priemer detí na jedno manželstvo je niečo nad indexom 1,3! Čím bohatšia spoločnosť, tým nižší index! A do tohto priemeru sú započítané i rodiny s nízkym životným štandardom, ktorí nezriedka majú i viac ako päť detí...

Ak by sme aplikovali tento výskum amerického sociológa na náš zväz, asi by som sa červenal. Teda z rôznych príčin. Spomínam si na začiatky klubu v Považskej Bystrici. Boli sme, ak sa dobre pamätám, tretí klub na Slovensku. Nič sme nemali. Prichýlil nás zväz invalidov, ktorí ani nemali „ šuflík“, kam nás zaradiť. Veď „sklerotici“ sú ľudia s civilizačným ochorením. A skončili sme.

Dotácie žiadne, o dvoch percentách z daní nebolo ani slychu ani vidu. Museli sme vymýšľať program činnosti, lebo vzory jednoducho neboli. Museli sme zháňať financie od sponzorov, mecenášov, od ľudí, ktorí mali styky... Chatu na výlet i autobus sme dostali od Pozemných stavieb, lebo vtedajšia predsedníčka klubu Milka Vašutová bola „pozemňárka“, neskôr nám poskytla autobus firma HBH, kde jedným z vlastníkov bol manžel vtedajšej predsedníčky Anky Remencovej, či to boli sklárne v Lednických Rovniach ako vďaka za to, že som jednému vplyvnému človeku pomohol... Chceli sme a museli sme dokázať, že ako klub a neskôr ako zväz prežijeme.

Docielili sme akúsi úroveň a máme pocit, že všetko pôjde ďalej ako po masle. Že „tí iní“ nám zabezpečia kvalitnú budúcnosť. Neuvedomujeme si však, že na to potrebujú „tí iní“ informácie, zázemie a spoluprácu. Veď ako nazvať stav, kedy z 20-tich rozdaných dotazníkov spracovávaných na Európskej úrovni sa mi vrátili štyri, aj to nie dobre vyplnené?!

Vypracovali sme algoritmy práce v kluboch a vo zväze. Máme, dovolím si povedať, viac ako by sme nutne potrebovali. Začíname sa strániť kolektívu v klube. Začíname byť samotárski, strácame záujem jeden o druhého, nemáme „dorast“, ktorý zažil naše začiatky a pochopil by súvislosti. Najmä novo diagnostikovaní nemajú pocit ani dojem, že v kolektíve je sila, že spolu vieme viac, zažijeme viac. A že lieky, ktoré dostávajú prakticky zadarmo, sme museli tvrdo vybojovať, nielen my „starí“ pacienti, ale aj lekári. A tu jednoznačne patrí najväčšia zásluha pánovi profesorovi Traubnerovi, profesorovi Lisému či pani doktorke Procházkovej, pred ktorými skláňam svoju hlavu a moje tisícoraké ďakujem plne nevystihuje moju, a dúfam, že ani Vašu, vďaku.

Čo robíme zle? V čom sme neodhadli smerovanie našej členskej základne? Nie je potrebné posilniť spoluprácu s lekármi v centrách? Nie je potrebné vzbudiť v novo diagnostikovaných pacientoch záujem o seba a druhotne o svoje rodiny? Ako ďalej v bežnom živote každého z nás?

Tu sa vynára množstvo nových otázok. Chcel by som od Vás, ba priam by sa žiadalo, aby sa rozpútala diskusia v kluboch i na stránkach našej Nádeje o smerovaní SZSM, o potrebách nielen členskej základne, ale aj tých, čo nie sú organizovaní. Rozprávať nahlas. A nielen pochlebnícky, ale aj kriticky – ruka v ruke s návrhom, ako to či ono (kritizované) napraviť. Sme lační po Vašich návrhoch. A preto si držme palce navzájom, aby sme neskončili ako tie myši z prvej skupiny.

MUDr. Branislav Brežný

Vlastný virtuálny server od 8,77 € od WebSupport.sk

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.