V posledných cca dvadsiatich rokoch sme zaznamenali výrazný pokrok v liečbe SM. Ubehla relatívne krátka doba, v ktorej sa do klinickej praxi dostalo viacero preparátov, nezriedka i dva či tri v jednom roku. Treba si uvedomiť, že vývoj nových liekov nie je beh na krátke trate. Z množstva nádejných molekúl, chemických substancií či monoklonálnych protilátok, len malá časť prejde sitom laboratórnych a následne klinických skúšok. Hľadajú sa nové lieky a účinnejšie ako tie čo boli predtým. Žiaľ, mnohé lieky svojimi účinkami poškodzovali pacientom zdravie, ich benefit bol menší ako poškodenie zdravia. Niektoré preparáty boli stiahnuté z predaja, ba dokonca promptne a celosvetovo, najmä tie, u ktorých došlo k fatálnemu poškodeniu zdravia. Žiaľ, tie najúčinnejšie lieky majú aj najviac nežiadúcich účinkov. A preto je potrebné podrobné, dlhodobé a dôsledné sledovanie pacienta liečeného novodobými liekmi.

Zlomovou udalosťou pri vývoji novodobých liekov bol rok 1975, kedy Caesar Milstein a George F. Köhler objavili postup prípravy monoklonálnych protilátok. Podstatou ich objavu bolo spojenie nesmrteľnej myelómovej bunky a B-lymfocytu produkujúceho špecifické protilátky. Namnožením a selekciou takto spojených buniek vznikla hybridomová línia produkujúca žiadané špecifické protilátky. Za tento objav oba vedci v roku 1984 boli odmenení Nobelovou cenou.

Monoklonálne protilátky sú produkované len jedným klonom B-lymfocytov a vykazujú zhodnú antigénnu špecifitu. Využívajú sa nielen v diagnostike, ale aj v liečbe rôznych ochorení (autoimunitné ochorenia) a v medicínskych odboroch (ako sú napr. onkológia, reumatológia, transplantológia). Prvé protilátky produkované hybridnou metódou boli čisto myšieho pôvodu. Ľudský organizmus však reagoval na liečbu týmito látkami produkciou protilátok proti nim – sú označované ako HAMA (human anti-mouse antibodies). Tvorba týchto protilátok často viedla k eliminácii účinku lieku. Preto sa vyvinuli nové metódy a vytvorili sa chimérické či humanizované monoklonálne protilátky. Tým sa prakticky eliminovala tvorba protilátok voči nim. V súčasnej dobe sú už k dispozícii plne humánne monoklonálne protilátky a dokonca i s bivalentnou monoklonálnou protilátkou, pričom každé rameno má inú antigénnu determinantu.

Bežné lieky majú svoj obchodný názov ( originálny alebo generický). Ten môže, ale aj nemusí odhaliť chemickú štruktúru lieku. Preto je dôležité čítať aj zloženie lieku, jeho účinnú látku. Tým sa zamedzí kumulovanie užívania preparátov toho istého chemického zloženia a predávkovania pacienta ( seba) liekom. Nomenklatúra monoklonálnych protilátok je pevne daná, ale na rozdiel od bežných liekov nie je chemicky definovaná. Vlastný názov môže pri znalosti názvoslovia ukázať, proti čomu je protilátka namierená a o aký typ protilátky sa jedná.

Prvá časť názvu je variabilná. Nasleduje časť, ktorá ukazuje cieľ protilátky napr. -li(m)-imunitný systém, -tox(a) – toxín, -ki(n) – interleukin. Ďalšia časť názvu informuje o pôvode monoklonálnej protilátky. Napr. -o – ukazuje na myší pôvod, - u – na ľudský pôvod, -xi -na chimérickú protilátku. A konečne názvy monoklonálnych protilátok sú zakončené -mab. Teda natalizumab ukazuje, že protilátka je zameraná proti štruktúram imunitného systému a jedná sa o humánnu protilátku.

V posledných rokoch sa dostávajú monoklonálne protilátky do rúk neurológov, ktorí ich využívajú pri liečbe sclerosis multiplex. Prvou schválenou monoklonálnou protilátkou pri liečbe SM bol NATALIZUMAB a to 27. júna 2006. Ďalšou schválenou protilátkou bol ALEMTUZUMAB a to 12. septembra 2013 (pre liečbu leukémií bol schválený v r. 2001). Obe protilátky sa uplatňujú pri liečbe relaps-remitujúcej formy, avšak tretia monoklonálna protilátka OCRELIMUZAB je schválená (11. januára 2018) pre liečbu relaps-remitujúcej formy i pre liečbu primárne progresívnej formy SM, čo otvára nové obzory liečby a nádej na úspešnú liečbu tejto formy SM. Štvrtou v Európe schválenou protilátkou je DACLIZUMAB. Chimérická monoklonálna protilátka RITUXIMAB nie je schválená pre liečbu SM (lieči sa ňou B bunkový lymfóm, non-Hodgkinov lymfóm, niektoré druhy iných leukémií a reumatoidná arthritída), napriek tomu bol v rôznych štúdiách použitý na liečbu SM off-label.

Ostatnú dobu je snaha vedcov priniesť na trh humánne, purifikované monoklonálne protilátky. Je snahou vyhnúť sa reakciám vedúcim k eliminácii a „zneškodneniu“ monoklonálnej protilátky v tele pacienta, vyhnúť sa alergickým reakciám, flu like syndrómu, či iným nešpecifickým reakciám pri podávaní lieku. Samotné monoklonálne protilátky môžu spôsobovať i závažné ochorenia, niekedy s veľmi ťažkým poškodením zdravia pacienta. Preto je nutný prísny monitoring biologických funkcií pacienta liečeného touto liečbou. A to ako zo strany lekára, ktorý pozná možné riziká vzniku závažných komplikácií, tak i zo strany pacienta, ktorý musí striktne dodržiavať pokyny lekára a hlásiť akúkoľvek zmenu i mimo dopredu stanovených časov konzultácií a návštev centra pre liečbu SM.

Záverom by som chcel povedať, že hlavným potenciálom monoklonálnych protilátok je možnosť selektívne ovplyvniť imunologické pochody, ktoré sú podstatou autoimunitných ochorení. Pôvodne zvieracie a chimérické protilátky sú nahradzované humanizovanými a humanitnými, čo prináša výraznú redukciu nežiadúcich príhod a teda aj celkovo lepší bezpečnostný profil. Tým rastie pre pacienta i benefit liečby.

I keď sú u nás na liečbu SM schválené štyri monoklonálne protilátky, nestrácame nádej, že čoskoro na trh s liekmi prídu nové a účinnejšie nonoklonálne protilátky s minimálnymi nežiadúcimi účinkami. V súčasnej dobe sa testujú: OFATUMUMAB, OCILIZUMAB a ECULIZUMAB.

MUDr. Branislav Brežný

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.