Ešte so spomienkami na letné prázdninové dni, či rekondičný pobyt klubu z Považskej Bystrice v gréckej Paralii, sme sa „vychytili“ a priam leteli na východ Slovenska. Zlé jazyky vraveli, že „na Východe nič nie je“, tak bolo načim sa presvedčiť, ako to vlastne v skutočnosti je.

Pozvánku na toto stretnutie aj s programom stretnutia sme mali vo vrecku. Predstavovali sme si, čo všetko zažijeme, čím budeme prekvapení, čo nového sa naučíme. Cestou vo vlaku sme vo veľkom debatovali. Tiež o tom, čo sme v tomto roku v klube robili, čo sme nestihli, čo by sme chceli ešte zažiť. Vieme, že sila je v kolektíve. Veď aj tí Svätoplukoví synovia doplatili na rozdrobenie síl. A v programe sme sa dočítali, že budeme rozdelení. Predsedovia klubov budú v jednom rohu, „ekonomisti“ v druhom rohu ringu. A kontrolóri sú vlastne rozhodcovia, tí budú strážiť, či naše rukavice neudrú nešportovo či pod pás.

Prvé príjemné prekvapenie sme mali v Košiciach. Vlak nám meškal, takže čakanie na odchod nášho prípoja do Michaloviec sa výrazne skrátil. To sme už boli v náručí Peťa Zemana, s ktorým sme sa zbratali vo vestibule stanice. Postupne iďa na perón sa k nám pripájali ďalší a to nás už bola poriadna hŕstka. Rozhovor neviazol ani vo vlaku a ani sme nevedeli, že sme už v cieli našej vlakovej púte. Náhle vystupovali všetci čo boli vo vagóne. Až na peróne sme zistili, že domorodci utekali na autobusy, lebo bola výluka a tu vlak končil.

Taxíky postupne prichádzali k stanici akoby čakali len na nás. Natlačili sme sa do áut a rušali do hotela Chemes. Michalovce na nás akoby očkom mrkali. Všade pokoj, kľud, míňali sme mladšie i staršie budovy, chrámy. Veľká škoda, že nám šoféri nič nehovorili o meste, cez ktoré nás viezli. Pravdu povediac, ani tu sa nám ústa nezatvorili, takže oni počúvali skôr nás. A ani sme sa nenazdali, keď kolesá padli do jamy pred hotelom a bolo načim vystupovať.

Ubytovávanie šlo ako na bežiacom páse, čosi sme do seba hodili. Niekto obed, niekto tekuté - veď pitný režim je povinnosťou a jeho dodržiavanie priam „stráži“ samotná šéfka.

Čas do večera sme predovšetkým venovali vítaniu sa. Musím povedať, že bolo veľmi srdečné. Na jazyku sme mali množstvo otázok, kto sa ako má, čo kto robil počas toho polroka, čo sme sa nevideli. A ani sme sa nenazdali, bola tu večera a následne oficiálne privítanie a pridelenie „rohov ringu“.

Jarka mala s Helenkou úplne jasno, kto, kde a čo bude robiť. Ja osobne som bol v „sekcii“ predsedov klubov. Jedinou mojou záchranou bol spolubrat Janko Kohút. Ostatne, boli sme vystavení napospas ženskej presile. Najskôr sme sa báli (čo takto rovnosť pohlaví, boj za práva mužov...) čo budeme robiť. Nachystajú nám nejaké ženské práce a bude!!!, húdol Janko. Nakoniec sa budeme musieť ísť presvedčiť na onú miestnosť, či sme ešte chlapci.

Jarka nás však zachránila. Vysvetlila nám, čo je motivácia, ako sa k nej postaviť, ako získať na prácu a tvorivé dielne našu klubovú základňu. Počúvalo sa to dobre, pretože do besedy sa zapojili prakticky všetci. Bol to akoby bazár, trh, na ktorom sa ponúkali možnosti a východiská, ako seba i členskú základňu motivovať na túto činnosť. V konečnom dôsledku sme zistili, že máme ruky. A dokonca sme zistili spolu s Jankom, že napriek tomu, že máme obe ruky ľavé (my sme obaja praváci), tvorivé dielne nás „chytili“ a tvorili sme nevídané. Ani vo sne by nás nenapadlo, že by sme mohli tu v hoteli (dúfam, že hovorím za mnohých) niečo pekné a hodnotné vytvoriť.

Hneď prvou vecou, čo sme skúsili bolo batikovanie. Dostali sme biele hodvábne šatky alebo šále. Štetce a farby. A potom sa to začalo. Hľadať motívy, doplnkové farby – to aby výrobok lahodil oku. Každý kus, čo sme vyrobili, bol originál, jeden krajší ako druhý. A keď to bolo hotové, Janko bol od pýchy a spokojnosti o päť centimetrov vyšší.

A to nehovorím o maľovaní na hodváb. To sme dostali v ráme natiahnutú látku a vymýšľali sme, čo namaľovať. Musím pochváliť Janka. Zobral to moderným okom. Snažil sa „pikasovsky“ namaľovať múzu Slovenského zväzu SM. Hodne mu dali „zabrať“ prsia. Snažil sa rozpamätať aké ich múza má mať, tak som mu pripomenul, že sa to s trojkami dá ďalej dotiahnuť ako s jednotkami. Síce vrtel hlavou, ale ubezpečil som ho, že to so školou nemá nič spoločné. A musím povedať, že sa mu podarili. Ja som na kraj šálu namaľoval motívy slnečníc. Po skončení maľovania sme boli ako tí dvaja Pat a Mat. Ruka v päsť a palec nahor. „A je to“ sme si povedali. Takí sme boli so sebou spokojní.

Ďalšou disciplínou bolo maľovanie polystyrénových gúľ a srdiečok. Aj tu sme vytvorili originály a nedalo sa povedať, ktorý výrobok je krajší. Inou, vyslovene tvorivou prácou a už trocha na vyššej úrovni, bolo patinovanie plechových črepníkov na kvety alebo lampášikov. Na ich steny sme prilepili gázu namočenú v lepidle. Vytvorili sme takto pruhy alebo povrázky, čím vznikla určitá plasticita nášho výtvoru. Po vyschnutí sme natreli náš budúci výtvor na čierno a nakoniec naniesli bronzovú patinu. Aj naša lektorka bola prekvapená, ako sa nám darilo. Robila si fotografie našich prác. Mala z toho navidomoči radosť. Nakoniec sme urobili výstavku výrobkov. Veru, žiaden nebol „prepadák“.

Nemyslite si, že tam kraľovalo ticho. V pracovnom zápale, či ošiali, sme sa navzájom nielen v dobrom doberali či podpichovali, ale aj chválili a povzbudzovali. Vládla tu pracovná nálada podporovaná veselou vravou, smiechom i radosťou z práce, ktorú sme vykonávali. Skoro ako malé deti.

Ku školiacim akciám patria i prednášky lekárov. V sobotu k nám zavítala pani docentka MUDr. Jarmila Szilasiová, PhD. Vo svojom príspevku hodnotila doterajšie úspechy liečby SM, porovnávala jednotlivé preparáty – ich výhody i nevýhody. Predstavila nám nový preparát a možnosti jeho využitia v praxi. Je nádejný v tom, že sa podáva v krátkej sérii po dva roky a atak by sa nemal vyskytnúť počas nasledujúcich piatich rokov. Je sčasti účinný i pri progresívnych formách SM. Má však potenciál rozvoja závažnejších komplikácií a to až u jednej tretiny liečených (zdelenie podrobností presahuje ducha tohto príspevku, budeme sa tomu venovať v samostatnom článku).

A čo sa dialo počas voľných chvíľ? Nuž rozprávali sme sa o všetkom možnom. Najmä o tom, ako ktorý klub žije, čo robí. Boli sme zvedaví, ba lační po informáciách. Zistili sme, že napriek tomu, že máme časopis Nádej, v ktorom sa uverejňujú správičky z klubov, podstatná časť informácií z klubov sa tam nedostane. Aj preto obdobné stretnutia majú veľký význam!

Naše „načalstvo“ nám pripravilo i prekrásny spoločenský večer. Ruské vajce ako úvod, výborné biele i červené vínko či zákusky, vyčarovali úžasnú atmosféru. Peťo Zeman bol pri obsluhe hudby a vyberal také melódie, ktoré sme poznali a mohli sme si pri nich zatancovať i zaspievať si.

Ani sme sa nenazdali a pondelkové ráno bolo tu. Hneď po raňajkách sme nahádzali odedzu do kufrov tak, aby sme sa nezdržiavali pri odhlasovaní sa z hotela. Ešte raz sme sa spolu stretli na záverečnom pohovore. Predsedovia klubov, hospodári i členovia kontrolných výborov jednotlivých klubov. Každý pekne za seba rozprával, čo pripravil výkonný výbor toho ktorého klubu za akcie v tomto roku a priblížil rámcový plán práce na budúci rok. Hospodári hodnotili svoje pôsobenie v kluboch. Veď počas školenia o práci hospodárov klubov prebiehali súčasne i kontroly administratívy a hospodárenia v jednotlivých kluboch za posledný rok a ak sa vyskytli nedostatky, tak sa hneď odstraňovali. Aj členovia kontrolných výborov boli školení vo svojej práci a zistili, že ich práca nie je len kontrola „financ ministra klubu“ a pokladne, ale aj kontrola plánu práce klubu, kontrola dodržiavania etických i mravných noriem. Základným pracovným dokumentom klubu je výročná správa a práve kontrolný výbor je od toho, aby sledoval, či sa činnosť klubu riadi jej duchom. Jediné, čo mi nechcela Majka Krajná zo školenia povedať bolo, že či sú povolené telesné tresty vykonávané na predsedoch klubov, ak by nechceli poslúchať.

Po obede sme sa postupne rozchádzali. Jedni autami, iní odchádzali domov vlakom. Dni nabité školiacim programom, rozprávaním sa o kluboch, o zväze sa naraz skončili. Uvedomil som si, že sa tu vytvorila úžasná skupina ľudí, ktorí chceli. Chceli sa zdokonaľovať vo svojej práci, činnosti. Nie vždy bolo ľahké odpovedať na otázky mierené na lektorov. Z nich bolo vidieť i cítiť, že naši činovníci berú svoje posty vážne a chcú, aby zväz so svojimi klubmi vytváral podmienky na čo najkvalitnejšiu prácu pre prospech nás všetkých. Odchádzal som s povznesenou náladou. Nabitý plánmi do budúcna. Len aby nám zdravie slúžilo. Nuž, čo už .... Krásne dni sú za nami. Prial by som si, aby podobná akcia bola na úrovni bienále, aby sa hlavní činovníci klubov stretávali na obdobnej akcii raz za dva roky.

Na začiatku svojho príspevku som sa zmienil, že niekto povedal, že „na Východe nič nie je“. Boli sme sa presvedčiť ako to je , na vlastné oči, na vlastné uši. Nie je pravda, že na Východe nič nie je! Východ Slovenska je taký istý, taký krásny ako celé ostatné naše Slovensko. S kladmi i zápormi, s dobrými i menej dobrými vecami. A každý vidí to, čo chce vidieť. My sme videli len to krásne čo v ľuďoch je, ich potenciál, entuziazmus a vnútornú ľudskosť, krásu.

Moje poďakovanie patrí nielen Jarke, Helenke, Martuške, Beátke, Karolovi, Peťovi.... ale aj všetkým zúčastneným i zamestnancom hotela Chemes, ktorí veľkou hrivnou prispeli k úspešnosti tohto podujatia a podieľali sa tak na spokojnosti nás všetkých.

A nezabudnime -Sursum corda – hore srdcia! a všetko sa podarí.

MUDr. Branislav Brežný, predseda Klubu SM v Považskej Bystrici

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.