História osobnej asistencie

Hnutie „Independent Livning“ v preklade „Nezávislý život“ vzniklo koncom 60 - tych rokov v USA. Cieľom tohto hnutia bolo dosiahnuť úplnú rovnoprávnosť postihnutých ľudí so zdravými.Postihnutí študenti Kalifornskej univerzity v Berkeley vypracovali program „Stratégie života postihnutých osôb“ v ktorom navrhli spôsob pomoci postihnutým ľuďom, ktorá by im umožnila žiť samostatný život. Hnutie stavia na presvedčení, že ľudia s postihnutím sú najpovolanejší odborníci na poznanie a riešenie svojich potrieb a problémov. Tu sa vlastne vytvorili základy pomoci postihnutým ľuďom formou osobnej asistencie. Myšlienky hnutia sa postupne rozšírili do celého sveta a teda aj do Európy (Švédsko, Anglicko, Írsko, Nemecko a ČR).

Zdroj: www.csz.sk

Ako to bolo u nás?

Postihnutí ľudia mali dve možnosti a to zveriť sa do opatery štátu (život dožiť v ústave), alebo do opatery rodiny. Obidve možnosti vymedzovali týchto ľudí zo spoločnosti a často krát im upierali nárok na dôstojný život v zmysle základných ľudských práv. Títo ľudia prežívali svoj život len vo vymedzenom priestore ústavu alebo bytu. Nemohli nič robiť, o nič sa nemali starať, jednoducho všetko za nich robili iní, do konca za nich aj mysleli, nemohli o sebe rozhodovať, stávali sa nesvojprávnymi. Časom sa vytvorili opatrovateľské služby, ktoré síce odbremenili rodiny postihnutých ľudí, ale do života samotných postihnutých to veľa neprinieslo. Zostávali naďalej len v úlohe pasívnych prijímateľov poskytovaných služieb. Ale o ich integrácii do spoločnosti sa neuvažovalo.

Ako je to u nás teraz ?

Podstatná zmena nastala v roku 1999, keď vstúpil do platnosti zákon č.195/1998 Z.z o sociálnej pomoci. V tomto zákone v §58 bola prvý krát u nás zadefinovaná ako jedna z foriem kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia osobná asistencia. Zákon svojim obsahom zabezpečoval do 31.12.2008 podporu integrácie ťažko zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti. Od 1.1.2009 tento zákon nahradil zákon č.447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ktorý mení pôvodný zákon po stránke formálnej aj obsahovej. Formálna zmena je, že sa zásadne mení zaužívaný výraz zo starého zákona „ZŤPO - zdravotne ťažko postihnutý občan“ v novom zákone, na výraz „fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím“. Obsahovo sa zákon rozširuje o nové §, ktoré svojim obsahom čiastočne zabezpečujú zlepšenie kvality života osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. Žiaľ prevažujú také §, ktoré zlú sociálnu situáciu týchto osôb neriešia ale ešte viac komplikujú. Preto bude nutné tento nový zákon čo najskôr novelizovať.

Čo je osobná asistencia ?

Je to forma kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia fyzickej osoby, poskytovaná za účelom zmiernenia nepriaznivých sociálnych dopadov na jej život ako aj život jej rodiny. Osobná asistencia dáva postihnutému šancu na nezávislosť, samostatnosť, možnosť rozhodovať o sebe a svojich potrebách, istotu akú mu neposkytuje žiadna iná forma pomoci. Pomáha mu pri integrácii do spoločnosti a zlepšuje kvalitu jeho života. Funkciu jeho poškodených zmyslov, končatín plní asistent. Tak môže aj so svojim handicapom vykonávať činnosti, ktoré už pre svoju nemohúcnosť nechával robiť tých druhých, nezapájal sa do spoločenského života, bol apatický, do konca si nevážil ani sám seba. S touto formou pomoci môže pracovať, študovať, plniť si rodinné a spoločenské povinnosti, viesť relatívne nezávislý život.

Osobná asistencia čiastočne odbremeňuje aj rodinných príslušníkov od namáhavej starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutého príbuzného. Títo pod ťarchou zodpovednosti o svojich blízkych, väčšinou už stratili nárok na vlastný život. Niekoľko hodín počas dňa , keď ich zastúpi osobný asistent je pre nich určite pomocou na zvládanie povinností, vyplývajúcich z potrieb vlastného života. Starostlivosť o blízku osobu pre nich aj tak pokračuje ďalej po zvyšok dňa a najmä v noci (pomoc na WC, polohovanie).

Táto forma pomoci zabráni doživotnému umiestneniu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím v domove sociálnych služieb. S pomocou osobnej asistencie aj tí čo žijú osamote a nemajú už z rôznych dôvodov (smrť, rozvod partnerov) podporu rodiny, ale sú schopní si týmto spôsobom vytvoriť a zorganizovať vhodné životné podmienky, môžu naďalej zostať žiť v pôvodnom domácom prostredí a vyhnúť sa umiestneniu v sociálnom zariadení. Takto si zabezpečia kvalitný plnohodnotný život. V porovnaní so životom, ktorý by museli viesť po umiestnení v domove sociálnych služieb je to pre nich určite lepším riešením, tak z hľadiska uspokojenia ich základných životných potrieb ako aj z psychologického hľadiska. V konečnom dôsledku je táto forma pomoci aj pre štát lacnejšia.

Štátni úradníci zatiaľ ešte vo väčšine prípadov nepochopili filozofiu osobnej asistencie. Z nevedomosti (alebo úmyselne) podsúvajú na miesto asistencie opatrovanie. Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím väčšinou pod ich nátlakom rezignuje. Prečo? Je to z nedostatku informácií o osobnej asistencii a preto si jej potrebu pre svoj život pred úradníkmi nevie obhájiť. No podstatnú úlohu tu zohráva aj prirodzený strach z ich autority a tak postihnutá osoba radšej pristúpi na ich návrh. Zostáva len v úlohe neboráka, ktorý nemôže o sebe rozhodovať ale musí súhlasiť s tým, čo o ňom rozhodne ten druhý ( úradník).

Osobná asistencia a opatrovanie sú pre fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím dve diametrálne odlišné formy pomoci!

  • Osobná asistencia - vedie k aktivite
  • Opatrovanie - vedie k pasivite

Zákon č.195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci jednoznačne nevymedzoval kto je poberateľom jednej, alebo druhej formy pomoci. Rozhodujúcim faktorom vyplývajúcim zo zákona pre priznanie tej ktorej formy pomoci bol vek a schopnosť postihnutej osoby zaujať aktívny alebo pasívny postoj k riešeniu zlepšenia kvality vlastného života. Sociálny úradník pri rozhodovaní o priznaní formy pomoci mohol vychádza len z predpokladu, aký cieľ je možné týmito formami pomoci dosiahnuť.

Zákon č. 447/2008 Z.z už vymedzuje § 14, ods. 3 a 4, kto je odkázaný na osobnú asistenciu a kto na opatrovanie. Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá možnosť vybrať si formu pomoci , môže len svojimi argumentmi pred úradníkom obhájiť si potrebu osobnej asistencie. Sociálny úradník pri rozhodovaní o priznaní formy pomoci má v zmysle nového zákona právomoc skôr uprednostniť najmä u imobilných osôb opatrovanie pred osobnou asistenciu. Dovoľuje mu to § 14 ods. 4 lebo imobilné osoby predsa podľa stupňa hodnotenia (príloha č.3 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách) spadajú do skupiny V. aVI.

Komu je možné priznať osobnú asistenciu?

Fyzická osoba s ťažkým postihnutím podľa §14. ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z., ak je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby pri činnostiach uvedených v prílohe č. 4 a osobnou asistenciou sa dosiahne účel ustanovený v § 20 ods. 2. .To znamená, že osobnou asistenciou sa tejto osobe podporí aktivita, schopnosť integrovať sa do spoločnosti, jej nezávislosť a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.

Osobnú asistenciu možno poskytnúť fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím vo veku 6 - 65 rokov. Po dosiahnutí 65 rokov sa osobná asistencia poskytuje len ak táto osoba mala priznanú osobnú asistenciu aj pred 65 rokom života Táto osoba má mať osobnostné predpoklady aktívne zorganizovať svoj život, vedieť posúdiť čo potrebuje na zlepšenie kvality svojho života. Aktívne sa podieľa na každodenných činnostiach, plní si pracovné, vzdelávacie, rodinné, rodičovské a spoločenské povinnosti. Rozvíja svoje záujmové činnosti, nadväzuje spoločenské kontakty a tak smeruje k integrácii do spoločnosti.

Cieľom osobnej asistencie je pomôcť fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím žiť relatívne plnohodnotný život, ktorý je do maximálne možnej miery zrovnateľný so životom zdravej osoby.

Všetci, ktorí čerpáme túto vymoženosť sme za tie roky urobili určitý krok vpred k dôstojnému životu Asistencia súčasne kladie požiadavky aj na nás. My tak ako aj zdraví ľudia musíme náš život napĺňať každodennými aktivitami, skrátka byť užitočnými pre seba, svoje okolie, aj celú spoločnosť vo veciach, ktoré s pomocou asistenta robiť môžeme.

Komu je možné priznať opatrovanie?

Fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím podľa § 14 ods. 4 je odkázaná na opatrovanie, ak stupeň jej odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby je V alebo VI podľa osobitného predpisu ( príloha č.3 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách)

Tieto osoby sú mladší ako 6 rokov a väčšinou starší ako 65 rokov a taktiež osoby. staršie ako 6 rokov čo nespĺňajú kritériá na poberanie osobnej asistencie a pomoc prijímajú len pasívne. Opatrovanie sa vykonáva najmä na účely zabezpečenia pomoci pri nevyhnutných životných úkonoch Sú to najmä ťažké ležiace prípady alebo osoby čo sa cítia byť už len pacientmi a pasívne prijímajú to, čo pre nich urobia tí druhí, nedokážu si ani inou formou pomoci zabezpečiť samostatný život a už nevedia o sebe rozhodovať. Pri opatrovaní sa neočakávajú zo strany opatrovanej osoby žiadne aktivity.

Cieľom opatrovania je pomôcť fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, dožiť život v ľudských podmienkach.

Ing. Zuzana Dvořáčková

aktualizované: apríl 2009

Prihlasovanie je určené iba pre správcov obsahu. Iní používatelia (napr. fóra) tu prístup zriadený nemajú.

POZOR! Každý neplatný pokus o prihlásenie je zaznamenaný.